O Ivanovi hlupákovi

Bol jeden sedliak a mal troch synov, dvaja boli rozumní a tretí hlupák. Keď otec zostarol, zavolal si synov k sebe a povedal: „Milé deti! Cítim, že už dlho žiť nebudem; keď umriem, vykonajte moju poslednú vôľu, strážte tri noci na mojom hrobe, každý jednu noc.“ A deti mu to sľúbili. Potom otec umrel a deti ho pochovali, ako sa patrí. Na najstaršieho prišlo, aby išiel strážiť. Ten hovorí žene: „Daj hlupákovi koláč a on pôjde strážiť za mňa na otcov hrob.“ Hlupák vzal od švagrinej koláč a na plece kyj a išiel k svojmu otcovi na hrob. Sedel tu nejaký čas a vidí, ako jeho otec vstáva z hrobu. „Kam to vstávaš, tatíčko?“ – „Kto to prišiel strážiť?“ pýtal sa otec. – „Ja, tatíčko, tvoj syn hlupák.“ – „No, hlupáku, keď si ty prišiel strážiť ku mne, niečo ti za to dám.“ Na to starček zahvízdol mládeneckým výskotom, bohatierskym hvizdom: „Sivák, burák, veštý ryšiak! Staň predo mnou ako list pred trávou!“ Kôň beží, zem sa trasie, z uší mu dym ako stĺp a z nozdier plameň fučí. Keď pribehol, zostal ticho stáť pred starkým. „Tu máš, milý synu, koňa, používaj ho až do smrti.“ Potom mu ukázal aj celú výzbroj, totiž kopiju, vojnovú palicu a oceľový meč.
Potom si starček zasa ľahol do hrobu a hlupák sedel na hrobe až do rána. Ráno sa ho bratia pýtali: „Kdeže si, hlupáku, bol?“ – „A, kde by som bol?“ povedal, „strážil som u tatíčka na hrobe.“ – Navečer povedal druhý brat hlupákovi: „Choď a strážuj aj za mňa, dám ti za to koláč.“ Hlupák bol rád, vzal koláč a išiel zasa strážiť. A viedlo sa mu tak ako včera: jeho otec vstal, a keď tu zasa uvidel najmladšieho syna, daroval mu ešte krajšieho koňa a povedal: „Keď ti ho bude treba, takisto zahvízdni.“ – Tretieho dňa navečer, keď bolo na hlupákovi, aby išiel strážiť, bratia mu nedali žiadny koláč, ale spálenú kôrku chleba. Otec zasa z hrobu vstal a dal mu tretieho koňa, zo všetkých najkrajšieho, a dodal: „Len nič nehovor svojim bratom. A teraz, milý synu, už ma viac neuvidíš.“ – Potom doma začali bratia deliť otcov majetok, a rozdelili si ho obaja bratia medzi sebou, a hlupák povedal: „A čo, bratia, mne nič?“ A oni odpovedali: „Ty buď rád, že ťa budeme živiť.“
Neďaleko tej dediny, kde hlupák býval, bolo mesto a v tom meste kráľ, ktorý mal tri dcéry na vydaj. Raz zavolal tie dcéry k sebe a povedal: „Milé dcéry! Už ste teraz všetky dospelé; je čas, aby ste sa postarali o vydaj.“ A dovolil im, aby si každá vybrala ženícha. Vtedy prosila jeho najmladšia dcéra: „Dajte mi, otče, vymerať súdne miesto a na tom mieste postaviť dvanásť vencov, a kto si ma chce vziať, bude povinný na koni preskočiť všetkých dvanásť vencov. A dajte to, otče, rozhlásiť po všetkých krajinách, aby sa všetci zišli, a určte, v ktorý deň sa majú schádzať.“ Kráľ, ktorý mal svoju dcéru rád, urobil to podľa jej vôle. A rozniesla sa tá novina všade, až aj do tej dediny prišla, kde hlupák býval so svojimi bratmi. Keď sa blížil určený deň, strojili sa jeho bratia do mesta pozrieť sa, ako budú králi a mocní bohatieri preskakovať na koňoch cez dvanásť vencov. Keď hlupák videl, že sa jeho bratia strojia na cestu, pýtal sa ich: „Bratia, kam pôjdete? Vezmite ma aj so sebou!“ – „Kam by si ty išiel?“ okríkli ho bratia, „azda aby sme ťa vzali ako strašidlo!“ – Len čo odišli, zliezol hlupák z pece a povedal švagrinám: „Dajte mi košík, pôjdem do lesa na huby, keď ma bratia so sebou nevzali.