Hlúpe dievča

Už to tak na tom svete chodí, že hlúpych netreba pestovať zo semienok, tí sa rodia sami. V jednej dedine v bohatom kraji plnom viníc a úrodných polí žila jedna mamička s ockom. Mali len jedno dieťa, dcéru. Dievča sa s ním natrápili, že sa to ani povedať nedá. Nebola škaredá ani zlá. Po dedine o nej len hovorili, že má hlavu ako makovičku a rozumu v nej, akoby napľul. Navyše bola k tej hlúposti a zabednenosti ešte aj lenivá, k práci ani nepričuchla. Kam ju ráno postavili, tam ju večer našli. A tak rástla a rástla a zrazu už bola na vydaj. Aj hlúpa sa chce vydávať. Keď sa teda blížil čas vítať ženíchov, začala ju matka pomaly učiť. Povedala jej:
„Si už, Petka, veľká a musíš sa naučiť viesť domácnosť. Keby prišiel nejaký ženích, aby nehovoril, že si motovidlo, že nevieš ani vodu uvariť.“
Petke sa páčila reč o ženíchovi, menej radosti však mala zo slov o práci. Vraví:
„A čo mám robiť?“
„Budeš sa musieť o muža starať ako ja o ocka. Rob skrátka to, čo vidíš doma,“ povedala matka.
„To ja ale nechcem,“ bránila sa Petka, „to by som mala ruky ako ty a nie takéto pekné biele, aké ich mám. A ženíchovi by sa to nepáčilo.“
Mamička videla, že to bude ťažké, dostať Petku k nejakej práci. Navrhla jej preto:
„Vieš čo? Choď sa prejsť po dedine a poobzeraj sa okolo. Kde sa ti zapáči, tam sa pozri, čo robia, a skús to tiež.“
To sa Petke páčilo viac. Pôjde, pozrie sa a možno tam uvidí aj nejakého ženícha. Pobrala sa teda a išla. Ako sa tak prechádza, vidí zrazu pri jednom dvore otvorenú bránu. Na zemi bola kopa zrna a mladý gazda čistil to obilie od pliev. Bral zrno do hrstí, púšťal ho z výšky na kopu a vietor mu pritom odnášal plevy.
„To by sa mi páčilo, taký gazda a takáto práca. Veď ju robí vietor. Niečo také by som mohla skúsiť.“
Prešla kúsok ďalej a vidí iný dvor. Mali tam kopu bielizne a gazdiná ju dávala do kotla vyvariť. Dcéra ju po nejakom čase zase vyťahovala a odnášala k neďalekému potoku prepláchnuť, druhé dievča ju rozťahovalo na trávu alebo vešalo na šnúru. Bielizeň svietila čistotou a viala vo vetre, akoby na Petku mávala.
„To sa mi páči, to si tiež skúsim. Sama sa perie a vietor ju suší. Škoda, že tu nemajú aj ženícha k tomu. Určite by sa mi tu páčilo ešte viac.“
Potom si Petka pomyslela, že toho vlastne už nachodila dosť a že pozeranie na toľko práce už tiež stačí. Namierila si to teda domov. Kráča pomaly a hovorí si v duchu:
„Zrno, bielizeň, vietor, zrno, bielizeň, vietor,“ keďtu ju zrazu udrie cez nos lákavá vôňa.
Petka ňuchá, nos natáča a rovno za nosom sa ide pozrieť, čo takú milú vôňu vydáva. Hneď, o pár krokov bola pri prameni: u susedov piekli chlieb. Dom voňal teplom, kvasom, rascou a pánboh vie čím všetkým ešte. To sa Petke páčilo! To sa jej zapáčilo! Bude piecť tiež!
„Zrno, bielizeň, vietor, chlieb! Zrno, bielizeň, vietor, chlieb!“ hovorila si Petka a už mierila k vlastnej bráne.
Doma nikto nebol a Petka si povedala:
„Zrno, bielizeň, vietor, chlieb, to bude matka pozerať, koľko práce narobím! Zrno, bielizeň, vietor, chlieb!“
Najprv vyčistí zrno. Petka hľadá, pátra, všade strká nos: pod posteľou nič, pod skriňou nič, po obilí ani pamiatky. Len v komore našla truhlicu plnú múky.
