Popoluška

Bol raz jeden zámožný gazda a tomu ochorela žena a krátko nato zomrela. Zostal teda na gazdovstve sám so svojou dcérkou, ktorá bola po mamičke dobrá a pracovitá.
Po nejakom čase sa otec znova oženil. Jeho druhá žena priviedla do domu svoje dve dcéry. Boli pekné, ale veľmi márnivé, so srdcom z kameňa. Pre úbohé dievča sa začali ťažké časy.
Nevlastné sestry jej pobrali všetky krásne šaty, dali jej starú sivú zástieru a strčili ju do kuchyne.
Dievčatko muselo tvrdo pracovať od rána do neskorého večera, vstávať pred svitaním, nosiť vodu, starať sa o oheň v kuchyni, variť, umývať riad, upratovať a vykonávať všetky ťažké domáce práce. Obe sestry jej medzitým sťažovali život a robili jej rôzne naschvály.
Večer potom, zmorené únavou, kleslo pred krbom do popola. Bolo preto celé zafúľané a špinavé a začali mu všetci hovoriť Popoluška.

Raz sa otec chystal na trh a pýtal sa nevlastných dcér, čo by chceli, aby im doviezol.
„Jemný hodváb na šaty!“ hovorí jedna.
„Drahý šperk!“ povedala druhá.
„A čo ty, moja milá Popoluško, čo by si chcela ty?“ spýtal sa otec svojej dcéry.
„Budem rada, keď mi priveziete, čo vám cestou o klobúk zavadí, otče,“ odpovedala Popoluška.

Gazda v meste nakúpil nevlastným dcéram ten najjemnejší hodváb, perly a drahokamy. Na ceste späť ku gazdovstvu prechádzal na koni popri rade stromov a vtom mu do klobúka ťukla lieskovová vetva a zaklinila sa v ňom.
Len čo prišiel domov, sleteli sa k nemu obe nevlastné dcéry a hneď sa vrhli na drahé dary. Začali si všetko skúšať a pred zrkadlami sa vykrúcať. Otec siahol za klobúk, vytiahol lieskovú vetvičku a podal ju Popoluške. Na vetvičke boli tri lieskové oriešky. Dievča si ju odnieslo do svojej malej komôrky na povale, kde mohlo cez noc hlavu zložiť.

Jedného dňa usporiadal kráľ veľkú trojdňovú slávnosť. Pozval všetky pekné dievčatá z okolia, aby si jeho syn medzi nimi mohol vybrať nevestu. Medzi pozvanými boli aj gazdove dcéry. Tak ich to rozrušilo, že pobehovali sem a tam, vyberali tie najkrajšie šaty zo svojich skríň a rozkazovali Popoluške: „Vyčisti nám topánky! Učeš nás! Ideme dnes na ples do kráľovského paláca!“ Popoluška pobehovala a plnila všetko, čo sestrám napadlo, a pritom jej bolo do plaču. Tak veľmi by si priala ísť s nimi na ples! Dokonca požiadala macochu, aby jej to tiež dovolila. Macocha prikývla, akože áno, a Popoluška s veľkou radosťou všetkých vystrojovala – obliekala, česala, strojila... Keď boli všetci ako zo škatuľky, šla za macochou, aby jej tiež dala nejaké šaty, ale tá sa na ňu zle oborila! Zmiešala šošovicu s popolom, vysypala všetko dohromady na podlahu a povedala: „Nemáš urobenú všetku prácu a chceš na ples?! Tu máš, a ak to nebude pozbierané, kým sa vrátime domov, tak si ma nežiadaj!“ A odišli do kráľovského paláca.

Popoluška bola zničená. Pomaly začala vyberať šošovicu z popola. Od samých sĺz na tú prácu sotva videla. Uverila macoche, že ju na slávnosť vezme, a teraz sa jej zrútil celý svet.
Vtom zrazu začula ťukanie na okne. Vzhliadla a vidí holúbka, ako klope do okennej tabule. Otvorila teda a frr, holúbok vletel dovnútra a s ním mnoho ďalších pomocníkov! Svojimi zobáčikmi začali vyberať šošovicu z popola a po chvíli boli hotoví. Dievča potom len zmetlo popol na hromadu.
Na všetko dohliadal krásny sivý holub, ktorý po dokončenej práci zletel Popoluške k nohám a nechal tam lieskový oriešok. Bol to jeden z orieškov z lieskovej vetvičky z otcovej cesty. Len čo sa ho Popoluška dotkla, vylúpli sa z neho nádherné plesové šaty s vlečkou a vyšívaním.
„Ponáhľaj sa na ples, Popoluška!“ vrkali holúbky.

