Uhliar, ktorého stretlo šťastie

Kedysi dávno žil jeden chudobný chlapec. Zdedil po rodičoch chalúpku v horách a živil sa pálením milierov. Ľudia mu hovorili Kogoro Uhliar. Kogoro býval vo svojej chatrči celkom sám, veď kto by dal dcéru za ženu takému úbožiakovi! Chlapca to trápilo a nejedenkrát sa modlil k dobrotivej bohyni Kwannon, aby mu poslala dobrú ženu. A bohyňa ho vypočula. Jedného dňa sa v Kogorovej chatrči objavila krásna dievčina a spýtala sa:
„Si Kogoro Uhliar?“
„Som, krásna dievčina,“ odpovedal chlapec. „Čo si želáš?“
„Chcem sa stať Tvojou ženou!“ odpovedala krásna dievčina. „Dnes v noci sa mi vo sne zjavila bohyňa Kwannon a povedala mi, že ma pri Tebe čaká šťastie!“
Chudobný uhliar sa zľakol:
„Aké šťastie, krásna dievčina, veď ja nemám nič okrem tejto starej chatrče. A pálením milierov si zarobím sotva na trochu živobytia.“
Ale krásna dievčina sa nedala odradiť. Otvorila mešec zo zlatého brokátu, vytiahla z neho dve zlaté peniaze a podala ich Kogorovi:
„Neboj sa, dobrá Kwannon sa o nás postará. Choď do mesta a kúp pre nás jedlo!“
Uhliar Kogoro vzal zlaté peniaze a vybral sa do mesta. Cesta ho viedla popri rieke. Na jednom jej ramene plávali dve kačičky. Uhliar Kogoro sa zaradoval:
„To by bola dobrá pečienka pre moju vílu aj pre mňa,“ povedal si a bez dlhého rozmýšľania po nich hodil zlaťáky. Myslel si, úbožiak, že sú to kamienky, zlatú mincu nikdy v živote nevidel. Hoci mieril, ako najlepšie vedel, netrafil. Zlaťáky žblnkli do vody a kačice odleteli. Kogoro sa musel vrátiť domov. So slzami v očiach povedal krásnej dievčine, čo sa stalo s jej kamienkami. Dievčina sa začudovala:
„Ale veď to neboli kamienky, to bolo zlato, najdrahšia vec na svete. Za tie dve zlaté peniaze by si mal mäso, ryžu, kačice a všetkého, koľko by si chcel.“
A vtedy sa zase začudoval uhliar Kogoro:
„Čo to hovoríš, krásna dievčina! Tie žlté kamienky že sú najdrahšia vec na svete? To som naozaj nevedel. Ale veď tu v tej hore za mojou chatrčou ich sú celé hromady.“ A zaviedol dievčinu do jaskyne za chatrčou. Pri svetle fakieľ sa tam všetko lesklo ako v cisárskej pokladnici. Jaskyňa bola plná zlata.
Od toho dňa bol uhliar Kogoro najväčším boháčom v kraji. Skúpil všetku zem okolo svojej chatrče, postavil si namiesto nej nádherný palác, dal zriadiť krásny chrám bohyni Kwannon a žil si ako knieža. Veď mu ľudia od tej chvíle aj hovorili knieža Uhliar. Knieža Uhliar a jeho krásna pani žili spokojne, len jedno im chýbalo: nemali deti. A tak sa rozhodli, že o ne poprosia dobrotivú Kwannon. Bohyňa ich prosbu vypočula: do roka a do dňa sa Kogorovej žene narodila dcérka, krásna ako drahokam. Dali jej meno Tamajo no hime. Keď mala Tamajo štrnásť rokov, nastúpil na trón cisár Jomeitenno. Nový vládca bol ešte mladý a hľadal si nevestu. Zvolal svojich dvoranov a hodnostárov, rozdal im šesťdesiatšesť vejárov a prikázal im:
„Vezmite tieto vejáre a rozošlite poslov do šesťdesiatich šiestich krajín mojej ríše, aby mi vyhľadali dievča, ktoré by bolo krásne ako tá, čo je namaľovaná na mojich vejároch. Nech je chudobná alebo bohatá, nech je urodzená alebo neurodzená, vezmem si ju za ženu.“ Šesťdesiatšesť poslov sa rozletelo po celej ríši hľadať krásku z vejára. Prešli mestami aj dedinami, navštívili paláce aj chatrče, ale nakoniec sa vrátili do cisárskeho mesta naprázdno. Len z jedného kraja, z kraja, kde žilo Knieža Uhliar, prišla správa, že tam žije dievča, pred ktorým bledne aj kráska z vejára. Len čo to cisár počul, chcel sa o kráse Kogorovej dcéry presvedčiť sám. Ešte v ten istý deň poslal k nemu poselstvo s prosbou, aby mu poslalo krásnu Tamajo na dvor.
