Tri pierka

Bol raz jeden kráľ a ten mal troch synov. Zatiaľ čo tí dvaja boli bystrí a rozumní, ten tretí veľa nehovoril, bol prostoduchý a volali ho Hlúpy Janko. Keď kráľ oslabol a cítil svoj koniec, nevedel, ktorému zo svojich synov má ríšu odkázať. Tak im povedal:
„Vyjdite do sveta a ktorý z vás mi prinesie jemnejší koberec, ten bude po mojej smrti kráľom.“
A aby medzi nimi nenastal žiadny svár, vyviedol ich pred zámok, fúkol do troch pierok a povedal:
„Kam tie tri pierka odletia, tam pôjdete.“
Jedno pierko letelo na východ, druhé letelo na západ, ale to tretie letelo rovno a nepoletelo ďaleko, ale padlo za chvíľu k zemi. Tak šiel jeden brat doľava, druhý doprava a smiali sa Hlúpemu Jankovi, ktorý pri tom treťom pierku, čo spadlo opodiaľ, ostal bezradne stáť.
Hlúpy Janko si sadol vedľa pierka a bol smutný. Vtom zrazu uvidel, že vedľa pierka ležia padacie dvere. Zdvihol ich, našiel pod nimi schody a zostúpil dolu. Potom prišiel k ďalším dverám, zaklopal na ne a započul zvnútra, ako niekto volá veselú povedačku, len aby vstúpil dnu a ničoho sa nebál.
Dvere sa zrazu otvorili a on tam uvidel sedieť veľkú, tučnú ropuchu a okolo nej húf malých ropúšok. Tá tučná ropucha sa ho opýtala, aké má želanie. A on odpovedal, že musí svojmu otcovi priniesť ten najjemnejší koberec.
Vtedy ropucha privolala jednu ropúšku a prikázala jej priniesť veľkú truhlicu. A keď ropúška s tým nákladom pricupkala, ropuššia kráľovná truhlicu otvorila a vytiahla z nej ten najjemnejší koberec na svete. Janko jej poďakoval a vyšiel zase hore.
Tí dvaja druhí bratia mali toho tretieho za takého pochabého, že verili, že nič nenájde a nič neprinesie. A keďže sa s hľadaním nemuseli príliš namáhať, prvej lepšej pastierke zo seba šatku strhli a tú domov otcovi doniesli.
V tom istom čase prišiel aj Hlúpy Janko späť a priniesol taký krásny koberec, že keď ho kráľ zazrel, veľmi sa podivil a povedal:
„Ak to má byť podľa práva, tak ríša patrí tomu najmladšiemu.“
Ale tí dvaja bratia nedali otcovi pokoj a omieľali ho, že je nemožné, aby sa Hlúpy Janko, ktorý každú vec poplietie, stal kráľom; a prosili ho, aby im pripravil inú skúšku.
Vtedy nakoniec kráľ povedal:
„Ríšu zdedí ten, kto mi prinesie najkrajší prsteň.“
Vyviedol synov opäť pred zámok, rozfúkal tri pierka a podľa nich mali ísť. Tie prvé dve leteli jedno na východ, druhé na západ, ale to tretie zase letelo len kúsok a vedľa padacích dverí kleslo k zemi.
Tak zostúpil Hlúpy Janko zase dolu k ropuššej kráľovnej a povedal jej, že musí priniesť najkrajší prsteň. Vtedy nechala ropucha zase onú truhlicu priniesť a tentoraz z nej vytiahla prekrásny prsteň, ktorý sa blyšťal drahým kameňom a bol tak umne zhotovený, že by to žiadny zlatník na zemi nedokázal.
Tí druhí dvaja bratia sa zase smiali Hlúpemu Jankovi, kde asi on zlatý prsteň zamýšľa hľadať, a opäť sa sami hľadaním nenamáhali, ale zo starého kočiarového kolesa vybili klin a ten kráľovi doniesli. Ale keď Hlúpy Janko svoj prsteň otcovi ukázal, ten bez rozmýšľania povedal:
„Tebe ríša patrí.“
Ale tí dvaja bratia opäť nedali otcovi pokoj, kým im neuložil tretiu úlohu, majú mu vraj priviesť najkrajšiu nevestu, a ten, ktorého dievka bude najkrajšia, dostane kráľovstvo.
Po tretí raz vyšiel starý kráľ pred zámok a pierka rozfúkal, a to tretie zase nedaleko spadlo.
Tak zišiel Hlúpy Janko opäť dolu k ropuššej kráľovnej a povedal jej, že teraz potrebuje krásnu dievku. A ona mu povedala, že to je veľmi jednoduché, vydlabala žltú tekvicu a zapriahla do nej šesť bielych myšiek. Vtedy sa jej Janko opýtal, čo on s tým počne, a ona mu povedala, aby do toho koča niektorú z ropúšok posadil.
Tak Janko naslepo siahol do húfu ropúšok a jednu posadil do koča z tekvice. Sotva ropúška dosadla, premenila sa na krásnu dievku, tekvica na koč a tie myšky na kone. Vtedy ju Janko radostne pobozkal, kone pohnal do behu a priviezol to všetko ku kráľovi.
Jeho bratia tiež prišli, ale opäť si nerobili žiadnu námahu, ale schmatli prvé dve pekné sedliacke baby a tie kráľovi priviedli.
Keď kráľ všetky dievky videl, povedal Hlúpemu Jankovi:
„Tebe, môj najmladší, patrí kráľovská koruna po mojej smrti.“
Ale tí dvaja bratia zase unavovali uši starého kráľa sťažnosťami a veľkým krikom, ako môže byť ten hlupák kráľom? A nakoniec si obaja priali, aby v sieni bol zavesený kruh, cez ktorý musia dievky preskočiť; že ich sedliacke dievky sú silné a tá krásavica je iste slabunká a pri tom skoku zahynie, mysleli si obaja.
Tak kráľ súhlasil, a tak najprv skákali tie sedliacke dcéry, ale keďže boli nemotorné, pri tom skoku si polámali údy. Nakoniec skákala tá ropuššia princezná a tá preskočila tak ľahko ako jelienok, a všetky námietky naraz utíchli.
Tak Hlúpy Janko dostal korunu a do smrti múdro vládol.