Dievča si šaty rýchlo obleklo. Mali takú moc, že v tú chvíľu stálo celé upravené pred kráľovským palácom. Nevlastné sestry ju nespoznali, ani jej otec s macochou. Na Popolušku si ani nespomenuli. Bola taká krásna! Všetci si mysleli, že je to nejaká cudzia princezná. Mladý princ tancoval iba s ňou. Popoluška tancovala do polnoci, ale potom sa musela vrátiť. Skôr, než budú doma macocha a sestry. Kým sa princ nazdal, bola preč.

Doma sa rýchlo vyzliekla a ráno jej macocha opisovala, aký krásny ples to bol. Nevlastné sestry jej pritakávali a sťažovali sa, že princ mal oči len pre princeznú, ktorá ples z ďalekých krajov navštívila, a so žiadnym iným dievčaťom netancoval. Popoluška však na sebe nedala nič poznať.
K podvečeru sa začali všetci strojiť na druhý deň slávnosti a Popoluška pobehovala, česala, podávala, čistila,... Pred odchodom vysypala macocha na podlahu šošovicu s hrachom a popolom. „Aby si mala tiež nejakú zábavu, keď my budeme na plese!“ hovorí pobavene a so smiechom všetci vyrazili do kráľovského paláca.

Popoluška sa rozplakala. Toľko práce! A ona by tak chcela vidieť svojho princa. Dnes to určite nestihne. Ale to už na okno ťukajú jej kamaráti holúbky a hneď zo všetkých síl triedia šošovicu do jedného hrnca, hrach do druhého a dievča len zametlo popol. Priniesli aj jej druhý oriešok, z ktorého sa vylúpli šaty ešte skvostnejšie a bohatšie ako včera. Popoluška tancovala so svojím princom a obaja zo seba navzájom nemohli spustiť oči. O polnoci však musela späť domov. V rýchlosti vykĺzla z paláca. Princ ju márne hľadal.

Ráno nevlastné sestry s macochou opäť opisovali tú krásnu princeznú a smutného princa, ktorému okolo polnoci zmizla zo slávnosti. Večer potom opäť obvešané šperkami a oblečené do svojich najlepších šiat vyrážali na tretí deň slávnosti. Macocha už bola jednou nohou za dverami, keď si spomenula na Popolušku a začala sypať na jednu hromadu šošovicu, hrach, krúpy a miešať všetko s popolom. „Tak, tu máš tiež zábavu, špindira jedna! A to ti vravím, kým sa vrátime, nech je všetko pozbierané!“ rozkazovala a spokojne so svojimi dcérami odišla.

Popoluška bola smutná, ale otvorila okno a dúfala, že vtáčikovia jej zase pomôžu. Tí nemeškali a hneď ich bola plná izba. Vyberali zo všetkých síl, aby dievča mohlo rýchlo na slávnosť. Z posledného oriešku si Popoluška vylúpla šaty celé zlatom vyšívané a už bola pri svojom princovi. Ten si ju tento večer veľmi strážil, stále s ňou tancoval a nespúšťal ju z očí. Dievča bolo šťastné. Keď sa blížila polnoc, rozmýšľalo, ako sa čo najrýchlejšie dostať z paláca. V príhodnú chvíľu sa prešmyklo dverami tanečnej siene a utekalo von. Princ ju však zazrel a vydal sa za ňou. Dievča bežalo, čo mu sily stačili. Na zámockých schodoch sa mu však vyšmykol črievičok. S princom v pätách však nedbalo a zmizlo v tme.

Drobný črievičok bol to jediné, čo princovi po kráske zostalo. Na druhý deň dal celý zúfalý vyhlásiť, že dievča, ktorému tento črievičok padne, sa stane jeho ženou. A začal sa so svojou družinou voziť po širokom okolí a skúšať črievičok všetkým dievčatám, ktoré boli na ples pozvané.
Vtom dorazil aj do gazdovho domu. Sestry sa z toho náramne tešili a hneď bežali črievičok vyskúšať. Jedna však mala chodidlo dlhé ako loď a druhá široké ako sud. Nech sa snažili akokoľvek, obuť ho nemohli.
Mladý princ bol v koncoch: „Nemáte ešte nejaké iné dievča?“
„Nie,“ povedal otec, „už je tu len naša malá špindira Popoluška, dcéra mojej prvej ženy. Pracuje pri peci v kuchyni.“ A macocha spustila: „Tú nemôžeme nikomu ani ukázať, je celá od popola, fuj! A chodí bosá, tá črievice nenosí,“ smiala sa.

Zúfalý princ však trval na svojom. Museli pre dievča dôjsť, to si umylo tvár a išlo sa princovi uklonit. Ten mu podal črievičok a Popoluška si ho obula na svoju malú nôžku. Padol jej ako uliaty! Keď vstala, uvidel princ jej tvár a spoznal svoju princeznú: „To je ona, moja nevesta!“

Macocha a sestry zbledli závisťou. Nemohli tomu uveriť! Popoluška, že je tá krásna cudzia princezná?!

Princ si odviedol Popolušku do kráľovského paláca a bola svadba. Konečne mala šťastie, aké si zaslúžila.