Smrťákov čarovný kľúč

Jeden chudobný nádenník mal dvadsaťtri synov, a keď sa mu práve narodil ten dvadsiaty štvrtý, nechcel mu okrem pastora a kostolníka nikto v dedine stáť za kmotra. „Aký je ten svet nespravodlivý,“ povedal si úbožiak, „mám teraz dvadsaťštyri detí, kým bohatí sedliaci len pár, a nikto z nich mi nechce ísť za kmotra. Ale len počkajte, ja si nejakého kmotra zaobstarám!“ S tým zvesil z klinca klobúk, vzal do ruky palicu a vydal sa von z dediny.

Netrvalo to dlho, keď tu stretol akési dievča. „Kam to?“ pýtalo sa ho. „Hľadám niekoho, kto by šiel za kmotra môjmu dvadsiatemu štvrtému synovi,“ odvetil nádenník. „Tak to si stretol toho pravého,“ povedalo dievča, „ja som totiž Pán Boh a rád ti tú láskavosť urobím.“ „Ak ty si Pán Boh,“ pokračoval úbožiak, „tak ťa nemôžem potrebovať, lebo ty si veľmi nespravodlivý, inak by sa tým bohatým a lenivým sedliakom nevodilo tak dobre a my chudobní nádenníci by sme nemuseli len znášať horkosť ťažkého každodenného bytia.“ Tak sa dievča pobralo ďalej svojou cestou.

O chvíľu stretol nádenník akéhosi šedivého mužíka. „Kam to?“ spýtal sa šedivec. „Hľadám niekoho, kto by šiel za kmotra môjmu dvadsiatemu štvrtému synovi,“ odvetil nádenník. Tu šedivec povedal: „Raduj sa, lebo si práve stretol toho pravého. Ja som totiž Satanáš a rád ti pôjdem za kmotra.“ „To by mi ešte chýbalo!“ zvolal nádenník, „veď ty si nespravodlivosť sama! Nám chudobným kradneš z domu obilie a slaninu a nosíš to do špajze bohatým sedliakom. Len choď, teba nemôžem potrebovať!“ Diabol urobil kyslú tvár a odišiel preč.

Nakoniec nádenníka stretol dlhý, chudý starý muž, a keď sa dozvedel, čo nádenník hľadá, povedal mu: „Ak ti to vyhovuje, tak ti pôjdem za kmotra ja, Smrťák.“ „Áno, teba za kmotra rád vezmem!“ zvolal muž radostne, „ty si jediný spravodlivý na celom širokom svete. Nešetríš ani bohatých, ani chudobných, ani urodzených, ani neurodzených, pred tebou sme si všetci rovní. A aby si ten čas nezmeškal, krst bude budúcu nedeľu.“ Smrťák odvetil: „Keď to bude na spadnutie, otvor dvere a zavolaj ma, budem hneď tam.“ Potom si popriali všetko dobré a nádenník sa obrátil domov a bol celý veselý a spokojný z toho, že našiel takého spravodlivého muža, ktorý bude stáť za svedka pri krste jeho dvadsiateho štvrtého syna.

Keď nastala nedeľa a všetko bolo pripravené na krst, povedal kňaz: „Kdeže zostáva tretí svedok?“ „Hneď tu bude,“ odvetil nádenník, otvoril dvere a tu za nimi stál Smrťák a vošiel do izby. Potom, čo novorodenec vo svätom krste dostal meno Ján, siahol kňaz do vrecka, vytiahol toliar a vtisol ho otcovi pre krstníka do dlane. Kostolník urobil to isté s pätnástimi grošmi a teraz prišiel rad na Smrťáka. „Žiadne peniaze ani majetok nemám,“ povedal tento, „ale predsa nepôjde môj krstník s prázdnymi rukami. Tu je kľúč, ten nech pán farár vloží do farskej knihy, a keď bude Jankovi štrnásť rokov a dostane požehnanie, nech sa s tým kľúčom vydá do sveta.“ Keď to Smrťák dopovedal, vyšiel z izby a zmizol. Kňaz však vložil kľúč do farskej knihy, aby tam čakal tých štrnásť rokov.

A čas bežal, ako to má vo zvyku, neúprosne a bez prestania.

Určený čas jedného dňa uplynul, v ten deň kňaz Jankovi požehnal a povedal: „Tu máš dar od tretieho kmotra. Dobre ho opatruj a nikdy ho nevypusti z ruky.“ Potom Janko pánu farárovi poďakoval a vrátil sa do domu svojho otca. „Otec,“ povedal, keď tam dorazil, „nechcem vám byť dlhšie na ťarchu, idem na vandrovku.“ „To robíš dobre,“ odvetil nádenník, „u mňa je len voda a suchý chlieb. U cudzích ľudí dostaneš nielen niečo do seba, ale aj na seba.“ Tak podal Janko otcovi aj svojim dvadsiatim trom bratom ruku, poprial im všetko dobré a vydal sa do širokého sveta.

