Jedenásť drakov a čierna pani

V jednej krajine žil veľmi bohatý a mocný cisár. Mal všetkého dosť, zlata a peňazí plné pokladnice a po zámku chodili sem a tam sluhovia. Veď bol aj na všetok svoj majetok veľmi hrdý a najviac na svoju jedinú a veľmi krásnu dcéru.
Ten cisár mal za suseda jedného mladého a pekného rytiera. Vládol v susednom mestečku, ale bol chudobný ako kostolná myš a v celom dome mal jediného sluhu. Mladému rytierovi sa cisárova dcéra veľmi páčila. Ako by nie, bola krásna ako ruža! Chodil za cisárom, nech mu ju dá za ženu. Aj princezná by si ho hneď vzala, ale cisár odmietal, že vraj je rytier chudobný a že im nie je rovný. Keď si raz rytier princeznú zase namlúval, cisár mu povedal:
„Pozrime sa, moju dcéru by si rád? No ja ti ju s radosťou dám, ale až dokážeš, že si ju naozaj zaslúžiš.“
„Ako by som to dokázal? Len mi to povedzte!“ chcel vedieť rytier.
„Tak počúvaj, ľahké to nebude. Ak prídeš do susedného mesta a vrátiš sa domov, ty budeš ženích a moja dcéra nevesta.“
To susedné mesto ležalo za veľkými a hustými lesmi a hovorilo sa, že je začarované a že sa z neho ešte nikdy nikto nevrátil. Cisár si v duchu myslel: Pôjde a už ho neuvidíme. Alebo sa zľakne a dá pokoj. Ale mladý rytier hovorí:
„Nejako to skúsim, pán cisár. Vôľa všetko zmôže. Ale ak sa nevrátim do roka a do dňa, nech ma už princezná nečaká a vydá sa podľa svojej chuti.“
Ešte tej noci sa pripravil na cestu. Celý deň išli čiernym lesom, ktorému nebolo azda ani konca. Potom padla noc a oni už nevideli ani na krok. Rytier hovorí paholkovi:
„Vylez na strom, či niekde nezazrieš svetielko.“
Sluha vyliezol na strom, na vysokú jedľu, obzerá sa na všetky strany a zrazu radostne volá:
„Pán rytier, mne sa zdá, že niečo v diaľke vidím!“
Pán tomu nechcel veriť. Vyliezol na iný strom a pozeral sa. Hľa, naozaj sa tam kdesi ďaleko mihalo svetielko ako maličká hviezdička. Zliezli zo stromov a uberali sa ďalej. Až za dlhý čas došli k akémusi čiernemu zámku, kde všetky okná boli tmavé, len v jednej izbe hore blikotalo malé svetlo.
„Čo vraj urobíme, pán rytier?“ pýtal sa sluha. „Pôjdeme, alebo nie?“
„Keď sme išli za tým svetlom taký kus sveta, tak teraz vonku nezostaneme.“ povedal rytier. „Možno tam predsa len niekoho nájdeme, kto sa nás ujme.“
Brána bola dokorán, ale ako vošli na nádvorie, sama od seba sa pohla a s rachotom sa za nimi zatvorila.
„No teraz už späť nemôžeme.“ hovorí rytier a uberal sa po schodisku do zámku. Mohli vstúpiť kamkoľvek, ale hneď ako boli vnútri, dvere za nimi vždy zaškrípali a za chrbtom sa im zatvorili. Sluha hovoril:
„Čo si teraz počneme?“
„No čo iné, než že tu zostaneme.“ povedal rytier. „Zaveď kone do stajne a pozrieme sa do nejakej izby, kde by sme mohli prenocovať.“
Prešli celý zámok a na prvom poschodí našli jednu komnatu dokorán a v nej svietilo svetlo. Sadli si za stôl, vyzuli si topánky a odpočívali. Za chvíľu rytier hovorí:
„Choď sa pozrieť na kone a daj im trochu toho ovsa, čo nám zostal.“
Paholok išiel do stajne a nestačil sa čudovať! Obidva kone tam stáli pripravené ako na novú jazdu. Postroje a sedlá viseli vyleštené na stene, kone boli učesané a už si pochutnávali na ovse. Bežal hore a hneď rozprával pánovi, čo a ako.
