Ako škriatkovia šili topánky

Bol raz jeden obuvník a tomu sa živobytie vlieklo zle a nakrivo, až mal hrniec prázdny a na stole posledný kúsok kože, práve tak na jedny topánky. Večer ich teda podľa vzoru vystrihol, že ich na druhý deň ušije; a keďže inú prácu už nemal, ľahol si do postele, poručil sa Pánubohu a pokojne zaspal. Ráno, keď sa pomodlil a chcel si sadnúť k práci, tu ti máš! Namiesto kože stáli na jeho obuvníckom stole hotové topánky. Obuvník od samého údivu ani nevedel prehovoriť, len tie topánky vzal do rúk a obzeral si ich. No, bol to naozaj majstrovský kúsok! Za chvíľu tu už bol kupec, a keď tie topánky videl, hneď zaplatil a bol štedrý, takže mal obuvník peniaze na kožu hneď na dva páry. Tak si ich večer zase pripravil na šitie, ale ráno stáli na stole ušité. A kupec mu za ne dal toľko peňazí, že mohol kúpiť kožu na štyri páry topánok. A ráno našiel tie štyri páry zase ušité, a tak to išlo stále dokola, čo večer vystrihol a pripravil, to bolo ráno hotové, a tak tým čarovaním prišiel časom k pekému majetku a stal sa zámožným mužom.
Jedného večera, bolo to krátko pred Vianocami, obuvník opäť vystrihol topánky a povedal žene:
„Žena, čo keby sme dnes zostali cez noc hore a na tých pomocníkov si počkali?“ Žena súhlasila, a tak nechali zažaté svetlo a sami sa schovali a čakali. Keď odbila polnoc, objavili sa dvaja milí nahí mužíčkovia, sadli si k obuvníckemu stolu, vzali nastrihanú kožu a jemnými prstíkmi sa dali do šitia. Obuvníkovci od samého prekvapenia ani nedutali a len na tú krásu pozerali. Keď boli škriatkovia s prácou hotoví, postavili topánky na stôl a zmizli.
Ráno žena povedala:
„Tí úbohí škriatkovia nám toľko pomohli, musíme im to nejako odplatiť. Videl si, muž, ako behajú sem a tam a nemajú ani košeľu? Musí im byť zima. Vieš čo? Ja im ušijem košieľky, kabátiky, kazajky a aj upletiem pár ponožiek, ty im každému uši topánočky.“ Obuvník odvetil:
„Áno, žena, tak to urobíme.“ A večer, keď mali všetko hotové, položili tie darčeky na miesto, kde inokedy ležala nastrihaná koža. Potom sa schovali pod stôl, aby im nič neušlo.
Škriatkovia prišli s úderom polnoci a chceli sa hneď pustiť do práce, ale nenašli žiadnu kožu. Ležali tu pôvabné odevy, ktoré si na veľkú radosť hneď obliekli, navzájom sa obzerali, tancovali a spievali:
„Sme teraz chlapci k pohľadaniu, nemusíme šiť do svitania!“ A nakoniec vytancovali von z dverí.
Od tých čias sa už u obuvníkovcov neukázali, ale tým to veľmi nevadilo, žili si spokojne a na škriatkov mysleli s vďačnosťou