O chvíľu prišiel do čierneho hlbokého lesa, ktorý nemal konca. Šiel deň i noc a hlad tíšil jahodami a malinami, ktorých tam bolo habadej. Konečne druhého dňa podvečer uvidel pred sebou obrovský dom s tisíc oknami, ktoré žiarili od tisíc svetiel, ktoré boli vnútri zažaté. Do domu viedli dvere, ale boli zatvorené, a mohol klopať, ako chcel, nikto neprišiel otvoriť. Vtedy si chlapec pomyslel: „Načo máš ten kľúč, ktorý ti daroval kmotor?“ Povedané, urobené, vytiahol ho z vrecka, vsunul do kľúčovej dierky a otočil ním, dvere sa hneď so vŕzganím otvorili. Od údivu vyvalil oči, lebo toľko svetiel, koľko tu stálo zažatých, by jeden určite na celom svete nenašiel, až ho od takej žiary bolely oči. Kým tam tak stál a nevedel, čo ďalej, objavil sa vysoký chudý starec a povedal: „Ako si sa dostal do môjho domu?“ „Otvoril som si kľúčom, ktorý mi pri krste daroval môj tretí kmotor.“ „Tak potom som ten kmotor ja,“ odvetila smrť, lebo to bol on, „a keďže si unavený, nechám ťa tu na noc. Ale jedlo a pitie u mňa nedostaneš.“ „Nevadí,“ povedal Janko, „ale prečo tu horí toľko sviečok, milý kmotor?“ „Ja som Smrťák,“ povedal starec, „a toto je môj dom, tie zažaté sviečky v ňom sú svetlá života všetkých ľudí na celom svete. Keď niektoré svetlo dohorí, tak človek zomrie a pohltí ho zem.“ „A komu patrí tamto malé svetielko?“ povedal chlapec a ukázal na sviečku, ktorá stála pred ním a bola skoro tesne pred zhasnutím. „To je svetlo tvojho otca,“ odvetila smrť, „čoskoro zomrie.“ „Ale bol zdravý a čulý, keď som pred dvoma dňami odchádzal,“ nariekal chlapec, „milý kmotor, daj môjmu otcovi nové svetlo, nech sa dožije dňa, keď sa dozvie, čím sa vo svete stanem.“ Spočiatku o tom Smrťák nechcel ani počuť, ale Janko neprestal nariekať a prosiť, až nakoniec povedal: „Keďže si môj krstník, tak to urobím.“ A s tým posadil na dohorievajúci zvyšok novú sviečku. „Komu patrí ale to jasné dlhé svetlo, ktoré všetky tie ostatné prevyšuje?“ spýtal sa Janko opäť. „To je tvoje svetlo,“ odvetil Smrťák, „ktoré som ti vybral, lebo som tvoj kmotor. Budeš sa tešiť z dlhého života.“ Tu sa chlapec zaradoval, ale keďže bol unavený z toho mnohého putovania, nechal otázok, uložil sa do kúta a zaspal.

Druhého dňa ešte raz pekne poďakoval svojmu kmotrovi Smrťákovi a vyšiel z domu, aby pokračoval vo svojej púti lesom. Potom, čo putoval deň a noc bez toho, aby stretol človiečika, narazil konečne na akúsi chalupu, ktorá bola zamknutá rovnako ako dom jeho kmotra. Hneď pomyslel na svoj kľúč a nemýlil sa, lebo kľúčom zámok otvoril a vstúpil dovnútra. Stál tam nádherný šimeľ, ktorý mu povedal: „Pozri sa, aby si odtiaľto zmizol, lebo si synom smrti.“ „Milý šimeľ,“ povedal chlapec, „už tri dni som nejedol, najprv mi musíš dať najesť, než odídem.“ Kôň odvetil: „Tam v skrini nájdeš pečienku a víno, z toho sa najedz do sýtosti. Ale ponáhľaj sa, lebo toto je zbojnícka skrýša. Aby si unikol istej smrti, tak mi, keď sa najješ, daj ohlávku, vyskoč mi na chrbát a ja ťa z nebezpečenstva odnesiem.“ Janko šimľovu reč poslúchol, a keď sa nasýtil, rýchlo ho osedlal, vyšvihol sa na chrbát a vyšiel z domu von. Vonku sa šimeľ vzniesol do vzduchu a bol práve najvyšší čas, lebo už tu boli zbojníci a strieľali po nich, ale oni sa už nachádzali medzi mrakmi a guľky ich nemohli viac zasiahnuť.

