O panne Mahulene

Bol raz jeden kráľ a ten mal syna, ktorý si uchádzal o dcéru jedného mocného kráľa, volali ju Mahulena. Ale jej otec jej vyhliadol iného ženícha, a keď trvala na svojom princovi, že ho z celého srdca miluje a iného si nikdy nevezme, kráľ sa nahneval a dal postaviť temnú vežu, do ktorej neposlušnú dcéru v spoločnosti jej komornej uvrhol. Mala tam sedieť sedem rokov a potom azda jej vzdor pominie. Dal jej do veže nanosiť jedlo a pitie na sedem rokov a potom dal vežu zamurovať, aby sa dnu nedostalo ani slnečné či mesačné svetlo. Tak dievčatá sedeli v tme a nevedeli, či je deň či noc. Princ často chodil k veži a volal meno svojej milovanej, ale cez hrubé steny veže neprenikol ani hlások. Čo iné im všetkým zostávalo než plakať a nariekať?

Bežal čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez ustania.

Podľa toho, ako ubúdali zásoby, dievčatá spoznali, že sa blíži koniec tých siedmich rokov. A tak s nádejou mysleli na okamih vyslobodenia, ktorý bol na dosah, ale žiadne rany kladivom sa neozvali, žiaden kameň nepovolil, vyzeralo to, že na ne otec úplne zabudol. Keď im už zostávala len troška jedla a pitia a potom ich čakala už len biedna smrť, vtedy sa Mahulena predsa len vzchopila k činu a rozhodla, že sa z veže musí dostať vlastnými silami. Vzala nôž na chlieb a ním začala maltu medzi kameňmi dlabať a vŕtať, a keď sa unavila, vystriedala ju v práci komorná. Po dlhej a namáhavej drine sa im konečne podarilo jeden z kameňov uvoľniť. Potom druhý a tretí a po troch dňoch prenikol do veže prvý slnečný lúč, konečne bol otvor taký veľký, že cezeň bolo možné vyhliadnuť von. Obloha bola modrá a dnu prúdil čerstvý vzduch, ale to, čo videli, keď sa poobzerali, ich zarmútilo. Kráľovský palác stál v troskách, mestá a dediny boli vypálené, rozľahlé polia spustošené, nezazreli ani živú dušu.

Keď bol otvor taký veľký, že mohli prelezieť cezeň, skočila najprv komorná a za ňou Mahulena. Ale kam sa mali podieť? Nepriateľ celú krajinu zničil, kráľa vyhnal a obyvateľov pozabíjal. Vandrovali teda preč, aby hľadali iný domov, ale nemohli nikde nájsť prístrešie, ani človeka, ktorý by im podal kúsok chleba, a tak tíšili hlad žihľavou. Konečne po dlhom putovaní dorazili do iného kráľovstva, kde ponúkali svoje služby, ale boli odmietané, nikto sa nad nimi nechcel zmilovať. Konečne prišli na kráľovský dvor. Ale aj tu im kázali ísť preč, až napokon kuchár povedal, že môžu zostať v kuchyni a slúžiť ako popolušky.

Syn toho kráľa bol práve ten milý panny Mahuleny. Kráľ mu vybral inú nevestu; bola škaredá a zlá a v určený deň prišla na zámok, ale aby jej strašlivú škaredosť nikto nevidel, ukryla sa vo svojich komnatách a Mahulena jej nosila jedlo z kuchyne. Keď nastal svadobný deň a ženích mal viesť nevestu do kostola, princezná sa zahanbila za svoju škaredosť a bála sa, že sa jej ľudia budú vysmievať, keď ju uvidia. Tak si zavolala Mahulenu a povedala, že jej preukáže veľkú česť, že si namiesto nej oblečie svadobné šaty a zastúpi ju na svadbe. Ale Mahulena česť, ktorá jej neprináleží, rovnako ako peniaze, ktoré jej princezná ponúkala, odmietla. Vtedy princezná pristúpila k hrozbám, že ak rozkaz nesplní, príde o hlavu. Tak sa Mahulena obliekla a ponáhľala sa za princom. Ľudia boli rovnako ako princ z jej krásy unesení a ten si pomyslel, že dievča je také podobné jeho úbohej Mahulene, ale tá iste vo veži už dávno biedne zahynula.

