Starý dom

V jednej mestskej ulici stál starý, prastarý dom. Takmer tristo rokov tu už stál, ako si sa mohol dočítať na arkieri, v ktorom bol letopočet vyrytý uprostred tulipánov a chmeľových úponkov. Boli tam aj celé verše, písané po starodávnom, a nad každým oknom arkiera bola vyrezaná škeriaca sa tvár. Horné poschodie vystupovalo o značný kus dopredu a tesne pod strechou bola odkvapová rúra zakončená dračou hlavou. Dažďová voda mala tiecť papuľou draka, ale namiesto toho vytekala bruchom, pretože v odkvape bola diera.
Všetky ostatné domy v ulici boli nové a veľmi krásne, s veľkými oknami a hladkými múrmi, a hneď na nich bolo vidieť, že nechcú mať so starým domom nič spoločné. Asi si mysleli: Ako dlho ešte bude tá stará barabizňa robiť v našej ulici hanbu? Okrem toho jeho arkier vybieha tak ďaleko dopredu, že z našich okien nie je vidieť, čo sa deje pred domom. Schody má široké ako pri nejakom zámku a vysoké, akoby viedli do kostolnej veže. Kovové zábradlie pri schodoch vyzerá ako pri vchode do starej hrobky a ešte má mosadzné gombíky. Je jednoducho nevkusný!
Oproti starému domu v tej istej ulici stáli tiež nové a pekné domy a zmýšľali presne tak ako tie ostatné. Ale pri jednom okne sedel chlapček sviežich, červených líčok a jasných, žiarivých očí. Tomu sa starý dom páčil zo všetkých najlepšie, hlavne v slnečnom svetle a v mesačnom svite. A keď sa tak chlapček zadíval na múr, z ktorého omietka opadala, vymýšľal si čudesné obrazy, ako asi ulica kedysi vyzerala so schodmi v priečeliach domov, s arkiermi a špicatými štítmi. Videl v duchu namaľovaných alebo vytesaných vojakov s halapartňami a pod strechami domov odkvapy, ktoré v podobe drakov a jašterov vybiehali do ulice.
Dom stál naozaj za pozretie.
Hore v ňom býval starý muž, ktorý nosil ešte staromódne nohavice po kolená, kabát s veľkými mosadznými gombíkmi a parochňu, skutočnú parochňu, ako bolo vidieť. Každé ráno k nemu prichádzal iný starý muž, upratoval mu a varil; ostatný čas býval starkáň v nohaviciach po kolená celkom sám v starom dome. Občas pristúpil k oknu a pozrel von, a vtedy naňho chlapček kýval a starý muž mu odpovedal tiež kývnutím. Tak sa spolu zoznámili a stali sa aj priateľmi, hoci spolu nikdy nehovorili.
Chlapček zvykol počuť svojich rodičov hovoriť:
„Tomu starému mužovi oproti sa vodí veľmi dobre, ale je tak strašne osamelý!“
Raz zabalil chlapček niečo do kusa papiera, šiel k bráne, a keď išiel okolo starcov sluha, povedal mu:
„Počuj, nechcel by si tomu starému pánovi tam hore zaniesť toto odo mňa? Mám dvoch cínových vojačikov, toto je jeden z nich. Nech si ho nechá, keď je stále tak sám.“
A starkáň sa potešil, pokýval hlavou a zaniesol cínového vojačika do starého domu. Potom prišiel zo starého domu odkaz, či by chlapček nechcel prísť sám na návštevu. Keď mu to rodičia dovolili, šiel do starého domu.
Mosadzné gombíky na zábradlí schodiska vtedy žiarili omnoho silnejšie ako inokedy, takže by si si myslel, že ich niekto vyleštil na počesť chlapcovej návštevy. Zdalo sa aj, akoby vyrezávaní trubači ..... vo dverách boli totiž vyrezávaní trubači, stojaci v tulipánoch ..... trúbili z celých síl, až sa im líca nadúvali ešte oveľa viac ako predtým. Áno, trúbili:
„Trarará! Chlapček prichádza! Trarará!“ Vtom sa dvere otvorili a starý sluha privítal chlapčeka.
Celá chodba bola obvešaná starými podobizňami rytierov v brnení a dám v hodvábnych šatách. A brnenia štrngotali a hodvábne šaty šuchotali. .....