Ako tak nejaký čas cválali medzi mrakmi, zbadal chlapec nádherného vtáka, ktorého perie sa vo vzduchu trblietalo ako ohnivé more. „Ach, keby som tak mal toho krásneho vtáka,“ zvolal, ale šimeľ povedal: „Janko, nechaj toho zlatého vtáka na pokoji, nič ti po ňom nie je.“ Ale Janko šimľových slov nedbal, vytiahol kľúč, pyšne na vtáka namieril a zvolal: „Keby môj kľúč bol pištoľ!“ Bác! Ozval sa výstrel a jedno z tých zlatých pier sa znášalo k zemi, kým vyľakaný vták odtiaľ uháňal preč. „Šimlík,“ povedal chlapec, „teraz sa spustíme dolu, aby som si vyzdvihol to zlaté pierko.“ Ale verný šimeľ ho opäť varoval: „Janko, nechaj to pierko ležať, nič ti po ňom nie je.“ Ale on trval na svojom a kôň sa musel znášať dolu. Chlapec zlaté pero schmatol a schoval do vrecka, potom sa kôň zdvihol opäť do výšky a uháňali ďalej medzi mrakmi, kým im konečne pri nohách neleželo veľké mesto.

Tu sa šimeľ snies na lúku pred mestskou bránou a povedal: „Teraz mi zlez z chrbta a zlož mi ohlávku, tú si vezmi k sebe a dobre ju opatruj. Ak upadneš do núdze, tak ju vytiahni a zatras ňou, potom budem o okamih pri tebe s radou i pomocou.“ Keď to dopovedal, zdvihol sa šimeľ opäť do vzduchu a uháňal preč, kým chlapec vošiel mestskou bránou do mesta a do hostinca, aby sa tu popýtal na službu.

A netrvalo to ani dlho, tu vošiel dovnútra kráľovský stajník a pýtal sa hostinského, či by pre neho nemal pekného a mladého paholka, takého potrebuje do kráľovskej stajne. Tu predstúpil Janko, a keďže sa stajníkovi páčil, šiel hneď s ním do kráľovských konyušísk, kde mal cez deň kŕmiť a napájať kone, čistiť ich a česať, voziť na pašu a k napájadlu, a v noci tu musel zostať a pri koňoch spať. To sa mu veľmi zapáčilo, len keby tu v stajniach večer nebývala taká strašidelná tma, svetlo si však zapáliť nemohol, to kráľ pod trestom smrti zakázal.

Jedného večera mal v tme opäť dlhú chvíľu, a ako tak rozmýšľal a rozmýšľal, tu mu napadlo jeho zlaté pero, ktoré si kľúčom zostrelil z toho krásneho vtáka. Vytiahol pierko z vrecka a sotva ho mal v ruke, tu celá stajňa žiarila ako ohnivé more. Janko sa zľakol a strčil pierko hneď späť do vrecka, ale kráľovské služobníctvo dávno ten ohnivý záblesk zbadalo a všetci bežali do stajní, aby tam hasili, lebo si mysleli, že stoja v plameňoch. Keď vošli dovnútra, bola tam však čierna tma a Janko ležal na svojom slamenníku a robil, že spí. Paholci ním triasli, až ho prebudili a zle mu vyčítali, prečo založil v stajni oheň a či nevie, aký trest je za to od kráľa vypísaný. Chlapec ich síce uisťoval, že je nevinný a žiadne svetlo nezapálil, ale oni mu neverili, nakoniec teda vytiahol svoje vtáčie pierko. Stajňa sa hneď rozžiarila ako ohnivé more a paholci volali: „To je ale nádherné pierko, to musí vidieť náš pán kráľ.“

A naozaj, ráno viedli Janka ku kráľovi. Ten strčil jeho vtáčie pero do vrecka a povedal: „Janko, musíš mi zaobstarať vtáka, ktorému to pierko patrí.“ „Môj pane kráľ,“ odvetil Janko, „to pierko som našiel a vôbec neviem, kde ten vták, ktorému patrí, žije, ako ho mám teda nájsť?“ „Janko,“ povedal kráľ, „máš pierko, určite budeš aj vedieť, kde je ten vták. Ja ti to prikazujem, aby si mi ho zaobstaral. Máš na rozmyslenie tri dni a ak mi potom nebudeš chcieť toho vtáka priniesť, tak ti kat odsekne hlavu.“ S tým bol kráľovský rozhovor u konca a Janko potom celý deň behal ako stratený človek po záhrade, nechutilo mu viac jedlo ani pitie, mal veľké bolesti hlavy, a predsa nebol chorý.