“ Tie mu dali košík a hlupák išiel. Keď prišiel do lesa, zavesil košík na strom, zahvízdol mládeneckým výskotom, bohatierskym hvizdom: „Sivák, burák, veštý ryšiak! Staň predo mnou ako list pred trávou.“ Kôň beží, zem sa trasie, z uší mu dym ako stĺp a z nozdier plameň fučí; keď pribehol, zostal pred Ivanom hlupákom ticho stáť, Ivan mu vliezol do uška a druhým uškom zasa vyliezol, a stal sa takým krásnym mládencom, že si to nemožno ani pomyslieť, ani predstaviť, ani v rozprávke vyrozprávať, ani perom opísať. Potom sadol na svojho dobrého koňa a išiel priamo do mesta; keď dohonil svojich bratov, začal ich bičom šibať, prečo že sa mu z cesty nevyhýbajú. Keď prišiel k tomu súdnemu miestu, bolo už zatvorené závorami, ale diváci, keď videli takého krásneho bohatiera, odstránili závory a vpustili ho. Králi a bohatieri sa všetci divili jemu i jeho krásnemu koňovi a radi by boli vedeli, kto to je, ale nikto sa ho neodvážil opýtať. Prišiel čas, aby skákali cez vence, a nikto ich nemohol preskočiť viac ako len tri. Keď prišiel rad na hlupáka, vtedy sa najprv niekoľkokrát rozbehol po súdnom mieste, potom sa rozohnal k vencom a preskočil ich šesť. Keď videl svoj nezdar, že nemôže preskočiť všetkých dvanásť, rýchlo odtiaľ ušiel zasa do lesa, tu sa prezliekol a pustil koňa, hovoriac: „Choď, dobrý koňu! Behaj po šírych poliach, po zelených lúkach a keď ťa zavolám, zasa príď.“ Potom vzal košík a nazbieral plný húb, aké našiel, a doniesol ich domov. Jeho švagriné, keď videli, že nesie samé prašivky, nahnevali sa naňho a povedali: „Čo si, hlupáku, takých húb nazbieral? Akurát že by sme ich dali tebe zjesť!“ A hlupák povedal: „Hľa! Idem a nazbieram húb a ešte sa nezachovám!“ Potom, keď bratia prišli domov, rozprávali podrobne, čo všetko videli, a aj o tom bohatierovi, ktorý ich cestou dohonil, že bol taký krásny, ale vraj opovážlivý, „nemilosrdne nás vyšibal, že sme sa mu z cesty nevyhli.“ Hlupák na peci sediac povedal: „Hľa, bratia, ako som vás ja vyšibal!“ – „Čo to, hlupáku, táraš!“ okríkli ho bratia, „sedz na peci a mlč; ak to niekto začuje, zviažu teba a nás tiež.“ – Druhý a tretí deň bolo všetko zasa tak ako prvý, okrem toho, že Ivan hlupák druhýkrát preskočil deväť a tretíkrát všetkých dvanásť vencov. V tej chvíli mu najmladšia kráľovská dcéra vtlačila na čelo jasnú hviezdu, ale Ivan opäť ušiel, zaviazal si čelo handrou a sadol doma na pec. Potom sa vydali staršie kráľovské dcéry za dvoch kráľovičov. Vtedy prosila najmladšia dcéra svojho otca, kráľa, aby dal po celej svojej krajine rozhlásiť, aby sa každý v určitý deň dostavil k nemu na obed; myslela si, že aj určený jej ženích príde. A vybrali sa aj Ivanovi bratia do mesta a na prímluvu svojich žien vzali so sebou Ivana hlupáka. Pri stole najmladšia kráľovská dcéra roznášala nápoje a keď prišla k Ivanovi, videla, že má hlavu handrou zaviazanú, a pýtala sa ho, prečo to. „Bol som v lese na hubách,“ odpovedal Ivan, „spadol som a poranil som sa.“ Ale kráľovská dcéra neverila. Ivan musel handru odviazať a od hviezdy bola žiara po celom paláci. A hneď ho viedla ku kráľovi a povedala: „Hľa, môj ženích, ktorého som hľadala!“ A kráľ, hoci nerád, dal na ten sobáš povolenie. Po svadbe im vykázal osobitné izby a povedal svojej dcére, že jej muža, Ivanka hlupáka, už nikdy nechce vidieť.
