Viac desať ako dvadsať

Zo všetkého ovocia mali Kučerove deti najradšej hrušky. Chodievali cez prázdniny s mamičkou na trh a vždy na ne vyprosili grajciar. Ale dnes pani Kučerová nechala doma Petríka i Milku. Na odchode im povedala:

„Pripravte si písanky a napíšte niekoľkokrát vetu: ‚Práca kvapná, málo platná.‘ Kto vykoná viac, tomu prinesiem viac hrušiek.“

To vám bolo niečo pre Petríka! Už sedí pri stole a píše. Aj Milka sa dala do písania. Po chvíli Petrík prestane a Milke pozerá do zošita.

„Ja už mám štyri riadky a naša Milka len dva.“

Tak sa chváli chlapec sám sebe. Ale Milka nepočítala. Starala sa len o to, aby jedno písmeno bolo krajšie ako druhé.

Petrík poháňal pero, akoby malo dôjsť do Prahy. Kým mala sestra riadkov päť, on ich mal desať.

„Tak, tak,“ pochvaľoval si, „za desať riadkov dostanem aspoň desať hrušiek. Päť dám do ľavého vrecka a päť do pravého.“ Pritom prehľadával vrecká na kabáte; z ľavého vysťahoval zvinutý motúzik a z pravého vreckovku, aby mal miesto na hrušky. A zase sa ponáhľal s písaním, akoby ho niekto naháňal. —

Keď mal riadkov dvadsať, zamyslel sa. Hádal, aké hrušky mu prinesie mamička. Keby tak nakúpila tých žltých, ktoré včera videl u ovocinárky! Ach jaj, tie sú asi chutné! A milému Petríkovi sa jazýček priam trepotal, takú mal chuť na obľúbené ovocie.

Zatiaľ aj Milka dokončila úlohu. Petrík sa jej chválil:

„Pozri, Milka, ja mám dvadsať riadkov a ty len desať. Dostanem dvakrát viac hrušiek ako ty!“

Milka sa pozerá na svoje písmo a zase na bratovo. Potom hovorí:

„Viac desať ako dvadsať!“

„Jé-jé!“ smeje sa Petrík, „naša Milka vie krásne počítať! Dvadsať grajciarov je predsa viac ako desať, nie?“

Ale Milka sa len šibalsky smiala a zase trvala na svojom:

„Viac desať ako dvadsať.“

„Betuška,“ volal si Petrík na pomoc staršiu sestru, „rozsúď nás.“

Betuška pristúpi k stolu, prezrie si obe písanky a hovorí:

„Viac desať ako dvadsať.“

„Však uvidíte,“ horlil Petrík, „keď príde mamička, že ja dostanem dvadsať hrušiek a Milka len desať.“

„Uvidíme, uvidíme,“ doberali si chlapca obe dievčatá.

Po chvíli sa pani Kučerová vrátila z trhu.

Petrík jej bežal so zošitom naproti.

„Dobre, mamička, že idete. Milka s Betuškou sa tu na mňa dohodli.“

„A čím ti, synáčik, ubližujem?“

„Milka vraj dostane viac hrušiek, a ja som predsa napísal dvakrát viac ako ona.“

Pani Kučerová si úlohy prezrela a povedala deťom:

„Rozdelím vás podľa zásluh.“

Otvorila košík a v ňom sa zaligotali pekné, žlté hrušky.

„Hurá! Tých som si želal,“ výskal Petrík. A už nastavoval vrecká. Matka pozorne prebrala hrušky a napočítala chlapcovi dvadsať. Potom vybrala pre Milku desať hrušiek. —

„Vidíš, Milka, kto má viac?“ víťazne sa radoval Petrík.

Milka si mlčky rozložila ovocie po stole. Jednu hrušku ochutnala. „Ach, tá je chutná,“ pochvaľovala si.

Petrík sa tiež s chuťou zahryzol do hrušky. Ale náhle ju odtrhol od úst. „Fuj, je celá červivá!“ Načal druhú, ale aj tá bola celá pokazená. Skúsil tretiu, ale aj tú musel odložiť.

Veselý Petrík sa zarmútil. Mal dvadsať hrušiek; ale všetky boli buď červivé, alebo nahnité. Smutný stál pred Milkou a túžobne pozeral, aké krásne ovocie sa jej dostalo.

„No, Petríku,“ pýtala sa matka, „čo by si mal radšej: desať dobrých hrušiek alebo dvadsať pokazených?“

„Radšej jednu dobrú ako dvadsať pokazených,“ povedal Petrík.

„Tak si mal radšej napísať jeden riadok krásne ako dvadsať škaredo.“

Až teraz si chlapec všimol, aké paprče v zhone načmáral a aké pekné písmená napísala Milka. Teraz tiež pochopil, prečo mu sestry hovorili:

„Viac desať ako dvadsať,“ a pomyslel si: „Viac váži desať pekných riadkov ako dvadsať nedbalých.“ Ľutoval, že si ani on nedal pozor na písmo ako Milka. Mohol mať síce len desať hrušiek, ale akých chutných!

„Tu máš, ty počtár,“ povedala Milka a dala zarmútenému bratovi päť svojich hrušiek.

S vďakou ich Petrík prijal a sľúbil, že bude pri každej práci pamätať na dnešnú príhodu. A svoj sľub verne dodržal. Kedykoľvek sa jeho ruka pokúšala podľa starého zvyku čmárať paprče, vždy ju Petrík napomenul: „Píš, ručička, radšej desať písmen pekných ako dvadsať škaredých.“