Lavína

Strouhalova Boženka je riadna čiperka, ale jeden zvyk sa mi na nej nepáči. Keď totiž nedotiahne písmenko až k riadnej linke, pohodí hlavou, zašepká si: „Eh, čo už taká maličkosť“ — a píše ďalšie písmeno opäť nepozorne. Keď ju brat upozorní, že sa pri počítaní pomýlila o jeden alebo dva, usmeje sa, usmeje, povie: „Eh, čo už taká maličkosť“ a po chvíli zase počíta, že dva vozy majú sedem kolies a dve husi päť nôh.

Ak mi zazlievate, že som sa posťažoval na dievčatko len pre takéto maličkosti, poďte so mnou k Strouhalovcom, či sa vám bude páčiť Boženkino príslovie.

Boženka je doma s matkou. Rukávniky, ktoré dopletá, sú určené pánovi Strouhalovi. Zajtra budú jeho meniny a dcérka sa už pred týždňom s matkou dohodla, že ockovi k meninám uplete darček sama. Boženka je síce dievča ešte malé, ale podľa matkinho návodu už oká naberá. Pozrite sa, teraz sa jej jedno spustilo.

Vy by ste ho iste nabrali znova na ihlicu; ale Boženka sa na oko pozerá, pozerá, pohodí hlavičkou — a plete ďalej. Počuli ste, ako sa sama ospravedlnila? „Eh, čo už — taká maličkosť“ vraj.

„Ponáhľaj sa, dieťa,“ prehovorila po chvíli pani Strouhalová. „Ocko sa o hodinu vráti domov, a keby si musela rukávniky dopletať pred jeho očami, pripravila by si ho o zajtrajšie prekvapenie. Václav už otcovi výkres k meninám dokončil, hľaď, aby si ho aj ty potešila usilovnosťou.“

„Budem, mamička, čoskoro hotová, chýbajú mi len dva rady očiek,“ pochválila sa Boženka s radostnou tvárou a podávala matke prácu.

Ale pani Strouhalová sa nepotešila.

„Dva rady chýbajú a dva musíš rozpárať,“ povedala.

„A prečo, mamička?“ spýtalo sa smutne dievča.

„Pozri, tu si pustila oko a tým si pokazila celé dielo. Ak chceš obdarovať otca odbitým darčekom, pleť si ďalej; to pustené oko povie ockovi, že má nedbanlivú dcérku. Ak je ti však milšie, aby rukávniky o tvojej nedbanlivosti pomlčali, musíš párať.“

A Boženka rozpárala bavlnu až po nešťastnú maličkosť, pre ktorú musela zmariť veľký kus práce.

Pani Strouhalová potom dcérke nabrala oká na ihlicu a vyšla niekam na dvor.

Dievča pletlo teraz pozornejšie, ale za chvíľku ju z práce vyrušil susedov Frantík. Prišiel po Václava, aby išiel hrať sa medzi chlapcov, že budú vraj púšťať lavínu.

„Lavínu, lavínu,“ premýšľala Boženka po odchode chlapcov. Čo to je: lavína? Nikdy o nej nepočula. Rada by ju videla, ale nesmie odísť, rukávniky by zostali nedorobené. Škoda, že pred chvíľou neopravila pustené očko. Bola by už s prácou hotová a teraz by sa mohla s potešením pozerať na hru, akú si deti pripravili na návsi. Keby tak aspoň z okna videla chlapcov! Ale nech Boženka z okna vyzerala ako vyzerala, na náves nebolo vidieť a milá lavína bola pre jej hlavičku stále tvrdým orieškom. Ako si len pomôcť?

Napokon hádanku rozlúskla: „Odskočím medzi deti, pozriem sa na lavínu a hneď sa poponáhľam späť k pleteniu. Ocko príde domov až o pol hodiny; chvíľku si môžem na odskočenie dopriať.“

Chvíľka — to je len maličkosť.

A Boženke sa tento zámer tak zapáčil, že vložila nedokončené rukávniky do stolíka a v okamihu bola medzi deťmi.

Na návrší, ktoré sa zbiehalo po jednej strane k návsi, stál zástup detí. Hra ešte nezačala, ale robili sa na ňu prípravy.

Václav Strouhalov s niekoľkými chlapcami robil snehových vojakov a stavial ich na dolnú časť strže, ktorú vymleli jarné prívaly a ktorá bola dnes plná snehových závejov. Keď postavil poslednú stráž až k rybníku, kam strž ústila, nastal medzi divákmi čulý ruch. Václav vystúpil na hrebeň návršia a chválil sa kamarátom:

„Však uvidíte, že moje vojsko lavínu zastaví.“

„Nezastaví,“ protirečil Frantík. Ale väčšina detí mlčky očakávala nevídaný zápas lavíny s vojakmi. Frantík zhrnul trochu snehu do nepatrnej gule. Bola pevná, lebo sa oteplilo, sneh sa topil a dobre sa lepil.

„Takú maličkosť že nezadržia bratovi vojaci?“ smiala sa Frantíkovi Boženka. „Veď tá tvoja lavína je ako klbko!“

„Uvidíme, uvidíme,“ krútil hlavou Frantík a položil guľu do snehu. Deti naokolo ani nedutali. Frantík guľu rozkotúľal a guľa sa valila strží proti Václavovým žoldnierom.

Boženka sa chcela nepatrnej lavíne zo srdca vysmiať, ale zrazu v úžase stíchla. Čo sa to len deje s tou malinkou guľou? Kade sa valí, všade sa na ňu prichytáva sneh a lavína rastie a rastie do väčších a väčších rozmerov! Už by ju Boženka ani neobjala! Hľa, akou prudkosťou sa rúti proti vojsku!