Ale Kogoro úctivo odmietol:
„Cisárov príkaz je pre nás veľká česť, ale Tamajo je naše jediné dieťa, a preto sa od nej nemôžeme odlúčiť.“ Keď cisár počul, čo knieža Uhliar odpovedalo, veľmi sa nahneval. Ešte v ten istý deň mu odkázal po posloch:
„Ak mi nechceš poslať svoju dcéru, pošli mi do týždňa sto tisíc lopát maku.“
Kogoro sa zľakol a zarmútene hovorí svojej krásnej žene:
„Teraz budeme musieť svoju dcéru cisárovi predsa len poslať. Kde by som vzal sto tisíc lopát maku?“
„Nerob si starosti. Vo všetkých štrnástich tisíc záhradách, ktoré si mi za štrnásť rokov daroval, som pestovala všetky rastliny sveta a všetky semená z nich som rok čo rok ukladala do veľkej sýpky za naším palácom. Koľko je tam maku, to neviem, ale sto tisíc lopát ho tam bude iste.“
Kogoro sa zaradoval nad múdrosťou svojej ženy a do týždňa poslal cisárovi na nádherných vozoch sto tisíc lopát maku.
Cisár sa začudoval:
„To je naozaj najbohatší muž zo všetkých troch krajín, Indie, Číny a Japonska.“
Ale krásna Tamajo mu nedala spať. Onedlho poslal ku Kogorovi poslov znova a odkázal mu: „Ak mi nechceš dať svoju dcéru, pošli mi do týždňa sedem kusov najjemnejšieho hodvábneho brokátu. Každý kus nech je dvadsať lakťov dlhý a na všetkých nech je vytkaný obraz raja.“
Kogoro sa zľakol a zarmútene povedal svojej žene:
„Tentoraz budeme musieť svoju dcéru cisárovi predsa len dať. Kde by som vzal sedem kusov takého brokátu?“
Žena sa zamyslela a potom povedala:
„Naše dieťa nám dala dobrotivá bohyňa Kwannon, poďme teda poprosiť o radu ju.“
Kogoro sa zaradoval nad múdrosťou svojej ženy a vybral sa s ňou do chrámu bohyne Kwannon, aby ju poprosili o radu.
Bohyňa im povedala:
„Tamajo no hime je aj moje dieťa, ja by som sa s ňou tiež ťažko lúčila. Preto Vám pomôžem.“ A jediným kývnutím zvolala všetkých bohov a bôžikov neba i zeme a prikázala im utkať sedem kusov vzácneho brokátu. Kým sa Kogoro so svojou ženou stihli otočiť, krásny brokát bol hotový a do týždňa ležal pred cisárom.
Cisár sa začudoval:
„Vidím, že pri tom uhliarovi stojí sama Kwannon. Tu moja cisárska moc nepomôže.“ A ešte v ten istý deň sa prezliekol za pútnika a tajne opustil svoj palác. Vybral sa pešo ku Kogorovi, aby sa presvedčil sám, či je Tamajo no hime naozaj taká krásna. Keď prišiel do Kogorovho paláca, predstúpil pred kniežaťa a poprosil ho o službu. Kogorovi sa mladý junák zapáčil. „Odkiaľ si?“ spýtal sa ho.
„Z cisárskeho mesta,“ odpovedal prezlečený cisár.
„A ako sa voláš?“
„Sanro,“ odpovedal pútnik.