Druhého dňa mu napadol jeho verný šimeľ, vytiahol z vrecka ohlávku a zatriasol ňou, hneď stál kôň pred ním a pýtal sa ho na jeho trápenie. „Milý šimeľ,“ povedal chlapec, „kráľ mi vzal moje zlaté pierko a chce k tomu mať celého vtáka, toho mu mám doniesť. A to nedokážem, takže mi nechá odseknúť hlavu.“ „Vidíš,“ povedal belúš, „ja som ťa dosť varoval, že máš to pierko nechať ležať. Teraz z toho máš len ťažkosti.“ „Ach, milý šimeľ,“ prosil Janko, „čo sa stalo, sa nedá vrátiť! Či nie je žiadna možnosť, ako by sa človek toho zlatého vtáka zmocnil?“ „Prečo by nebola,“ pokračoval šimeľ, „ale nejaký čas to trvá. Ďaleko, predaleko na východe leží na brehu veľkého mora zámok, v ktorom žije princezná, v jej spálni stoja na stole dve klietky, jedna zlatá a jedna železná, a pri nich sedí ten čarovný vták. Ak sa tam dostaneš, musíš zlatého vtáka strčiť do železnej klietky a dbať na to, aby si zo zámku zmizol. Ale ak neposlúchneš a vezmeš tú zlatú klietku, bude to tvoje nešťastie.“ Keď Janko tie slová počul, bolo mu na duši trochu lepšie, ale ako sa dostane k tomu zámku? Preto sa na to opýtal šimľa. „Aby si sa dostal na ten zámok,“ odvetil šimeľ, „nechaj si od kráľa vystrojiť tri veľké lode, jednu naloženú živým dobytkom, volmi, kravami, koňmi, ovcami, ošípanými, kozami a hydinou, tú druhú naloženú všetkým, čo sa dá zasiať, hrachom, fazuľou, ražou, pšenicou, ovsom, pohánkou a zemiakmi, a tú tretiu, na ktorej pôjdeš sám, nechaj naložiť mäsom, chlebom a inými potravinami, lebo cesta je dlhá a jedlo budeš potrebovať.“ Janko šimľovi poďakoval, a keď tento zmizol, šiel na zámok ku kráľovi a vysvetlil mu, že by toho vtáka priniesol, ak dostane vystrojené tri lode. „Čo potrebuješ, to mať budeš,“ odvetil kráľ.

A tak vystrojili a naložili tri veľké a krásne lode, ako si Janko želal. Potom sa nalodil na tretiu loď s potravinami, zdvihol kotvy a vydal sa na šíre more.

A čas bežal, ako to má vo zvyku, neúprosne a bez prestania.

Plávali po mori už pol roka, keď sa priblížili k plytčine, na ktorú dorážalo mocné morské vlnobitie, a jedna z tých vĺn vyniesla na breh obrovského kapra, ktorý tam ležal na piesku a nemohol sa dostať späť do vody, hoci skákal a mrskal sebou, ako len vedel. Keď to Janko videl, bolo mu úbohého zvieraťa ľúto, a tak lodníkom prikázal, aby zhodili kotvu a na hladinu spustili čln. Potom veslal k plytčine, vystúpil a hodil kapra späť do mora. Skôr než sa tento ponoril do vĺn a zmizol, povedal: „Ďakujem, milý Janko, zachránil si mi život. Ak raz upadneš do núdze a ja ti môžem byť na pomoc, tak príď k tejto plytčine a zavolaj do morských vĺn: ‚Kapre, vy traja králi!‘ Potom budem hneď pri tebe a pomôžem ti.“ Janko poprial kaprovi všetko dobré, sadol opäť na svoju loď a plávali ďalej.

Po troch mesiacoch plávali okolo ostrova, kde stáli traja obri a bojovali jeden s druhým, až tiekla krv prúdom a zafarbovala zem do červena. „To je od tých obrov naozaj hlúpe,“ pomyslel si Janko, „že sa bijú medzi sebou. Pozrieš sa, či ich nemôžeš zase uzmieriť.“ Námorníci zhodili kotvu a Janko na lodke veslal k obrom. „Hanbite sa, obrisko,“ zvolal na nich, „že sa takto navzájom ubíjate na smrť!“ „To nás naučila núdza,“ odvetili obri, „prílivová vlna nám zobrala dobytok a strhla naše sýpky a zničila naše osivo, dohromady nám zostal jeden jediný vôl. Teraz sa preto budeme biť tak dlho, kým dvaja z nás nezomrú, ten tretí potom môže vola zjesť, aby tu potom tiež nakoniec ľahol a zomrel.“ „Tak to vám pomôžem,“ povedal Janko a nechal na ostrove vyložiť loď s živým dobytkom a aj tú s obilím. „No, najedzte sa z toho a opäť si vybudujte svoje polia a pasťte svoje stáda,“ povedal obrom, „potom nepotrebujete zomrieť od hladu.“ „Ďakujeme ti, milý Janko,“ volali obri, keď sa opäť nalodil, „budeme si to pamätať. Keď sa raz dostaneš do núdze a my ti môžeme byť na pomoc, tak príď k nášmu ostrovu a zavolaj: ‚Obri, vy traja králi!‘ Tak budeme hneď pri tebe a budeme ti k službám.“ Skôr než mohol Janko odpovedať, zahnal silný vietor loď na šíre more a plávali ďalšie tri mesiace bez toho, aby videli niečo iné než nebo a vodu.