Potom sa kráľ dozvedel, že po jeho zakázaných lúkach behá jeleň zlatorožec, a prikázal tým dvom svojim zaťom, aby ho chytili. Zaťovia si dali osedlať dvoch koní a išli na tie lúky. Vtedy povedala najmladšia kráľovná svojmu mužovi: „Čo doma sedíš, nič nevediac? Tí dvaja otcovi zaťovia išli hľadať na zakázané lúky jeleňa zlatorožca a ty sedíš!“ – „Ako to mám vedieť?“ odpovedal hlupák, „choď a popros svojho otca, aby mi dal nejakého, hoci aj zlého koňa.“ Jeho žena šla a kráľ mu prikázal dať chudého koňa. Ivan si naň sadol bez sedla a išiel do poľa; tu z neho zosadol, stiahol ho z kože a nechal ležať, hovoriac: „Tu máte, straky a vrany, kráľovu pochúťku!“ Potom zahvízdol, húkol mládeneckým hvizdom, bohatierskym pokrikom: „Sivák, burák, veštý lišiak! Staň predo mnou ako list pred trávou.“ Kôň pribehol, Ivan mu prelezol uškami a vystrojil ho: dal mu čerkeské sedlo, buchársky podbrušník, dvanásť podbruškov z šemachanského hodvábu: hodváb sa nepretrhne, oceľ sa neotrie, arabské zlato v blate nezhrdzavie. Ako vták letel Ivan na svojom koni po zakázaných lúkach a čoskoro jeleňa zlatorožca chytil. Potom ho uviazal za rohy a vyviedol na cestu; tu si postavil plátený stan, koňa i jeleňa priviazal a ľahol si. Tí dvaja kráľovičia chodili po poliach a nikde nemohli toho jeleňa nájsť; a vrátili sa tou istou cestou späť, chceli kráľovi povedať, že taký jeleň nie je. Tu zazreli stan a pri ňom priviazaného jeleňa, a povedali medzi sebou: „Hľa, brate, stan toho bohatiera, ktorý prišiel na súdne miesto, a hľa, aj jeleň priviazaný! Poďme k nemu a poprosme ho úctivo, aby nám toho jeleňa predal za akúkoľvek cenu.“ A zložili klobúky a vošli do stanu a hlboko sa hlupákovi poklonili a povedali: „Milostivý pane! Prišli sme kúpiť vášho jeleňa.“ A hlupák odpovedal: „Rád by som vám ho predal, ale neulovil som ho, aby som ho predával za peniaze, ale za istú vec.“ – „A za akú?“ pýtali sa kráľovičia. A hlupák odpovedal, že je to vec nepatrná, len z nohy po prste. Kráľovičia, chcejúc sa kráľovi, svojmu testi, zapáčiť, sa na ten kúpny obchod odhodlali, vyzuli sa a hlupák im každému odrezal prst; potom sa zasa obuli, vzali so sebou jeleňa a išli domov. Ivan potom tie prsty schoval do vrecka, pozbieral stan, sadol na svojho koňa a išiel na to miesto, kde nechal ležať kráľovho koňa; tu svojho koňa pustil a keď videl na tej mršine mnoho vrán a straiek, hodil medzi ne kyj a mnoho ich zabil. Potom ich uviazal aj s tou koňskou kožou na povraz a vliekol to za sebou na kráľovský dvor. A bolo tam práve veľké veselie, že zaťovia priviedli kráľovi jeleňa. Vtedy hlupák šiel pod okná a zavolal silným hlasom: „Milostivý pane! Darovali ste mi koňa, ale nemohol ma dovies domov; tu som vám priniesol jeho kožu a k tomu nejakú zverinu na vaše veselie.