Rozum a Šťastie

Raz sa stretlo Šťastie s Rozumom na akejsi lávke. „Vyhni sa mi!“ povedalo Šťastie. Rozum bol vtedy ešte neskúsený, nevedel, kto sa komu má vyhýbať; i povedal: „Prečo by som sa ti ja vyhýbal? Nie si lepšie ako ja.“

„Lepší je ten,“ odpovedalo Šťastie, „kto dokáže viac. Vidíš tam toho sedliackeho synka, čo na poli orie? Vojdi do neho; a ak s tebou pochodí lepšie než so mnou, budem sa ti vždy slušne z cesty vyhýbať, kedykoľvek a kdekoľvek sa stretneme.“

Rozum s tým súhlasil a hneď vošiel oráčovi do hlavy. Len čo oráč pocítil, že má v hlave rozum, začal rozmýšľať: „Čo musím ja až do smrti chodiť za pluhom? Veď môžem svoje šťastie nájsť aj inde a ľahšie!“ Nechal orbu, zložil pluh a išiel domov. „Tatko,“ vraví, „nepáči sa mi to sedliačenie; radšej sa budem učiť za záhradníka.“

Tatko povedal: „Čo si sa, Vaňo, pominul s rozumom?“, ale potom si to rozmyslel a vraví: „No keď chceš, uč sa s pánom Bohom, dostane po mne tú chalupu tvoj brat.“

Vaňo prišiel o chalupu; ale nedbal na to, išiel a dal sa ku kráľovskému záhradníkovi do učenia. Záhradník mu ukazoval máločo, o to viac chápal Vaňo. Čoskoro potom ani záhradníka nepočúval, ako má čo robiť, a robil všetko po svojom. Najprv sa záhradník mrzel, ale potom, vidiac, že sa tak všetko lepšie darí, bol spokojný. „Vidím, že máš viac rozumu ako ja,“ povedal a nechal už Vaňa záhradníčiť, ako sám chcel. V nedlhom čase zveľadil Vaňo záhradu tak, že kráľ mal z nej veľké potešenie a často sa v nej s pani kráľovnou a so svojou jedinou dcérou prechádzal.

Tá kráľovská dcéra bola panna veľmi krásna, ale od svojich dvanástich rokov prestala rozprávať a nikto od nej ani slova nepočul. Kráľ sa preto veľmi trápil a dal rozhlásiť: kto spôsobí, aby zas hovorila, bude jej manželom. I hlásilo sa mnoho mladých kráľov, kniežat a iných veľkých pánov, jeden po druhom; ale ako prišli, tak zas odišli: žiadnemu sa nepodarilo spôsobiť, aby prehovorila. „A prečo by som aj ja nevyskúšal svoje šťastie?“ pomyslel si Vaňo. „Kto vie, či sa mi ju nepodarí k tomu priviesť, aby odpovedala, keď sa budem pýtať?“

I dal sa hneď u kráľa ohlásiť a kráľ ho so svojimi radcami zaviedol do izby, kde jeho dcéra bývala. Tá dcéra mala pekného psíka a mala ho veľmi rada, pretože bol veľmi čiperný: všetkému rozumel, čo chcela mať.

Keď Vaňo s kráľom a s tými radcami vošiel do jej izby, robil, akoby tú pannu kráľovskú ani nevidel; ale obrátil sa k tomu psíkovi a vraví: „Počul som, psík, že si veľmi čiperný, a idem k tebe po radu. Boli sme traja tovariši: jeden rezbár, druhý krajčír a ja. Raz sme išli lesom a museli sme v ňom zostať cez noc. Aby sme boli pred vlkmi v bezpečí, urobili sme si oheň a dohodli sme sa, že budeme strážiť jeden po druhom. Najprv strážil rezbár a na skrátenie chvíle vzal poleno a vyrezal z neho peknú pannu. Keď bola hotová, zobudil krajčíra, aby zasa strážil on. Krajčír, keď uvidel drevenú pannu, pýtal sa, čo to je.