Na konci tretieho mesiaca uvidel Janko malý, pustý ostrov, pokrytý riasami, a na tom jedinom smreku, čo na ňom rástol, sa nachádzalo hniezdo, v ktorom sedeli traja mladí modrí bociani, ktorí ešte nevedeli lietať. Medzitým nebo zakryl obrovský čierny mrak a Janko videl, že príde búrka a krupobitie, a tu mu bolo ľúto bocianov v ich otvorenom hniezde. A tak nechal opäť spustiť kotvy a veslal na člne k pobrežiu. Tu nasekal smrekové konáre, aby z nich vystaval nad hniezdom striešku, takže keď nad ostrov priplával čierny mrak aj so svojím krupobitím, tak to mladým bocianom neublížilo, hoci z neba padali ľadové gule veľké ako päsť. Keď nečas a nepohoda odtiahli preč, priletali vystrašení starí bociani, lebo si mysleli, že krupobitie ich deti zabilo. Ale mláďatá veselo odstrkovali smrekové vetvičky nabok a naťahovali k nim hladné zobáky. „Kto vás prikryl?“ zvolali starí bociani radostne, lebo sa im ešte nikdy nepodarilo svoje mláďatá vychovať, pretože ich každý rok zabilo to strašné krupobitie. Tu im mladí bociani rozprávali, kto im pomohol, a tak starí volali na Janka: „Ďakujeme, milý Janko, že si zachránil naše deti. My si to budeme pamätať. Keď raz upadneš do núdze a budeš nás potrebovať, tak príď na tento ostrov a zavolaj na brehu: ‚Bociany, traja králi!‘ Tu hneď budeme pri tebe a pomôžeme ti.“

Teraz už Janko nemal pred sebou dlhú cestu. Trvalo to len pár týždňov a uvideli pevninu a ležal pred ním zámok, o ktorom rozprával šimeľ. Keď dorazili k brehu, vystúpil Janko na breh a ponáhľal sa k zámku, ale dvere boli pevne zatvorené. Tým sa však málo trápil. „Môj kľúč otvoril už dva domy, tak otvorí aj tento,“ povedal si a zastrčil ho do kľúčovej dierky. A naozaj! Dvere odskočili a chlapec sa ponáhľal do zámku. Jedna komnata bola krajšia ako druhá, ale on si všetkej tej nádhery a prepychu nevšímal, ale hľadel nájsť princezninu spálňu. Dievča ležalo v posteli a spalo, na stole stáli obe klietky a pri nich sedel zlatý vták. Janko sa však strážil, aby bol opäť neposlušný, a aj keď sa zlatá klietka pre zlatého vtáka hodila lepšie, predsa siahol po tej železnej a potom hľadel dostať sa zo zámku a zísť dolu k lodi. Keď bol na palube, rýchlo zdvihli kotvy a po ročnej šťastnej plavbe opäť dorazili do mesta starého kráľa.

Keď Janko pred kráľa predstúpil, vzal si tento zlatého vtáka a potom, čo sa mu dosť nadivil, musel mu Janko do podrobností rozprávať, ako sa mu na tej dlhej ceste darilo. Kráľ pozorne počúval, a keď bol Janko so svojím rozprávaním u konca, prepustil ho, aby slúžil ako predtým v stajni.

To trvalo dva dni, ale tretieho dňa nemal kráľ žiadneho pokoja, nechal zavolať Janka a povedal mu: „Toho vtáka mám, ale keď mám vtáka, chcem aj tú princeznú. Choď a vydaj sa na cestu a priveď mi ju!“ „Ale, pane kráľ,“ odvetil Janko, „to predsa nejde! S tým vtákom to ešte šlo, ale princeznú priviesť nezvládnem, to je príliš ťažké.“ „Táraj, táraj,“ odporoval kráľ, „keď si mi mohol priniesť vtáka, tak môžeš priviesť aj princeznú. Máš opäť tri dni na rozmyslenie, a ak ani potom nebudeš chcieť, tak ti hlava nebude dlho sedieť na krku. Teraz rob, nech mi ideš z očí!“ Tak šiel Janko smutne do záhrady, vytiahol z vrecka ohlávku a zatriasol ňou, a keď sa objavil šimeľ, predniesol mu svoj príbeh. „Tu to máš,“ povedal šimeľ, „ja som ťa dosť varoval, ale kto nepočúva, musí trpieť.“ „Milý šimeľ,“ prosil Janko, „nevyťahuj stále tú starú historku, radšej mi povedz, či nie je naozaj žiadna možnosť tú princeznú získať.“ „Určite je,“ povedal šimeľ, „ale nejde to násilím, len lsťou. Nechaj si vystrojiť veľkú loď a vezmi toľko potravín ako prv, potom sa nalod s orchestrom sto trubačov a plávaj k princezninmu zámku. Tam nech päťdesiat trubačov zatrúbi pod oknami princezninej komnaty, a keď vyjde von a za krásnu serenádu ti poďakuje, tak jej povedz, že máš ešte päťdesiat iných trubačov na lodi, a keď ich hrá sto dohromady, to je potom až skutočná krása! Ona s tebou pôjde na loď a ty s ňou odtiaľ odplávaš.“ Keď dostal od šimľa toto poučenie, šiel mládenec ku kráľovi a povedal mu, že si to premyslel a princeznú mu privedie, ale požaduje k tomu veľkú loď s dostatočnými zásobami a sto trubačov. „Budeš to mať,“ povedal kráľ, a skôr než bol týždeň u konca, Janko vyrazil s loďou na more.