Potom prišli obaja na schody, ktoré stúpali kúsok hore a potom kúsok dolu, a tak sa dostali na verandu, ktorá bola veľmi schátraná, na spadnutie. V múroch verandy boli veľké otvory a dlhé trhliny, z ktorých vyrastala tráva a lístie. Celá veranda bola totiž tak porastená zeleňou, že vyzerala ako záhrada, ale bola to len veranda. Stáli tu starodávne kvetináče, ktoré mali podobu tvárí s oslími ušami; kvety rástli, ako chceli. Z jedného kvetináča sa rozrastali klinčeky na všetky strany, odnož vedľa odnože, a hovorili celkom jasne:
„Vánok ma hladkal, slnko ma bozkávalo, na nedeľu kvietok mi sľubovalo, kvietok na nedeľu!“
Potom vošli do miestnosti, ktorej múry boli polepené ozdobnými látkami, na ktorých boli potlačené zlaté kvety.
Stáli tu kreslá s vysokými operadlami vzadu aj po stranách, všetky krásne vyrezávané. „Sadni si! Sadni si!“ hovorili. „Ó, ako to vo mne praská, to iste dostanem lámanie ako tá stará skriňa! Lámanie v chrbte, ó!“
A potom prišiel chlapček do izby s arkierom, a tu sedel starec. Sluha sa s chlapčekom rozlúčil a odišiel.
„Ďakujem ti za cínového vojačika, môj malý priateľu!“ povedal starec. „A ďakujem ti, že ma prichádzaš navštíviť.“
„Tak, tak!“ alebo „Prask, prask!“ praskalo to v starom nábytku, ktorého bolo také množstvo, že si navzájom skoro stál v ceste, keď chcel vidieť chlapčeka.
Uprostred jedného múra visel obraz krásnej dámy, veľmi mladej a peknej, ale úplne po staromódnom oblečenej, s napudrovanými vlasmi a naškrobenými šatami. Nehovorila ani „tak“, ani „prask“, ale pozerala sa láskavými očami na chlapčeka, ktorý sa hneď spýtal starého pána:
„Odkiaľ máš ten obraz?“
„Tamto od starinára,“ odvetil starec. „Visí tam veľmi veľa obrazov, ale nikto sa o ne nezaujíma, pretože všetky osoby, ktoré predstavujú, sú už pod zemou. Ale za starých čias som túto pani poznal; zomrela už pred pol storočím.“
A pod obrazom visela za sklom kytica uschnutých kvetov; mali iste tiež pol sto rokov, tak staro vyzerali. A kyvadlo na veľkých hodinách sa pohybovalo sem a tam a ručičky sa otáčali a všetky veci v izbe ešte viac starli, ale nezbadali to.
„Hovoria u nás doma,“ povedal chlapček, „že si tak strašne sám!“
„Ale kdeže!“ povedal muž. „Staré spomienky so všetkým, čo so sebou prinášajú, chodia ku mne na návštevu, a teraz budeš chodiť aj ty. Mne sa darí veľmi dobre.“
Potom vzal z police obrázkovú knihu. Boli tam vymaľované dlhé sprievody, najpodivuhodnejšie kočiare, aké dnes už neuvidíš, vojaci ako krížoví králi na kartách a mešťania s viejúcimi zástavami. Boli na nich krajčíri s nožnicami, ktoré držali dva levy, a obuvníci bez topánok síce, ale s orlom, ktorý mal dve hlavy, pretože obuvníci musia mať všetko do páru. Veru, to vám bola obrázková kniha!
A starý pán šiel do inej izby, aby doniesol zaváraninu, jablká a orechy. Bolo nesmierne krásne v tom starom dome!