Princ vzal nevestu za ruku a viedol ku kostolu. Pri ceste rástla žihľava a Mahulena povedala: „Kopriva, trávička zelená, pri plote sa krčíš v samote, Mahuleny potravo jediná, vďaka tebe kráčam v zlate.“ A princ sa čudoval, čo to hovorila, a ona mu odvetila, že len spomínala na pannu Mahulenu. Princa prekvapilo, že Mahulenu pozná, ale mlčal a šli ďalej. Keď stáli na chodníku pred kostolom, Mahulena povedala: „Nenes ma, cestička zelená, v diaľ, nepravú nevestu vedie si kráľ.“ Čo to zase povedala, spýtal sa princ, ale ona mu opäť odvetila, že len spomínala na pannu Mahulenu, a on sa spýtal, či ju pozná, a ona povedala, že len z rozprávania, a tak šli ďalej. Keď vchádzali dverami do kostola, Mahulena povedala: „Nezvite ma, dvere posvätené, v diaľ, nepravú nevestu vedie si kráľ!“ A princovi na jeho otázku odvetila, že len spomínala na pannu Mahulenu. Vtedy princ vytiahol drahý skvostný šperk a zavesil ho Mahulene na krk. Potom vošli do kostola, kde im kňaz vložil ruky jednu do druhej a zosobášil ich. Potom šli späť, ale Mahulena už neprehovorila.

Keď bola späť na zámku, išla do princeznej komnaty, vyzliekla tam kráľovské šaty a šperky, obliekla si svoju sivú sukňu; len ten šperk, čo jej princ dal, si ponechala. Večer, keď princeznú viedli do princovej spálne, vzala si hustý závoj, aby zakryla tvár a nikto jej podvod neprehliadol. Sotva zostali sami, princ sa jej pýtal, čo ráno hovorila žihľave. Ale princezná odvetila, že s ňou nehovorila. Vtedy povedal: „Ak si nič nehovorila, potom nie si moja pravá nevesta.“ Vtedy princezná odvetila, že to iste počula jej slúžka, bežala do svojej komnaty a tam na Mahulenu prudko spustila a tá povedala: „Kopriva, trávička zelená, pri plote sa krčíš v samote, Mahuleny potravo jediná, vďaka tebe kráčam v zlate.“ Princezná bežala za princom, že si už spomenula, a tie slová mu opakovala. Ale princ sa jej spýtal, čo hovorila na chodníku pred kostolom, a keď mu odvetila, že nič nehovorila, vtedy povedal: „Ak si nič nehovorila, potom nie si moja pravá nevesta.“ Vtedy princezná odvetila, že to iste počula jej slúžka, bežala do svojej komnaty a tam na Mahulenu opäť prudko spustila a tá povedala: „Nenes ma, cestička zelená, v diaľ, nepravú nevestu vedie si kráľ.“

Tu sa princezná veľmi nahnevala, že tie slová budú stáť Mahulenu hlavu, ale nemeškala, bežala za princom, že si už spomenula, a tie slová mu opakovala. Ale princ sa jej spýtal, čo hovorila vo dverách kostola, a keď mu po tretí raz odvetila, že nič nehovorila, vtedy povedal: „Ak si nič nehovorila, potom nie si moja pravá nevesta.“ Vtedy princezná odvetila, že to iste počula jej slúžka, bežala do svojej komnaty a tam na Mahulenu po tretí raz prudko spustila a tá povedala: „Nezvite ma, dvere posvätené, v diaľ, nepravú nevestu vedie si kráľ!“ Vtedy sa princezná nahnevala ešte strašlivejšie, tie slová budú stáť Mahulenu krk, ale nemeškala, bežala za princom, že si už spomenula, a tie slová mu opakovala. A vtedy sa jej spýtal, kde má ten šperk, čo jej dal. Ale ona odvetila, že jej žiaden nedaroval. A on jej povedal, že jej ho sám na krk zavesil, a že ona nie je jeho pravá nevesta. Strhol jej závoj z tváre, a keď tú škaredosť zazrel, zhrozene ustúpil späť a spýtal sa, kto je a čo tu robí. A princezná mu povedala, že ona je jeho milovaná žena, že sa len bála, že sa budú jej škaredosti vysmievať, tak obliekla svoje šaty slúžke a poslala ju namiesto seba do kostola. A princ jej povedal, že chce to dievča vidieť, nech ho privedie.

Princezná išla von a povedala sluhom, že tá slúžka je podvodníčka, že ju majú vyviesť na dvor a skrátiť ju o hlavu. Sluhovia Mahulenu schmatli a snažili sa ju odtiahnuť preč, ale ona tak hlasno volala o pomoc, že ju princ začul, vyšiel zo svojej komnaty a vydal rozkaz, aby ju okamžite pustili. Priniesli svetlo a on videl na jej krku šperk, ktorý daroval svojej žene vo dverách kostola. „Ty si moja pravá nevesta, ktorá bola so mnou v kostole, poď so mnou do mojej komnaty.“ A keď boli sami, vtedy jej povedal, že sa veľmi podobá jeho milovanej Mahulene, že sa mu zdá, akoby to bola ona sama. A vtedy odvetila, že je Mahulena, ktorú miloval a pred siedmimi rokmi stratil, strádala hladom a smädom vo veži, slnko ani mesiac nevidela, s ňou bol zosobášený v kostole a ona je jeho ženou. Potom sa pobozkali a začala sa prvá noc ich spoločného života.