„Múka! Tá predsa lieta tiež,“ povedala si Petka, „tak ju vyčistím.“
Nabrala si veľký hrniec múky, odtiahla ho do záhrady a začala s prvou prácou. Skôr však než rozhodila prvú hrsť, povedala si ešte:
„Čím ju vyhodím vyššie, tým bude čistejšia.“
V záhrade to vyzeralo, ako keby sneh poletoval. Petka hádzala múku na všetky strany, takže za chvíľu boli zabelené nielen záhony, stromy a tráva, ale aj Petka. Keď všetku múku z truhlice vybrala, vydýchla si z tej driny a išla pomaly na druhé dielo. Ako len to bolo, hovorila si. Aha:
„Zrno, bielizeň, vietor, chlieb, tak teraz idem na bielizeň.“
V kuchyni bol na peci veľký hrniec, v ktorom sa dovárala polievka. Kuchyňa bola plná pary a Petka sa zľakla:
„Rýchlo, kým sa voda varí!“
Začala hľadať nejakú bielizeň, ktorá by bola na vyvarenie, nemohla však žiadnu nájsť. Len pri dverách ležal ockov dlhý vyšívaný kožuch a vyzeral obnosene a špinavo. Petka sa zaradovala, kožuch schmatla a hybaj s ním do hrnca! Pretože bol kožuch veľký, stúpla Petka na lavicu a už ho napcháva po kúskoch do polievky. Hrniec tancoval po peci, kožuch neustále vyliezal z hrnca von. Nakoniec polievka vystrekla a riadne Petku obarila. Zabolelo to tak, že Petka počula anjelikov spievať. Nahnevala sa na pranie, položila na kabát pokrievku a išla piecť chlieb. Lenže čo teraz? Múka bola rozviata po celej záhrade a Petka aj tak nevedela ani konca ani kraja, čo sa ešte do chlebového cesta dáva. Lámala si tým chvíľu hlavu, nakoniec si povedala, že mäso je aj tak lepšie ako chlieb a že radšej pripraví nejakú pečienku.
Zabila teda jahňa a rovno s ním do pece, ani ho nestiahla a nevypitvala. Dokonca ju ani nenapadlo, že by mala dať do pece najprv pekáč. Zato však prikládala, aby pečienka bola čoskoro hotová.
Potom sa jej už vôbec nič nechcelo robiť, len si povedala, že sa ide pochváliť matke, čo všetko stihla, a že jej aj porozpráva o tom ženíchovi, ktorý prečisťoval zrno. Keď sa blížila k vinici, kde matka pracovala, bolelo ju celé telo od práce a od chôdze. Matka sa začudovala, keď videla Petku prichádzať, a volala:
„To mi ide pomocnica! Tak poď, keď budeme kopať obe, pôjde nám to lepšie od ruky!“
„Ale kdeže, matka,“ odpovedala ťažko Petka, „ja som už skoro mŕtva od únavy.“
„Azda si len toľko nepracovala?“ začudovala sa matka.
„Činila som sa, ako si mi povedala,“ pokračovala Petka. „Čo som videla a čo sa mi zapáčilo, to som robila. Jedni čistili zrno od pliev, ja tiež. Iní prali bielizeň, ja tiež. Tretí piekli chlieb, ja tiež.“
„Pozri ty, akú mám zástupkyňu, keď nie som doma,“ radovala sa matka. „Už sa nemôžem dočkať, až to povieme ockovi. A čo ešte, až začnú chodiť ženíchovia, tým to všetko pekne povieme a ukážeme.“
Petka na to neodpovedala nič, pretože už spala, ako bola od tých troch prác, od chôdze aj od toľkého rozprávania zmorená a vysilená. Matka ju teda nechala spať a začala zase okopávať.
Ako potom doma na dielo pozerala a ako svojej dcére za to zastúpenie poďakovala, to už rozprávka nehovorí. A ženíchovia? Tí sa asi celú históriu o tom, ako Petka pracovala, nejako dozvedeli, pretože dodnes neprišiel ani jeden.
Veru, to už tak na svete býva, že učiť hlupáka je rovnako márne ako liečiť neživého.