„No to je čudná vec,“ hovorí rytier „ale sadni si a uvidíme, čo sa bude diať.“
Ako si tak rozprávali, aby im čas ušiel, sluha hovorí:
„Pane, ja by som jedol. Mám po tej ceste veľký hlad.“
„Ja tiež,“ hovorí rytier. „ale kde tu čo nájdeme ?“
Len čo to dopovedali, čo to? Objavili sa pred nimi dve čierne ruky, prestreli na stôl pekný obrus a začali nosiť jedlo i pitie, až bol stôl plný. Títo dvaja sa dlho nerozmýšľali, pustili sa do večere a za chvíľu boli misy prázdne. Sluha sa obzeral po izbe a hovorí:
„Pane, ja by som spal. Kde si tu ľahneme?“
Len čo to vyslovil, už sa stalo! Pod oknami sa objavili dve lôžka a dve čierne ruky na ne kládli plachty, belostné vankúše a prikrývky. Sluha sa uvelebil v jednom lôžku a mladý rytier sa natiahol na druhom. Paholok hneď spal ako zabitý, ale rytier nemohol zaspať a premýšľal. Mám spať alebo nemám ..... hovoril si v duchu. Tu sa potichu otvorili dvere a v protiľahlej stene sa objavila čierna pani. Kráčala nečujne, akoby šliapala po perí, až k nemu a hovorí:
„Vstaň, obleč sa a vezmi si meč.“
Rytier vyskočil na nohy, ale čierna pani sa rozplynula ako para a bola preč ..... . Rytier sa zase celý odial, chytil do ruky meč a dával pozor. Keď bolo 11 hodín, zrazu počuje na schodoch strašný dupot a rámus. Dvere sa rozleteli a vrhlo sa do nich jedenásť čiernych psov. Cenili zuby a rovno na neho! Rytier sa bránil a sekal po nich svojím mečom. Čierni psi po ňom skákali ako zbesilí. Už sa mu zdalo, že padne od únavy, ale vtom udrela dvanásta hodina. Psi zmizli, akoby ich odniesol vietor, a v izbe všetko stíchlo. Rytier stál a nahlas hovorí:
„Čo mám teraz robiť? Mám zostať, alebo mám ísť spať?“
A za dverami sa ozval hlas tej čiernej panej:
„Choď spať, ale zajtra v noci dávaj zase pozor!“
Tak si ľahol a hneď zaspal, lebo bol unavený ako nikdy v živote. Keď ráno vstali, na stole už bolo prestreté pre dvoch. Naraňajkovali sa a rytier hovorí svojmu sluhovi:
„Choď sa pozrieť dolu do stajne na kone a daj im tam vody a ovsa.“
Mládenec bol ale hneď späť a rozprával, že kone sú v poriadku, že stoja pekne učesané a majú tam dosť pitia aj žrádla.
Ako prišiel večer a najedli sa, sluha sa zase natiahol na lôžko, otočil sa k stene a hneď spal. Mladý rytier sedel na lôžku a čakal. Vtom sa dvere pomaly otvárajú, do izby vstúpi čierna pani a hovorí:
„Dávaj dobrý pozor. Dnes ťa bude čakať ešte väčší boj ako včera. Ale ak obstojíš, bude dobre s tebou aj so mnou.“
Zase sa stratila, ale rytier si stihol všimnúť, že jednu ruku už má bielu ako sneh. Vtom začalo biť jedenásť hodín a dolu na schodoch sa rozľahol dupot, akoby tade bežalo stádo koní. Čo to bude? Prásk a dvere sa rozleteli dokorán a do izby sa hrnulo jedenásť chlapov a sápali sa na rytiera. Ten ich už čakal! Keď sa bili už dlho a zdalo sa mu, že od únavy odpadne, spomenul si na pohárik, ktorý mu čierna pani postavila na stôl. Vypil ho naraz a akoby mu do tela vošiel oheň. Začal všetkých chlapov odrážať s novou silou. Vtom bim, bim, bim a začala biť polnoc. Všetko zase naraz stíchlo, chlapi zmizli a za dverami sa niesol hlas čiernej panej:
„Ďakujem ti, že si vydržal. Už ťa čaká len jedna ťažká noc!“
Rytier padol na lôžko tak, ako bol, a ani sa nevyzliekol. Zdalo sa mu, že spí len malú chvíľu, keď ho sluha budil. Vraj je ráno a raňajky sú pripravené na stole.
Ako jedli, rozprávali sa a sluha povedal:
„Pane, tu sa mi spí lepšie ako doma. Je tu také ticho a pokoj.“ Pekné ticho a pokoj, myslí si rytier. Nemohol pohnúť rukami ani nohami, tak ho po tom nočnom boji bolelo. Ale nechal si všetko pre seba a nepovedal nič. Keď sa najedli, hovoril sluhovi, nech sa ide pozrieť do stajne, či kone niečo nepotrebujú.