Kým bol starý pán v susednej izbe, ozvalo sa čosi hneď vedľa chlapčeka:
„Nevydržím to!“ volal cínový vojačik stojaci na komode. Bol to ten, ktorého chlapček daroval starému mužovi. „Je tu tak pusto a smutno! Keď niekto žil v rodine ako ja, nezvykne si na toto tu. Nevydržím to! Deň je tu taký dlhý a večer ešte dlhší. Toto nie je ani zďaleka také, aké to bývalo u vás, keď otec a matka tak veselo hovorili a všetky milé deti robili taký rozkošný hluk! Nie, ale ten starý muž je osamelý! Myslíš, že ho niekto pobozká? Myslíš, že sa naňho niekto prívetivo pozrie alebo mu ozdobí vianočný stromček? Pre neho už nie je nič, azda len raz pohreb. Nevydržím to!“
„Len sa na to nepozeraj tak smutne!“ domlúval mu chlapček. „Mne sa zdá, že je tu nesmierne krásne, a okrem toho všetky staré spomienky so všetkým, čo so sebou prinášajú, chodia sem na návštevu!“
„Ale ja tie spomienky nevidím a ani ich nepoznám,“ zvolal cínový vojačik. „Nevydržím to!“
„Ale musíš to vydržať!“ povedal chlapček.
A starý muž prišiel s tvárou nesmierne veselou, s chutnou zaváraninou a s orechmi. A chlapček už nemyslel na cínového vojačika.
Šťastný a veselý sa vrátil podvečer domov. .....
Potom prešli dni a týždne a chlapček často kýval k starému domu, z ktorého mu starý pán odpovedal tiež kývaním. Potom sa tam vybral opäť.
A vyrezávaní trubači vytrubovali:
„Trarará! Chlapček je tu! Trarará!“
Meče a brnenia na starých podobizniach rytierov cinkali, hodvábne šaty šuchotali a staré kreslá mali lámanie v chrbte. A kričali:
„Au!“
Všetko bolo presne také ako prvýkrát, pretože tu bol deň ako deň, hodina ako hodina.
„Nevydržím to!“ kričal zas cínový vojačik na chlapčeka. „Plakal som cínové slzy! Je tu tak veľmi smutno! Radšej ma pusť do vojny, nech aj stratím ruky a nohy! To je aspoň zmena. Nevydržím to! ..... Už viem, čo to je, keď prichádzajú spomienky na návštevu aj ku mne, a ver mi, že to nie je nijaké zvláštne potešenie. Chcel som nakoniec, keď to trvalo už dlho, zoskočiť z komody. Všetkých z tvojej rodiny som videl tak jasne, ako keby ste boli skutočne tu. Bolo opäť nedeľné ráno, na ktoré sa iste pamätáš! Vy všetky deti ste stáli pri stole a spievali ste nábožné piesne, ktoré spievate každé ráno. Stáli ste zbožne so zopätými rukami, otec a matka boli tiež v tak slávnostnej nálade. Potom sa otvorili dvere a vošla sestrička Marienka, ešte ani nie dvojročná, ktorá vždy tancuje, keď počuje hudbu alebo spev. Začala tancovať aj tentoraz, keď to predsa nemalo byť! Ale nemohla sa dostať do taktu, keď tóny boli také dlhé, a stála najprv na jednej nohe, nakláňajúc hlavu dopredu, ale nijako jej to nešlo. Vy ste pri tom všetci stáli veľmi vážne, hoci bolo ťažko zdržať sa úsmevu. Ale ja som sa smial sám pre seba, a preto som spadol zo stola. Urobil som si hrču, ktorú ešte dodnes mám, pretože sa nepatrilo smiať sa. Toto všetko sa teraz znova odohráva predo mnou, a všetko, čo som vôbec prežil. To sú asi staré spomienky so všetkým, čo so sebou prinášajú. ..... Povedz mi, či ešte v nedeľu spievate? Povedz mi niečo o malej Marienke! A ako sa darí môjmu kamarátovi, tomu druhému cínovému vojačikovi? Je iste šťastný! ..... Nevydržím to!“
„Ja som ťa daroval,“ povedal chlapček. „Musíš tu zostať, uznaj to!“
A starý muž opäť prišiel s krabicou a v nej bolo tak veľa krásneho na pozeranie. Bol tu krieďový domček a fľaštičky s pomádami a staré karty, veľké a pozlátené, aké dnes už nevídame. Potom otváral starec staré skrine a otvoril aj klavír, na ktorého veku bola zospodu namaľovaná krajina.
Starec chvíľu hral, ale znelo to veľmi chrapľavo. K tomu si ešte pobrukoval akúsi pesničku.