Keď dorazil k zámku na mori a spustili kotvy, vystúpil na zem s päťdesiatimi trubačmi a šiel s nimi pod okná princezninej komnaty. Tu trúbili, že to bola radosť ich počúvať, a netrvalo to dlho, princezná vyšla von zo zámku a poďakovala za krásnu serenádu. „To ešte nič nebolo, urodzená pani,“ odvetil Janko, „to by ste mali raz počuť, ako s nimi hrá ešte tých päťdesiat trubačov, ktorých mám na lodi.“ Tu bola princezná zvedavá a šla s Jankom na morský breh a nastúpila na loď. A keď nejaký čas na palube počúvala zvuk sto trubiek, nechala si od Janka nahovoriť, aby zostúpila do podpalubia, lebo tam sú tóny jemnejšie a uchu príjemnejšie, a to bola aj pravda. Keď však dievča opäť vystúpilo na palubu, aby sa vrátilo do svojho zámku, uvidelo len nebo a vodu, lebo námorníci medzitým zdvihli kotvy a loď bola už na otvorenom mori. Princezná plakala a lomila rukami, tu bola taká nahnevaná a rozhorčená, že zväzok drahocenných zlatých kľúčov, ktorými odomykala komnaty svojho zámku, hodila do mora. Ale všetok ten nárek a bedákanie, hádanie sa a nadávanie nič nepomohli, loď sa stále viac a viac vzďaľovala jej ríši a jedného krásneho dňa dorazili k brehom mesta starého kráľa.

Tu zavládla veľká radosť, keď Janko priviedol princeznú na zámok. Kráľ by si ju najradšej hneď vzal za ženu, ale ona nechcela o svadbe ani počuť, a aj Janko nesmel viac do stajne ku koňom, aby ich česal a čistil, lebo princezná ho chcela mať neustále pri sebe. Musel ju obsluhovať pri stole, a keď šla do záhrady, aby sa tam prechádzala, tak ju musel sprevádzať. Veď starý kráľ ju každý deň nútil prosbami i hrozbami, aby určila svadobný deň, čo nejaký čas znášala, ale nakoniec jej toho trápenia bolo priveľa, a tak mu povedala: „Vezmem si ťa, keď mi sem prinesieš môj krásny zámok, aby som v ňom mohla bývať, lebo ten tvoj je mi veľmi malý a úbohý.“ Keď kráľ tie slová započul, nechal si hneď zavolať Janka a povedal mu: „Janko, vydaj sa a prines mi sem princeznin zámok, postav ho na kopci naproti môjmu zámku.“ Janko nevedel, čo by si počal, keď tie slová počul, lebo čo mu bolo predložené, bolo predsa celkom nemožné, ale kráľovi povedal áno, lebo kráľovské prikazovanie už dobre poznal.

Tentoraz mu nebolo príliš do spevu, keď stál v záhrade a triasol ohlávkou, a mal hlavu hlboko sklonenú, keď mu šimeľ na jeho prosbu odvetil: „Milý šimeľ sem, milý šimeľ tam, mal si počúvať moje rady v správnom čase, potom by to ostatné inak bežalo.“ Ale Janko neprestal prosiť, ako to má zariadiť, aby princeznin zámok dostal do kráľovej ríše, až sa nakoniec šimeľ nechal obmäkčiť a povedal: „Vypluj s loďou k tomu ostrovu, kde bývajú obri, tí ti už pomôžu.“ A potom zmizol.