„Sanro?“ začudoval sa Kogoro. „To znamená ‚Cesta do hôr‘. Nevedel som, že sa tak môže volať aj človek. Ale dobre, Sanro, od dnešného dňa budeš pásť tisíc mojich kráv. Mám tisíc pastierov, ale tí sa o ne starali zle, nedávali im dosť trávy a vody. Ak sa o ne budeš starať lepšie, môžeš u mňa zostať.“ Úbohý Sanro nevedel, čo si počať. Bol vychovaný na dvore a kosák nemal v živote v ruke. Ostatní pasáci to hneď spoznali a začali sa mu posmievať:
„No tak, Sanro, začni, nech vidíme, ako to vieš s tými divokými býkmi a kravami.“ Sanrovi bolo ťažko. Sadol si do trávy, vytiahol spod haleny flautu a začal si na nej potichučky hrať. A hral tak smutne a tak krásne, že sa všetci bez dychu zastavili a počúvali. A nielen pastieri, aj divoké býky a kravy stáli ticho ako ovečky. Keď Sanro dohral, pozbiehali sa k nemu pastieri a vypytovali sa ho jeden cez druhého:
„Sanro, čo je to, na čo si tak krásne hral?“
„To je flauta,“ odpovedal Sanro.
„Zahraj nám ešte,“ prosili ho, „nakosíme trávu aj za Teba.“
Sanro hral znova a pastieri nakosili v pokoji a mieri trávy, koľko bolo treba. Divoké býky a kravy ticho počúvali. Odvtedy hral prezlečený cisár celé dni na flaute a dobytok pribúdal zo dňa na deň. Knieža bolo spokojné. Sanro hral na píšťalu zo dňa na deň krajšie, pretože myslel zo dňa na deň viac na krásnu Tamajo. Ale hoci už slúžil u kniežaťa celé tri roky, ešte ju nezazrel ani kútikom oka. Medzitým však bolo na cisárskom dvore zle. Uplynuli tri roky a mladý cisár sa nevracal. Hodnostári povolali jasnovidca. Jasnovidec skúmal celý deň a celú noc a potom oznámil:
„Cisár sa vráti pätnásteho dňa ôsmeho mesiaca na sviatok boha Hašimana. Oslavy však musí riadiť knieža Kogoro.“
Ešte v ten istý deň vyšlo z cisárskeho paláca poselstvo ku kniežaťu Kogorovi. Knieža ho prijalo a sľúbilo, že sa o slávnosť postará. Povolalo k sebe učených kňazov z Hašimanovho chrámu a zariadilo všetko, čo bolo treba. Zvolalo tanečníkov a spevákov, povolalo hudobníkov s lutnami a bubnami a pripravilo dostihy i tanec levov. Len jedno mu chýbalo. Pre poslednú slávnosť, streľbu z cválajúceho koňa, nemalo strelca. Zvolalo svojich pastierov a vyzvalo ich, aby sa prihlásil ten, kto by vedel z cválajúceho koňa trikrát zasiahnuť šípom posvätný terč. „To my nedokážeme,“ odpovedali pastieri. „Ale dokázal by to iste Sanro, ten je z mesta!“
Knieža Kogoro povolalo teda k sebe Sanra a povedalo mu:
„Ak mi neurobíš hanbu a trikrát zasiahneš z cválajúceho koňa posvätný terč boha Hašimana, dám Ti za ženu svoju dcéru Tamajo no hime.“ Sanro sa hlboko uklonil a povedal:
„Uvidíš, že Ti hanbu neurobím.“
Nastal pamätný deň ôsmeho mesiaca. Slávnosti boha Hašimana sa blížili ku koncu a všetci čakali na posledný obrad, streľbu z cválajúceho koňa. Medzi hosťami boli všetci hodnostári z cisárskeho dvora a na čestnom mieste sedelo knieža Kogoro so svojou krásnou ženou a ešte krajšou dcérou. Hlásatelia ohlásili streľbu z cválajúceho koňa. Oči všetkých sa upreli k bráne. Vyjazdil z nej smelý jazdec na ohnivom koni. Bol oblečený ako knieža, v ruke mal luk. Cvalom prešiel okolo terča, vystrelil a šíp sa zabodol priamo do jeho stredu. Potom prešiel okolo plným cvalom druhýkrát a tretíkrát a všetky tri šípy trčali v terči jeden vedľa druhého. Nato Sanro zastavil koňa a zhodil zo seba plášť. Pod plášťom sa zaleskol cisársky odev. Hodnostári spoznali svojho pána a vrhli sa mu k nohám. Vtedy sa knieža Kogoro dozvedelo, kto mu tri roky slúžil ako pastier, až si zaslúžil jeho dcéru, krásnu Tamajo no hime. S radosťou mu ju odovzdalo a aby sa s ňou nemuselo lúčiť, odišlo so svojou krásnou ženou za cisárom a jeho nevestou do sídelného mesta. Tam žili všetci štyria v šťastí a pokoji až do konca svojich dní.