‚Ako vidíš,‘ povedal rezbár, ‚bolo mi dlho a vyrezal som z polena pannu; ak bude dlho tebe, môžeš ju obliecť.‘ Krajčír hneď vybral nožnice, ihlu a niť, nastrihol na šaty a dal sa do šitia; a keď boli šaty hotové, pannu obliekol. Potom zavolal na mňa, aby som išiel strážiť ja. I pýtam sa ho tiež, čo to má.

‚Ako vidíš,‘ povedal krajčír, ‚rezbárovi bolo dlho a vyrezal z polena pannu a ja som ju z dlhej chvíle obliekol; a ak bude dlho aj tebe, môžeš ju naučiť rozprávať.‘ I naučil som ju skutočne do rána rozprávať. Ale ráno, keď sa moji tovariši zobudili, chcel každý tú pannu mať. Rezbár vraví: ‚Ja som ju urobil.‘ Krajčír: ‚Ja som ju obliekol.‘ A ja som si tiež svoje právo bránil. Povedz mi teda, psík, komu z nás tá panna patrí.“

Psík mlčal; ale namiesto psíka odpovedala kráľovská dcéra: „Komu by inému patrila ako tebe? Načo rezbárova panna bez života? Načo krajčírovo oblečenie bez reči? Ty si jej dal najlepší dar: život a reč, a preto právom patrí tebe.“

„Sama si o sebe rozhodla,“ povedal Vaňo, „i tebe som zase ja dal reč a nový život, a preto mi právom patríš.“

Vtedy povedal ten jeden kráľovský radca: „Jeho kráľovská Milosť ti dá hojnú odmenu, že sa ti podarilo jeho dcére rozviazať jazyk; ale ju si vziať nemôžeš, si prostého rodu.“

A kráľ povedal: „Si prostého rodu, dám ti namiesto svojej dcéry hojnú odmenu.“

Ale Vaňo nechcel o žiadnej inej odmene počuť a povedal: „Kráľ bez výhrady sľúbil: kto spôsobí, aby jeho dcéra zas hovorila, bude jej manželom. Kráľovské slovo je zákon; a ak chce kráľ, aby iní jeho zákony dodržiavali, musí ich sám najprv zachovávať. A preto mi kráľ musí svoju dcéru dať.“

„Biriči, zviažte ho!“ volal ten radca. „Kto vraví, že niečo kráľ musí, uráža kráľovskú Milosť a je hoden smrti. Vaša kráľovská Milosť nech rozkáže, aby bol ten zločinec mečom popravený.“

A kráľ povedal: „Nech je mečom popravený!“

Hneď Vaňa zviazali a viedli na popravu. Keď prišli na miesto popravy, už tam na nich Šťastie čakalo a povedalo potajomky Rozumu: „Hľa, ako s tebou ten človek pochodil: až má prísť o hlavu! Ustúp, nech ja vojdem na tvoje miesto!“ Len čo Šťastie do Vaňa vstúpilo, prelomil sa katovi meč pri samej rukoväti, akoby ho bol niekto prestrihol; a skôr ako mu zasa priniesli iný, prišiel z mesta na koni trubač, akoby letel, trúbil veselo a točil bielou zástavkou, a za ním prišiel po Vaňa kráľovský koč.

A to bolo tak: tá kráľovská dcéra povedala potom doma otcovi, že Vaňo predsa len pravdu hovoril a že sa kráľovské slovo nemá rušiť, a ak je Vaňo z prostého rodu, že ho kráľ ľahko môže urobiť kniežaťom. A kráľ povedal: „Máš pravdu, nech je kniežaťom!“ Hneď po Vaňa poslali kráľovský koč a namiesto neho bol popravený ten radca, ktorý kráľa na Vaňa popudil.

A keď potom Vaňo a tá kráľovská dcéra spolu išli od sobáša, vyskytol sa akosi na tej ceste Rozum; a keď uvidel, že by sa musel stretnúť so Šťastím, sklopil hlavu a utekal nabok, akoby ho oblial. A od tých čias vraj Rozum, kedykoľvek sa má stretnúť so Šťastím, zďaleka sa mu vyhýba.