Janko si hneď nechal vystrojiť loď a vyplával cez šíre more, kým nedorazil na ostrov. Tu vystúpil na breh a tak nahlas, ako len vedel, zavolal: „Obri, vy traja králi!“ V tom istom okamihu stáli obri pred ním a povedali mu: „Dobrý deň, milý Janko, čože si želáš? Ty si nám z núdze pomohol, tak my ti tiež pomôžeme.“ „Ach,“ odvetil Janko, „pre mňa je to tiež pomoc v núdzi. Môj pán a kráľ mi nedá dňom i nocou pokoja, lebo si praje, aby som mu do jeho ríše preniesol princeznin zámok.“ „Keď to nie je nič horšie,“ povedali obri, „akoby sa už stalo.“ Potom jeden z nich natiahol Jankovi na prst železný prsteň a povedal: „Teraz choď domov, a keď budeš na mieste, kde má stáť princeznin zámok, otoč týmto prsteňom a zámok tam bude raz-dva.“ Potom Janko trom obrom poďakoval a šiel späť do kráľovskej ríše, kde vystúpil na kopec, ktorý mu kráľ označil, a otočil svojím železným prsteňom. A sotva raz otočil, bol zámok už tu, v celej svojej nádhere a prepychu tak, ako stál na morskom brehu.

Chlapec šiel spokojne ku kráľovi a rozprával mu, že prácu vykonal, a tak sa hneď všetci traja, kráľ, princezná a Janko, vydali von, aby sa na ten zázrak pozreli. Potom, čo sa princezná s novonájdeným domovom trochu potešila, povedala: „Načo mi je zámok, keď nemám svoj zväzok kľúčov, ktorý som stratila? Kým ho nebudem mať, svadba nebude.“ Kráľ prikázal: „Janko, vydaj sa na cestu a zaobstaraj princezniny kľúče.“ Ale Janko si kráľov príkaz nevšímal, obrátil sa k princeznej a povedal: „Ako môžem tie kľúče priniesť? Vy sama ste ich v hneve hodili do hlbokého mora. Ako ich mám nájsť?“ „Janko,“ zvolal kráľ, „pozri sa, aby si sa vydal na cestu! Čo znamenajú tie reči?“ A Janko sa naozaj vydal na cestu, šiel do záhrady a zatriasol ohlávkou a rozprával šimľovi o svojej novej núdzi. Potom, čo mu šimeľ kvôli jeho prvotnej neposlušnosti riadne vyčítal, povedal: „Choď k plytčine a popros kapra, ktorého si vtedy zachránil pred smrťou. Ak ti nepomôže on, nepomôže ti už nik.“

Mládenec si opäť vystrojil loď, a keď prišiel k plytčine, nahlas zavolal: „Kapre, vy traja králi.“ Hneď z vody vykukla kaprova tlstá hlava a povedala: „Dobrý deň, milý Janko, čože si želáš? Ty si ma zachránil pred smrťou, preto ti chcem tiež pomôcť z núdze.“ „Milý kapre,“ povedal Janko, „mám princeznej zaobstarať zväzok kľúčov, ktorý v zlosti hodila do mora.“ Tu kapor priložil k ústam píšťalku a zapískal a hneď priplávali všetky ryby z celého mora, obkrúžili kapra vo veľkých húfoch a čakali. „Ste tu všetky?“ spýtal sa tento. „Nie,“ odvetili ryby, „jedna veľká šťuka chýba.“ To kapra nahnevalo a zapískal po druhýkrát, silnejšie než predtým, teraz to netrvalo dlho a priplávala veľká šťuka. „Kdeže si sa zdržala?“ zavolal na ňu kapor nahnevane, ale šťuka sa ospravedlňovala a povedala: „Bola som stovky míľ ďaleko, keď som počula tvoje prvé zapískanie, tu som medzi skalami zbadala tento nádherný zväzok kľúčov, ktorý som nechcela nechať ležať, a preto som sa oneskorila.“ „To je princeznin zväzok kľúčov!“ zvolal Janko spokojne a kapor ho šťuke vzal a podal Jankovi, a keďže šťuka ostatným rybám ušetrila veľkú námahu, nebola kvôli svojmu meškaniu od kapria kráľa potrestaná, ale dostala odmenu, totiž kríž pod plutvami, ktorý od tej hodiny nosila a nosia ho všetky šťuky až do dnešného dňa. Janko poprial kaprovi všetko dobré a plával späť, aby princeznej odovzdal jej kľúče.

Ale ani teraz nechcela princezná o svadbe so starým kráľom nič počuť. „Najprv mi musíš zaobstarať živú vodu, vodu krásy a mŕtvu vodu,“ povedala, „skôr sa za teba nevydám.“ Tak dostal Janko od kráľa rozkaz, aby zaobstaral tú vodu trojakého druhu, inak sa mu zle povedie. Čo mal robiť, chtiac-nechtiac musel opäť do záhrady, zatriasol ohlávkou a zavolal svojho šimľa. Tentoraz bol však taký smutný, že vôbec nepočul, ako mu šimeľ káže, ani že sa ho tento musel najprv trikrát opýtať, než mu Janko povedal, prečo ho vlastne volal. Keď šimeľ započul, že ide o trojakú vodu, povedal: „Vystroj loď a plávaj k ostrovu s modrými bocianmi a popros ich, aby ti pomohli. Ak ti oni nepomôžu, nedokáže to nikto na svete.“