Sluha sa vrátil za okamih a hovorí:
„Kdeže, pane, tie sú zaopatrené práve tak dobre ako my. Niekto ich zase ráno pekne vykefoval, dal im žrať aj piť a nič im nechýba.“
No deň pomaličky plynul, chodili po izbe, rozprávali sa a pozerali oknom do krajiny. K večeru sluha hovorí:
„Pane, ja by som už jedol. Dostaneme zase niečo dobré?“
„Ja už mám tiež hlad.“ dodal rytier a v tej chvíli sa pred nimi objavili vo vzduchu dve biele ruky, prestreli na stôl obrus a naň kládli misy s jedlom a pitím. Oni povečerali, chvíľu ešte sedeli pri stole a rozprávali sa, ale potom sa sluhovi začali zatvárať oči.
„Len si ľahni a spi.“ povedal rytier. „Ja ešte zostanem nejakú chvíľu hore. Však som dnes ráno spal dlhšie ako ty.“
Ako sluha zaspal a priblížila sa jedenásta hodina, zjavila sa v izbe zase tá čierna pani, ale obe ruky už mala biele ako labutie perie.
„Toto je posledná noc, ale tá bude aj najťažšia. Ak obstojíš, čaká ťa bohatstvo a šťastie.“
„Milá pani,“ povedal rytier skľúčene „rád by som aj dnes vydržal, ale od samej bolesti už nemôžem ani rukami hýbať, tak ich mám opuchnuté.“
„Tu máš zlatý prsteň . .“ hovorila čierna pani. „Keď na teba príde najhoršia chvíľa, zatoč ním na prste a uvidíš sám ..... “
No len čo to dopovedala, stratila sa a práve začalo odbíjať jedenásť hodín. Zdola sa ozýval hrmot, akoby sa po schodoch hnala búrka! Rytier chytil do ruky meč a pomyslel si: Čo to zase len príde? Dvere sa vyvrátili a do izby sa tlačilo ako čierny mrak jedenásť drakov!! Rytierovi sa div nepodlomili nohy, keď ich zbadal. Draci sa plazili po podlahe i stenách, dvíhali proti nemu svoje čierne hlavy, že ich s ťažkosťou stačil odrážať. Rytier klesol na jedno koleno, potom padol na druhé koleno a veľmi nechýbalo, bol by zostal ležať celý. V tej chvíli si spomenul na zlatý prsteň, z poslednej sily ním otočil a už cítil, ako doň vstupuje nová sila. Tu začala biť polnoc. Všetko stíchlo a jedenásť drakov sa premenilo na jedenásť mužov a čierna pani sa premenila na krásnu paniu v dlhých bielych šatách. Rytier stál a nevedel, čo si o tom má myslieť. Ale pani sa naňho usmiala a hovorí:
„Tých jedenásť mužov sú moji synovia a môj manžel. Oni aj ja aj celý zámok sme boli preklatí za trest, že sme zle zaobchádzali so svojimi poddanými. Ty si nás ale vyslobodil a zbavil si zámok navždy tohto prekliatia.“
Sadla si vedľa neho a ešte mu povedala:
„Zámok a celá krajina, tie všetky lesy a polia dokola, to je od dnešného dňa tvoj majetok, lebo si si to zaslúžil. My odtiaľto odídeme a nikdy sa už nevrátime.“
Vstala a šla so svojím mužom a desiatimi synmi pomaly preč a všetci sa rytierovi klaňali a ďakovali mu. Rytier si sadol za stôl, položil naň ruky a ako bol unavený, hneď zaspal.
Na druhý deň si vzali kone zo stajne a vydali sa na spiatočnú cestu. Keď došli k cisárovi, ten sa len mračil, lebo ich mal už dávno za stratených a tešil sa, že sa už nevrátia.
No dal cisárske slovo a nezostalo mu nič iné, ako chystať svadbu. Princezná sa naopak vôbec nehnevala. Mala mladého rytiera už dávno rada a teraz ho mala ešte radšej.
Keď bolo po svadbe, rytier vraví:
„Ocko, teraz vás pozývam, aby ste sa išli pozrieť na môj zámok a na celé moje panstvo.“
„Načo by som sa chodil pozerať?“ povedal cisár „Veď obaja dobre vieme, čo máš ..... “
„Len si sadnite na koč a pôjdeme sa pozrieť.“ opakoval rytier.
Keď došli do zámku v čiernom lese, pán cisár neprestával žasnúť! Mladý rytier mu ukazoval celý zámok, vodil ho po všetkých komnatách, po dvore i po stajniach a z okna mu ukazoval polia i lesy. Mal všetkého viac ako sám cisár!