„Áno, toto ona spievavala,“ povedal a pokyvoval k podobizni, ktorú kúpil u starinára. A starcove oči pritom žiarili tak jasne!
„Chcem do vojny! Chcem do vojny!“ volal cínový vojačik, ako najhlasnejšie vedel, a vrhol sa priamo na podlahu. .....
Áno, ale kam sa podel? Starý muž hľadal, chlapček hľadal. Vojačik bol preč, zmizol úplne.
„Veď ja ho nájdem,“ povedal starec, ale nenašiel ho nikdy. Podlaha bola príliš popraskaná a deravá. Cínový vojačik prepadol štrbinou a ležal kdesi v otvorenom hrobe.
A deň minul a chlapček šiel domov.
A týždeň minul a minulo viac týždňov. Okná boli úplne zamrznuté, chlapček na ne musel dýchať, aby si urobil otvor, cez ktorý by videl na starý dom. A snehu sa nasypalo do všetkých ozdôb a nápisov na dome, ležal vysoko po celých schodoch, ako keby nikto nebol doma. Naozaj nikto nebol doma.
Starý muž bol mŕtvy.
K večeru zastavil pred domom voz a do neho odniesli starca v rakve. Odviezli ho na vidiek do jeho rodinnej hrobky. Nikto nešiel za vozom, pretože všetci starcovi priatelia boli mŕtvi.
A chlapček posielal ručičkou bozky za rakvou. .....
Za niekoľko dní bola v starom dome dražba. Chlapček videl zo svojho okna, ako odnášali starých rytierov a staré dámy, kvetináče s dlhými oslími ušami, staré kreslá a starožitné skrine. Portrét, ktorý kedysi našiel starec u starinára, dostal sa k starinárovi späť a zostal tam navždy visieť, pretože sa nikto už nezaujímal o starý obraz.
Na jar zbúrali aj dom, pretože to bola stará barabizňa, ako hovorili. Bolo vidieť z ulice priamo na steny potiahnuté čalúnmi, ktoré roztrhali a rozrezali. A zeleň besiedky visela divo okolo zosúvajúcich sa arkierov. A potom zvalili aj tú. .....
„Už bolo načase!“ povedali susedné domy.
A postavili krásny dom s veľkými oknami a bielymi hladkými múrmi. A pred ním, na mieste, kde pôvodne stál starý dom, zriadili záhradku, z ktorej sa rozrastal vinič na susedné domy. Okolo záhrady urobili veľký železný plot s veľmi krásnou železnou bránkou; pred tou sa ľudia zastavovali a pozerali dovnútra.
Vrabce v húfoch sadali na úponky viniča, hovorili spolu podľa svojho spôsobu, ako vedeli, ale nikdy nehovorili o starom dome, pretože sa naň nepamätali.
Odvtedy uplynulo toľko rokov, že chlapček vyrástol na dospelého muža, áno, na riadneho muža, z ktorého mali rodičia radosť. Aj sa oženil a usadil sa s mladou ženičkou práve v dome so záhradkou.
Raz stál vedľa nej, keď zasadila práve poľný kvet; tie sa jej totiž veľmi páčili. Zasadila ho malou ručičkou a pritlačila hlinu prstami.
Ale, ou? Čo to? Pichla sa. Vyčnievalo tu čosi špicaté z mäkkej hliny.
Bol to ..... len si pomyslite ..... cínový vojačik, ten, ktorý býval kedysi u starého muža a potom sa skotúľal a váľal medzi trámami a troskami domu a ležal konečne mnoho rokov v zemi.
Mladá žena poutierala vojačika najprv zeleným lístkom a potom svojou jemnou vreckovkou, ľúbezne voňajúcou. Cínovému vojačikovi sa zdalo, akoby sa preberal z mdlôb.
„Ukáž mi ho!“ povedal mladý muž usmievajúc sa a potriasajúc hlavou. „Nie je to asi ten, ale pripomína mi príbeh s cínovým vojačikom, ktorého som mal, keď som bol ešte malým chlapcom!“
A rozprával žene o starom dome a starom mužovi, o cínovom vojačikovi, ktorého mu poslal, pretože bol tak strašne osamelý. Rozprával to tak živo, až mladej žene vstúpili do očí slzy nad starým domom aj nad starým mužom.