Štyria bratia

Bol raz jeden poľovník a ten mal štyroch synov. Ako tí synovia dorastali, chceli ísť skúsiť šťastie do sveta. Keď mali vyše šestnásť rokov, prišli za otcom a povedali mu:
„Milý otče, chceme ísť do sveta skúsiť svoje šťastie. Prosíme Vás, dajte nám na cestu nejaké peniaze.“
Otec dal každému z nich sto rýnskych a koňa. Bratia sa rozlúčili s otcom a išli. Keď prišli do hôr, videli, že pred nimi sú štyri cesty a medzi nimi že stojí buk. Pri tom buku zostali stáť a najstarší vraví:
„Bratia, tu sa rozídeme a pôjdeme každý jednou cestou hľadať svoje šťastie. Do toho buku zapichneme každý svoj nôž a do roka a do dňa sa tu zase všetci štyria stretneme. Tie nože nám budú na znamenie; ak bude niekomu nôž hrdzavý, ten z nás bude mŕtvy, a ktorého nôž bude čistý, ten bude nažive zachovaný.“
Rozlúčili sa a rozišli a každý išiel svojou cestou. Vo svete sa začali každý učiť svoje remeslo. Jeden sa učil za opravára, druhý za pobertu, tretí za hviezdara a štvrtý za poľovníka.
Ako uplynul deň a rok, vrátili sa. Najstarší prišiel prvý k tomu buku; vytiahol svoj nôž a pozeral na ostatné. Keď videl, že sú všetky čisté, bol rád a povedal:
„Chvála Bohu, všetci sme nažive a zdraví.“
Potom pokračoval v ceste domov. Keď otec svojho najstaršieho privítal, pýtal sa ho:
„Akému remeslu si sa vyučil?“
Syn odpovedal:
„Ocko, ja som opravár.“
„No, to si sa pekného a zdarného remesla vyučil!“
„Ale ocko, ja nie som opravár ako iní opravári! Ja som taký opravár, že keby bolo čokoľvek akokoľvek pokazené, ja len poviem, nech je to opravené, a hneď to je.“
Otec mal kabát na lakti roztrhnutý. Povedal teda synovi, aby mu ho opravil. Syn len povedal:
„Nech je ten lakeť opravený!“
A kabát bol v okamihu taký opravený, akoby bol celkom nový. Ani poznať nebolo, že je opravovaný. Otec už na to nepovedal nič.
Na druhý deň prišiel druhý syn k buku. Vytiahol svoj nôž a pozeral na zostávajúce dva; prvý tam už nebol. Keď videl, že sú obidva čisté, bol rád a povedal:
„Chvála Bohu, sme všetci nažive a zdraví; najstarší brat je už doma.“
Potom pokračoval tiež v ceste domov. Keď sa privítali s otcom a najstarším bratom, pýtal sa otec:
„Akému remeslu si sa vyučil?“ Syn odpovedal:
„Milý ocko, ja som poberta.“
„Oh, Ty si sa pekného a zdarného remesla vyučil, až hanba!“ povedal na to otec. Syn však pokračoval v reči:
„Ale ocko, ja nie som poberta ako iní pobertovia. Ja som taký poberta, že keď si na niečo pomyslím, nech je to kdekoľvek, hneď to mám pri sebe.“
V tú chvíľu bežal na jednom kopci jeleň, bolo ho vidieť oknom. Otec teda pobertovi vraví, aby mu ho zaopatril. Syn len povedal:
„Nech je tu ten jeleň!“
Kým sa nazdali, bol jeleň pri nich. Otec už na to nepovedal nič.
Na tretí deň prišiel tretí syn k tomu buku. Vidí, že tam dva nože už nie sú. Vytiahol svoj, pozrel sa na zostávajúci a zaradoval sa, že aj ten štvrtý je čistý. Povedal si:
„Chvála Bohu, všetci sme živí a zdraví. Najstarší dvaja bratia sú už doma.“
Potom pokračoval tiež v ceste domov. Keď sa privítali s otcom a staršími bratmi, pýtal sa otec, akému remeslu sa on vyučil. Syn mu odpovedal:
„Milý ocko, ja som hviezdar.“
Otec mu však odpovedal, že to je pekné a zdarné remeslo. Syn bol rád a vraví ešte:
„Ale ocko, ja som taký hviezdar, že hneď vidím, keď sa pozriem na oblohu, kde je čo na celej zemi.“
Na štvrtý deň prišiel najmladší syn k tomu buku. Vytiahol svoj nôž, ostatné tri tam už neboli. Najmladší bol rád a povedal:
„Moji bratia sú už všetci doma.“
A pokračoval rýchlo tiež v ceste domov. Keď sa privítali s otcom a staršími bratmi, pýtal sa otec aj jeho, akému remeslu sa on vyučil. Syn odpovedal, že je poľovník. Otec sa zaradoval:
„Predsa aspoň Ty si mojím remeslom nepohrdol. Za to si dobrý.“
Syn bol rád a vraví ešte:
„Ale, milý ocko, ja nie som taký poľovník ako ste Vy. Nech je to akokoľvek veľký kus, ja keď poviem: Nech je to zastrelené!, hneď je to zastrelené.“
V tom bežal po kopci zajac, bolo ho vidieť oknom. Otec vraví:
„Tak ho zastreľ!“
Najmladší syn len povedal a zajac ležal. Otec vraví:
„Nevidím však, či tam leží.“
Syn hviezdar sa pozrel na oblohu a povedal:
„Áno, ocko, leží tam za krovím!“
Na to otec:
„Áno, leží tam, ale ako ho dostaneme?“
Brat poberta však už hovoril svoje slová „Nech je tu!“ a hneď tam pri nich zajac bol. Preletel však tŕním a krovím a bol celý potrhaný. Otec vraví:
„Tak, a celá koža je potrhaná. Kto nám ju teraz odkúpi?“
Brat opravár len povedal „Nech je opravený!“ a hneď mal zajac kožušinu opravenú.