“ Kráľ a tie dve dcéry sa tomu veľmi smiali a hlupák hodil zverinou a išiel do svojej izby. Potom prišla jeho žena a rozprávala, ako sa jej smiali jej sestry, že sa za neho vydala; ale on povedal: „Nech sa smejú; príde čas, že ty sa budeš smiať im.“ – Čoskoro potom zasa kráľ počul, že po jeho zakázaných lúkach behá svinka zlatoštetinka s dvanástimi prasiatkami, a zavolal k sebe svojich dvoch zaťov a žiadal ich, aby mu tú svinku s tými prasiatkami chytili. Zaťovia si hneď dali osedlať koní a išli. Potom za nimi vyšiel aj Ivan na koni, ktorého mu jeho žena opäť u kráľa vyprosila, a keď prišiel do poľa, toho koňa zasa zabil a svojho koňa si zavolal, čoskoro svinku zlatoštetinku chytil a kráľovským zaťom rovnakým spôsobom ako predtým zasa predal, dostal za ňu z ruky po prste. Potom po nejakom čase zavolal kráľ opäť svojich dvoch zaťov a povedal im: „Za trikrát deviatimi krajinami, v tridsiatom cárstve v podslnečnom panstve je borovica celá zlatá a jej konáre strieborné a na nej sedí rajské vtáctvo, spievajúc cárske piesne; a ak chce niekto tú borovicu mať, nech odlomí jednu vetvičku a privezie ju do svojej krajiny a zasadí ju, vtedy mu na druhý deň takisto vyrastie taká borovica ako v tom panstve. A preto vás prosím, milí zaťovia! Preukážte mi tú službu a tú borovicu mi privezte: dám vám za ňu polovicu svojho kráľovstva.“ Zaťovia, chcejúc dostať polovicu kráľovstva, rozlúčili sa so svojimi ženami aj s kráľom a vydali sa na cestu. Vtedy najmladšia dcéra povedala svojmu mužovi hlupákovi, kam jej otec poslal oboch zaťov a čo im sľúbil. Hlupák jej povedal: „Choď a popros kráľa, aby mi dal nejakého, hoci aj chudého koňa.“ Jeho žena šla a kráľ s úsmevom povedal: „Milá dcéra! Tvoj hlupák ma chce na dvore o všetkých koní pripraviť.“ Ale dcéra povedala: „Najmilší otče! Prosím vás teraz naposledy.“ Kráľ mu prikázal dať koňa, ale Ivan zasa urobil tak ako predtým: keď prišiel za mesto, stiahol ho z kože a nechal ho na poli strakám a vranám, hovoriac, že im kráľ posiela pochúťku. Potom zavolal svojho koňa, osedlal, sadol naň a bil a bodal ho; a kôň sa nahneval, od zeme sa odlepil, vznášal sa vyššie ako stojaci les, nižšie ako bežiaci oblak, hory a doly pod nohami púšťal a malé riečky chvostom zakrýval. Išiel takto svojou cestou – dlho či krátko? blízko či ďaleko? Rýchlo sa rozprávka rozpráva, ale pomaly sa skutok napĺňa! – až napokon prišiel do toho panstva a k tej záhrade, kde bola tá borovica. A vošiel tam a odlomil z tej borovice vetvičku. Tu vidí vedľa nej dve studničky, v ktorých bola živá a mŕtva voda, a nabral z každej tej vody osobitne do fľaštičky a potom bez meškania vyšiel zo záhrady, sadol na svojho koňa a išiel späť domov. Skôr však než prišiel do mesta, rozbil zasa pri ceste svoj plátený stan, postavil borovicu vedľa stanu a ľahol si, aby si odpočinul. A šli tade kráľovi zaťovia zasa domov naprázdno a keď videli stan a vedľa neho tú borovicu, kúpili ju od Ivana hlupáka za remeň zo svojich chrbtov a keď prišli do mesta, podali ju kráľovi. Kráľ, ktorý z nej mal veľkú radosť, dal usporiadať slávnu hostinu a keď boli v najlepšom veselí, doniesol mu hlupák na dvor zasa kožu z jeho koňa a k tomu nejakú vraniu a straciu zverinu na tú hostinu. A keď mu potom jeho žena rozprávala, ako sa jej všetci smiali, povedal: „Len nechaj, príde čas, že aj ty sa im budeš smiať.