Snehulienka snehová

Býval raz jeden sedliak, volal sa Ivan, a jeho žena sa volala Mária. Boli už starí a nemali žiadne deti, a preto sa veľmi trápili. Raz v zime, keď napadlo mladého snehu po kolená, deti vonku stavali z neho snehuliaka a Ivan s Máriou sa na ne mlčky pozerali oknom.
Tu sa Ivan usmial a vraví:
„Poď, žena, postavíme si spolu tiež snehuliaka.“
„Ale čoby nie,“ povedala stará veselo, „poďme, na staré kolená si môžeme tiež zaškarediť. Ale načo stavať snehuliaka? Ulepme si radšej zo snehu dieťatko, keď nám pánboh nedal živé.“
„Pravdu máš,“ povedal Ivan, vzal čiapku a šiel so starou na ohradu.
A naozaj začali zo snehu lepiť dieťatko; urobili telíčko, ručičky, nôžky a navrch pridali hrudu ako hlavičku.
„Pomáhaj pánboh!“ povedal kdosi, čo išiel okolo.
„Ďakujeme pekne!“ odpovedal Ivan.
„Čo to robíte?“
„Veď vidíš!“ povedal Ivan.
„Snehulienku,“ dodala stará a zasmiala sa.
Potom pridali nosík a bradičku, urobili dva dolíčky pre oči, a len čo Ivan ešte aj ústočká vyznačil, začalo dieťatko dýchať, otvorilo pekné modré očká, krútilo hlavičkou ako živé a zatriaslo ručičkami i nôžkami v snehu, celkom ako dieťatko v plienkach.
„Ach, Ivan, Ivan,“ volala žena plná radosti, „pánboh nám dal dieťatko!“ A začala Snehulienku objímať. A zo Snehulienky sa zlúpil sneh ako škrupinka z vajíčka a už to bolo naozaj živé dievčatko.
„Ach, moja drahá Snehulienka,“ volala stará a bežala s ňou do izby.
A Snehulienka rástla, nie po dňoch, ale po hodinách, a každý deň bola väčšia. Sedliak i sedliačka mali z nej veľkú radosť: dievčatá z dediny k nim chodievali, strojili ju, rozprávali sa s ňou, spievali jej piesne, hrali sa s ňou všelijaké hry, a naučili ju všetko, ako to robili samy. A Snehulienka za tú zimu vyrástla ako trinásťročné dievča, a bola veľmi čipera, všetkému rozumela, o všetkom rozprávala; a bola belunká ako sneh, očká mala ako nezábudky a ryšavé vlásky až po pás; len žiadne ruže na lícach nemala, akoby v nej ani živej krvi nebolo. Ale aj bez toho bola taká krásna a pritom taká dobrá a ku všetkým prívetivá, že srdce nad ňou plesalo.
„Pozri, Ivan,“ vravievala stará mužovi svojmu, „veď nám pánboh na staré kolená daroval radosť! Môj zármutok predsa pominul!“
A Ivan jej vravel:
„Nech je pánboh pochválený! Na svete netrvá radosť večne a zármutok tiež nie je bez konca!“
Minula zima. Slniečko na nebi začalo hriať, na lúkach sa zazelenala tráva a vo vzduchu štebotal škovránok.
Už aj dievčatá sa zišli pod dedinou do chorovodu a začali spievať:
„Vesna krásna, na čom si prišla, na čom si prišla?“
„Na rozsoche, na bránke.“
A Snehulienka začala byť akási smutná.
„Čo ti je, dieťa moje?“ vravela stará. „Si chorľavá? Či ťa niekto neuhranul?“
A Snehulienka na to:
„Nič mi nie je, mamička, som zdravá.“
Rozpadol sa posledný sneh, sady i lúky sa odeli kvetom, slávik i všelijaké vtáctvo začalo spievať a všetko na božom svete sa rozveselilo. A Snehulienka bola ešte smutnejšia, vyhýbala sa družkám a stále sa pred slnkom skrývala do tieňa. Len keď pršalo a za súmraku bývala veselšia, a keď raz prišla búrka a napadali krúpy, mala z toho takú radosť, akoby to boli perly. Ale keď potom opäť vysvietilo slnko a krúpy roztopilo, plakala Snehulienka za nimi tak, akoby sa aj sama chcela slzami rozplynúť.
Minula jar, prišiel deň svätého Jána. Dievčatá z dediny sa zberali do hája na veselicu a zastavili sa aj po Snehulienku.
„Pusť, pusť aj Snehulienku s nami!“ prosili. Stará sa ju bála pustiť a Snehulienke samej sa akosi nechcelo s nimi ísť; ale odoprieť im to nemohli.
„Len mi, dievčatá, dajte na Snehulienku pozor,“ nabádala stará, „veď viete, že ju chovám ako oko v hlave.“
„Dáme, dáme!“ kričali dievčatá veselo, vzali Snehulienku za ruku a bežali s ňou do hája. Tam si viazali venčeky, viazali z kvetov kytice a spievali svoje smutnoveselé piesne. A Snehulienka bola stále s nimi. A keď zapadlo slnko, zložili dievčatá z trávy a z drobného chrastia hranicu, zapálili ju a postavili sa všetky v rade jedna za druhou, každá s venčekom na hlave, a Snehulienku postavili celkom naposledy.
„Pozeraj,“ povedali, „ako my pobežíme, a bež aj ty za nami, pozadu nezostávaj!“
Potom začali spievať svätojánsku pieseň a skákali jedna po druhej cez oheň! Vtom čosi za nimi zašumelo a žalostne si vzdychlo:
„Ach!“ Preľaknuté sa pozerali jedna na druhú a zbadali, že Snehulienka medzi nimi nie je.
„Azda sa nám schovala,“ povedali a rozbehli sa ju hľadať; volali, húkali, ale nijako ju nemohli nájsť.
„Azda utiekla domov,“ povedali a potom bežali do dediny, ale Snehulienka nebola ani v dedine.
Hľadali ju druhý, tretí deň, prehľadali celý háj, ale po Snehulienke nikde ani stopy! Kam sa podela? Azda ju odvliekla dravá zver, alebo odniesol zbojnícky vták? ..... Nie; ale keď Snehulienka bežala za družkami a skočila cez oheň, vtedy sa zrazu vzniesla hore ako ľahká para, zvinula sa do tenučkého obláčika a odletela do výšin podnebesných.