Prvého vojaka povalila do snehu, a druhému sa nevodilo lepšie.

Celá armáda klesla pod letiacu lavínu a zmizla v nej s okolitým snehom. Pod svahom sa lavína rozbehla najprudšie a hopky, do rybníka! Hlučný jasot detí sprevádzal jej posledný skok.

„Vidíte, vidíte,“ víťazne sa radoval Frantík, „čo dokáže taká maličkosť!“

Vtom pán Strouhal prichádzal k domovu. Boženka sa ako šípka rozbehla domov a zamierila ku stolíku, aby rukávniky dopletala.

Ale stolík prázdny a po pletení ani stopy!

„Neviete, mamička, o mojich rukávnikoch?“

„Lavína ich odniesla,“ odpovedala matka tak prísne, že sa dcérka už neodvážila ďalej pýtať.

Smutnú mala Boženka dnes noc!

Dlho nemohla zaspať; veď si stále lámala hlavu, kam jej lavína rukávniky odniesla. Bolestná bola pre ňu predstava, že zajtra má prísť pred otca s prázdnymi rukami. Tak ocka milovala, tak sa na jeho meniny tešila, a zatiaľ aký žiaľ ju čaká.

A keď zaspala, ťažké sny jej mučili dušičku. Snívalo sa jej, že sa prechádza kvitnúcou lúkou a zbiera na nej kvety najkrajšie.

Teší sa, akú radosť spôsobí ockovi, keď mu prinesie hrsť milovaných kvetov. Už ich chce viazať do pestrej kytice, ale vtom zazrie ešte belunký sedmokvietok. Zohýna sa po neho; ale sedmokvietok zrazu vyrastá do šírky i výšky, až je z neho vysoká hora pokrytá snehom. Boženka sa pozerá nahor, ako zasnežená hora siaha až do oblakov. Na jej vrchole zrazu zazrie snehovú guľu valiacu sa dolu. Boženka chce utiecť, ale nohy jej skameneli. Snehová guľa rastie a rastie, až zahaľuje slnko a rúti sa na Boženku s ohlušujúcim hukotom.

„La — ví — na!“ vykríkla Boženka a prebudila sa.

Bola rada, že sa prebudením zbavila hroznej lavíny, ale po chvíli znova zaspala a nanovo zápasila s trápnymi snami.

* * *

Ráno sa slnko už pozeralo do okien, keď sa Boženka prebudila. Matka ju po modlitbe zaviedla do izby, kde práve ocko chválil Václava za darovaný výkres.

„Aspoň vidím,“ dodával otec, „že ma máš rád. Ktoré dieťa rodičov miluje, snaží sa ich potešiť pri každej príležitosti.“

Boženke pri tých slovách vyhŕkli slzy do očí. Mala tiež ocka rada z celého srdiečka a teraz nemala nič, čím by mu svoju lásku dokázala. Ako len ľutovala, že si včera nedala na pletenie pozor a rukávniky nedokončila. Azda by ich potom lavína nebola odniesla.

„A čím ma ty potešíš, Boženka?“ spýtal sa otec dcérky.

Boženka stála chvíľu ako umučená. Potom zrazu vtisla ockovi na ruku bozk a prepukla v horký plač, až jej srdce usedalo. Veď jej bolo nevýslovne ľúto, že nemôže ockovi nič podať k meninám. Prišlo jej na myseľ, koľko radostných chvíľ jej ocko spôsobil častými darmi, a ona mu teraz všetky dobrodenia spláca nevďakom.

„Pletla som rukávniky,“ štkala, „ale lavína mi ich odniesla.“

„Lavína?“ čudoval sa otec.

„Mamička to povedala.“

„Áno, ocko,“ dosvedčovala pani Strouhalová, „len že tá lavína nebola snehová; bolo to len maličké očko na rukávniku. Včera ho Boženka z nedbanlivosti pustila a do rána nám i jej prinieslo toľko zármutku a žiaľu, akoby sa na nás bola privalila celá lavína bolestí. Celé meniny nám to nepatrné očko pokazilo. A to len preto, že Boženka každú chybu pokladá za maličkosť; pre jediné očko zostali rukávniky nedokončené.“

„A viete o nich, mamička?“ pýtala sa Boženka ešte plačky, ale z očí jej už žiarila nádej, že bude môcť napraviť nedbanlivosť, ktorá rodičom spôsobila toľko zármutku.

„Do skrine som ich uložila,“ odpovedala matka, „a ak budeš dbanlivejšia ako včera, môžeš ich dopliesť.“ —

Po chvíli sa Boženka vrátila do izby celá premenená. Podávala ockovi úhľadné rukávniky a oči jej žiarili radosťou ako dve hviezdičky.

„Takto sa mi páčiš, Boženka,“ povedal otec a pobozkal dieťa. „Nikdy nepokladaj chybu za maličkosť, lebo z rybičky býva ryba a z chybičky chyba. Kto sa z nedbanlivosti často dopúšťa chýb, upadá do nepekných zvykov, a zlý zvyk, hoci by sa aj nepatrným zdal, je vždy veľkým zlom.“

U Strouhalovcov bolo potom celý deň veselo.

Príhoda s pusteným očkom zostala Boženke navždy v pamäti. Kedykoľvek v neskorších rokoch zistila na svojom konaní chybičku, hneď ju napravila, aby z jej následkov nenarástla — lavína.