“ Potom po nejakom čase povedal raz Ivan svojej žene: „Zajtra sa obleč do svojich najkrajších šiat.“ Na druhý deň potom vyšiel do poľa, zavolal svojho koňa, premenil sa a išiel zasa do mesta. Keď prišiel na kráľovský dvor, bola tam práve veľká hostina. Vtedy vyšiel kráľ so svojimi zaťmi a s ministrami proti nemu a uviedol ho k dubovým stolom, na ktorých boli cukrové jedlá a medové nápoje, a začali piť, jesť a veseliť sa. Keď sa potom rozveselili, začali sa rozprávať a Ivan, sediac vedľa kráľa, mu povedal: „Milostivý pane! Počul som, že máte tri dcéry a všetky vydaté; dvoch vašich zaťov tu vidím, ale tretieho nevidím.“ Kráľ odpovedal: „Priateľu môj! Moja najmladšia dcéra si vzala hlupáka, preto som nariadil, aby zo svojich izieb nevychádzal.“ – „A ja som schválne preto prišiel,“ povedal Ivan, „aby som sa oženil s vašou najmladšou dcérou.“ Kráľ z toho mal veľkú radosť a povedal, že toho hlupáka vyženie zo svojej krajiny. Na to vstal Ivan zo svojho miesta a povedal: „Milostivý pane! Vy chcete kvôli mne vyhnať z krajiny svojej najmladšej dcéry muža, hlupáka, nuž vedzte: že ja to som!“ Vtedy ho kráľ začal radostne bozkávať a aj jeho dcéra pristúpila, ktorú Ivan vrúcne objal. Potom povedal kráľovi: „Dovoľte, milostivý pane, aby som sa opýtal, prečo vaši milí zaťovia sedia za stolom v rukavičkách?“ A kráľ odpovedal, že majú boľavé ruky. Na to povedal Ivan, že je výborný doktor, a prosil kráľa, aby nariadil, nech tie rukavičky vyzlečú. A museli tak urobiť, a tu sa ukázalo, že im každému na ruke chýbal prst. Kráľ sa pýta, ako prišli o svoje prsty? A hlupák odpovedal: „Viem, ako o ne prišli.“ A vybral ich z vrecka a kráľovi ukázal: „Tu sú, dali mi ich za svinku zlatoštetinku.“ Potom na jeho žiadosť nariadil kráľ, aby sa vyzuli, a ukázalo sa, že im aj na nohách chýbalo po prste. A povedal Ivan: „Tu sú tie prsty, dali mi ich za jeleňa zlatorožca.“ Napokon sa museli zaťovia vyzliecť a Ivan ukázal kráľovi, že mali na chrbte vyrezaný remeň, a vybral tie remene z vrecka a povedal: „Tu sú ich remene!“ Kráľ, keď to videl, sa na nich veľmi nahneval, Ivan potom vybral z vrecka dve fľaštičky so živou a s mŕtvou vodou, priložil tie remene a tie prsty zasa, kam patrili, pokropil ich mŕtvou vodou a v okamihu prirástli; potom ich pokropil živou vodou a po rane nezostala ani pamiatka. Vtedy zaťovia, keď boli vyliečení, mu ďakovali a prosili o odpustenie, že sa mu predtým smiali, lebo ho nepoznali, a Ivan im rád odpustil.
Potom Ivan so svojou kráľovskou manželkou v tej krajine šťastne panoval.