Keď sa toto všetko stalo, vraví otec:
„No, budete sa všetci štyria svojimi remeslami dobre živiť.“
Tak žili bratia s otcom zase doma a dobre sa živili. Za nejaký čas sa však jednému kráľovi stratila princezná a kráľ dal rozhlásiť, kto by ju našiel, že mu dá tú dcéru za manželku a kráľovstvo s ňou. Bratia sa ani veľmi dlho neradili a hneď si povedali:
„Tam my pôjdeme!“
Otec nechcel, radšej by ich bol videl doma. Synovia ho však tešili, že sa čoskoro vrátia, a išli. Hneď v kráľovskom meste dali o sebe vedieť, že tú stratenú princeznú nájdu. Kráľ pre nich hneď poslal koč. Bratia sa u kráľa uistili, či platí kráľovský sľub o dcére a kráľovstve. Kráľ im povedal, že je to pravda, a pýtal sa, či by o princeznej nevedeli. Brat hviezdar odpovedal, že to mu teraz povedať nemôže. Keď príde večer, že na oblohe spozná, kde jeho dcéra teraz býva. Čakali teda na večer a medzi ôsmou a deviatou vyšli von a pozerali na oblohu. Po chvíli povedal hviezdar kráľovi, že už z hviezd prečítal, kde jeho dcéra je: keď šla na prechádzku, drak ju chytil a má ju na ostrove za červeným morom. Princezná ho tam musí každý deň dve hodiny hladiť a drak má pritom svoju hlavu položenú na jej lone. Dohodli sa, že hneď ráno za princeznou vyrazia.
Keď prišiel deň, sadli do koča a išli k tomu červenému moru.
Potom nastúpili na loď a plavili sa až k tomu ostrovu, kde princezná býva. Vyzerali z lode, či by ju nezazreli, a zazreli ju čoskoro. Princezná sa tam prechádzala, akoby draka ani nebolo. Bratia jej mávali a princezná sa tešila, že zase vidí ľudí. V tom im začala so strachom kývať a ukazovať, že sa drak práve vracia domov a že bude zle. Brat poberta sa spamätal a rýchlo zavolal:
„Nech je tá princezná tu!“
Hneď bola princezná u nich na lodi. Kričala však od strachu, že je s nimi zle, že všetci zahynú. Plavili sa na lodi, ako len rýchlo mohli, nad nimi však tĺkol krídlami hrozný drak, plný zlosti revala a hučal a vznášal sa nad loďou, aby ju potopil aj s odvážlivcami, ktorí mu jeho korisť uniesť chceli. V poslednej chvíli zavolal hviezdar na poľovníka:
„Brate, zastreľ ho!“
Brat poľovník rýchlo stihol ešte zavolať:
„Nech je ten drak zastrelený!“
A drak bol zastrelený, ale padol im na loď. Mocné dračie telo bolo také ťažké, že loď prerazilo, a bratia aj princezná videli, že je zle. Všade sa do lode hrnula voda a hrozilo im potopenie. Pozbierali bratia všetku silu a vyhodili mŕtveho draka do mora. Potom brat poľovník prikázal bratovi opravárovi:
„Oprav tie diery!“
Brat opravár len povedal svoje slová „Nech je tá loď opravená!“ a už ani kvapka vody sa im do lode nedostala. Tak sa plavili a plavili, až sa s princeznou šťastlivo dostali na kraj mora k brehu. Tam si sadli s princeznou do svojho koča a išli k pánovi kráľovi.
A ako tak išli, už cestou sa začali spolu hádať. Princezná bude patriť len jednému a oni sa vôbec nemohli dohodnúť, komu sa kráľovská dcéra a to kráľovstvo dostane.
Hviezdar vravel:
„Mám ju ja! Keby nebolo mňa, nevedeli by sme, kde princezná je.“
Poberta vravel:
„Mám ju ja! Keby nebolo mňa, neboli by sme dostali princeznú na loď!“
Poľovník na to namietal, že princezná je jeho; keby nebolo jeho, neboli by sa draka zbavili. A do toho volal opravár, že bez neho by sa všetci boli utopili a zahynuli. A tak v tej hádke prišli až na kráľovský hrad. Kráľ svoju dcéru s radosťou objal; veď už myslel, že ju nikdy neuvidí. Keď chcel štyrom bratom poďakovať, tí ho prerušili a žiadali, aby ich rozsúdil, kto z nich má najväčšie zásluhy a komu má princezná za manželku prísť.
Kráľ sa chvíľu rozmýšľal a potom povedal:
„Milí bratia, rozsúdim Vás podľa spravodlivosti. Pravda je, že ste si ju zaslúžili všetci. Pravda je však aj to, že ju všetci dostať nemôžete. Podľa môjho sľubu ju musí dostať brat hviezdar, lebo ja som rozhlásil, že kto by stratenú princeznú našiel, ten ju dostane a kráľovstvo s ňou. Hviezdar ju našiel a povedal nám, kde býva. Aby však nikto z Vás nebol ukrivdený, dostane každý svoj kraj a vo svojom kraji budete každý kraľovať.“
Spokojní boli všetci. Ako bolo po svadbe, poslal si hviezdar po ocka domov. Otec prišiel a bol rád, že jeho synovia sa stali panovníkmi každý vo svojom kraji. Zostal už u nich; na jar býval u opravára, v lete u poberty, na jeseň u poľovníka a v zime u hviezdara. A všade sa mu dobre darilo až do smrti.