To bola pre Janka aspoň nádej, aj keď len malá, lebo ako by bociany k takej vode vôbec prišli? Ale poslúchol šimľa, vystrojil loď a plával tak dlho po mori, až dorazil k malému ostrovu s bocianím hniezdom. Tu nahlas zavolal: „Bociany, vy traja králi.“ A hneď priletali starí bociani aj tí traja mladí, ktorým zachránil život, a pýtali sa, čo si praje. „Mám kráľovi priniesť trojakú vodu,“ povedal Janko nesmelo, „vodu života, krásy a smrti. Ak mu tú trojakú vodu nedonesiem, som synom smrti.“ Tu päť modrých bocianov odvetilo: „Vodu života a vodu krásy vlastníme my sami, z tej ti radi dáme, ale vodu smrti musíme najprv vybojovať od bielych bocianov, ktorí ju majú. Radi ti ju prinesieme, ty si nám pomohol, a preto my pomôžeme zase tebe.“ Potom dali Jankovi fľašu živej vody a vody krásy a leteli preč a vrátili sa až o osem dní. Boj s bielymi bocianmi vyhrali a starý bocianí otec odovzdal Jankovi vo svojom dlhom zobáku tretiu fľašu, naplnenú vodou smrti. Janko si priviazal fľaše pod košeľu na holú hruď, aby ich nestratil, potom sa s bocianmi rozlúčil a plával opäť domov.

Sotva Janko na zámku odovzdal princeznej tri fľaše s vodou, vytrhla mu meč z pošvy a bodla ho do srdca, takže padol mŕtvy k zemi. „To je od teba naozaj škaredé,“ zvolal starý kráľ, „aj keď je to len paholok od koní, tak si to od nás nezaslúžil.“ Ale princezná ho nepočúvala, otvorila fľašu s vodou krásy, aby mŕtvemu umyla ruky aj tvár, potom vzala živú vodu a pokropila ranu na hrudi. Tu Janko vyskočil živý a zdravý na nohy a bol krásny ako nejaký princ. Takáto vec sa starému kráľovi veľmi páčila a prikázal princeznej: „Urob mi to isté, čo si urobila s Jankom.“ Tu mu princezná vrazila meč do srdca, ale namiesto živej vody ho pokropila mŕtvou vodou, takže bol mŕtvy a zostal mŕtvy navždy a nikto ho nikdy neprebudil. Keď bol starý kráľ na večnosti, princezná povedala: „Janko, ty si pre mňa vykonal všetku prácu, ty musíš byť mojím mužom.“ Takáto reč sa mládencovi páčila, a tak čoskoro slávili svadbu a Janko sa stal kráľom celej ríše.

Jedného dňa sa mladý kráľ prechádzal v zámockých záhradách, keď tu k nemu pricválal jeho šimeľ a povedal: „Janko, slúžil som ti verne dlhé roky, teraz urob niečo ty pre mňa. Zaveď ma do odľahlej stajne a keď tam budeme, vytasť svoj meč a zabi ma.“ „To nikdy neurobím!“ zvolal Janko. „To urobíš, inak sa ti zle povedie, a keď ma zabiješ, urobíš pre mňa to najlepšie, čo môžeš. Len čo budem ležať na zemi, vezmeš živú vodu a naleješ mi ju na ranu, potom mi vodou krásy umy hlavu.“ Janko šimľovi všetko sľúbil a zaviedol ho do prázdnej stajne, aby tam urobil presne to, čo mu kôň prikázal. Sotva sa živá voda a voda krásy mŕtveho šimľa dotkli, tak tam viac neležal prebodnutý kôň, ale stála tam prekrásna princezná, ktorá kráľovi padla okolo krku a povedala, že ju vyslobodil, a ak chce, môže sa s ňou oženiť. „Nie, to nejde,“ povedal Janko, „lebo ja už jednu ženu mám. Ale ak ti to vyhovuje, vydáš sa za jedného z mojich dvadsiatich troch bratov.“

Mladý kráľ nechal na kráľovský zámok priviesť svojho otca nádenníka aj s jeho dvadsiatimi tromi synmi a vyslobodenej princeznej sa najviac páčil Jankov najmladší brat. Ten sa s ňou teda oženil a stal sa kráľom jej ríše. Z tých zvyšných dvadsiatich dvoch bratov si ponechal Janko jedenásť u seba a tých druhých jedenásť poslal na dvor svojho brata kráľa, aby potom títo v oboch ríšach zastávali tie najvyššie miesta na dvore. Všetci potom žili veľa rokov v šťastí a pokoji a dožívali sa vysokého veku, ale tým najdlhšie žijúcim bol Janko, lebo jeho kmotor Smrťák sa postaral o to, že svetlo jeho života horelo dlho, predlho. No, možno ešte nevyhaslo a on žije dodnes.