Smolíček Pacholíček

Smolíček bol malý pacholíček a býval u jedného jeleňa, ktorý mal zlaté parohy. Jeleň chodieval na pašu a vždy, keď odchádzal, prikazoval Smolíčkovi, aby zavrel a nikoho nepúšťal. Smolíček mal vždy zatvorené a dlho nikto na dvere nezaklopal. Jedného dňa však kdosi na dvere zaklopal, a keď sa Smolíček pýtal, kto to je, ozvali sa zvonka ľúbezné hlásky:

Smolíčku, pacholíčku,
otvor nám svoju izbičku,
len dva prstíky tam strčíme,
len čo sa zohrejeme,
hneď zas pôjdeme.

Smolíček otvoriť nechcel; hlásky vonku ešte ľúbeznejšie prosili. Smolíček by im bol rád otvoril, ale bál sa jeleňa. Že im neotvorí, nie a nie, a neotvoril. Keď prišiel jeleň, hovoril mu Smolíček, že niekto klopal na dvere, že ľúbezné hlásky prosili, aby im otvoril; on však že neotvoril. „Dobre si urobil, Smolíček, že si neotvoril, to boli jaskyňky. Keby si bol otvoril, boli by ťa odniesli.“ Smolíček bol rád. Na druhý deň šiel jeleň zase na pašu a Smolíček zavrel. Tu onedlho ozvú sa pred dverami ešte ľúbeznejšie hlásky ako predtým:

Smolíčku, pacholíčku,
otvor nám svoju izbičku,
len dva prstíky tam strčíme,
len čo sa zohrejeme,
hneď zas pôjdeme.

Smolíček že neotvorí, hoci by rád bol otvoril a na jaskyňky sa pozrel. Tu začali jaskyňky pred dverami od zimy sa triasť a plakať, až to bolo Smolíčkovi ľúto. I pootvoril im maličké dvierka, aby mohli dva prstíky strčiť. I ďakovali mu jaskyňky a hneď strčili medzi dvere dva belúnke prstíky, potom celú ruku, a hup, boli v izbičke, Smolíčka chytili a preč s ním utekali. Tu sa pustil Smolíček do volania:

Za dolami, za horami,
moje zlaté parohy,
kde sa pasú!
Smolíčka, pacholíčka,
jaskyňky nesú.

Jeleň sa neďaleko pásol, a len čo začul Smolíčkov hlas, pribehol a jaskyňkám ho vzal. Doma dostal vraj Smolíček výprask na pamiatku, aby nabudúce nikomu neotváral. Smolíček si umienil, že neotvorí, aj keby jaskyňky ešte ľúbeznejšie prosili. Niekoľko dní neprišiel nikto, až zase jedného dňa ozvali sa pred dverami hlásky:

Smolíčku, pacholíčku,
otvor nám svoju izbičku,
len dva prstíky tam strčíme,
len čo sa zohrejeme,
hneď zas pôjdeme.

Smolíček však akoby ich nepočul, až keď sa veľmi od zimy triasli a tak prosili, aby ich len trošku ohriať nechal, hovoril, že im preto neotvorí, že by ho zase odniesli:
„Nie, my ťa neodnesieme, a keby aj, nemáš sa čoho báť, u nás by si sa mal lepšie ako tu, všetkého by si mal hojnosť, a my by sme sa s tebou neustále hrali.“ Smolíček sa dal zase umlúvať a pootvoril, ale jaskyňky sa v okamihu ocitli v izbičke, Smolíčka chytili, a preč s ním utekajúc, hrozili mu, že ho zabijú. Smolíček volal zase:

Za dolami, za horami,
moje zlaté parohy,
kde sa pasú!
Smolíčka, pacholíčka,
jaskyňky nesú.

Ale tentoraz bolo nadarmo, jeleň sa pásol ďaleko, nepočul ho, a jaskyňky ho doniesli až domov. Úbohý Smolíček sa mal dobre ..... to je pravda, samými maškrtami ho kŕmili, ale len preto, aby pribral, a potom si ho chceli zabiť. Zavreli ho a žiadna sa s ním nehrala. Keď už mnoho dní u nich bol a mnoho dobrôt a maškŕt zjedol, prišli jaskyňky k nemu, a že aby im ukázal malíček; keď im malíček ukázal, rezli doň, či by bol dosť tučný. Zdal sa im dosť tučný; vzali ho teda, vyzliekli ho, položili do korýtka a niesli do pece. Smolíček bol v hroznej úzkosti, prosil ich, aby sa zmilovali, ale ony nič ..... i pustil sa milý Smolíček do plaču a volania:

Za dolami, za horami,
moje zlaté parohy,
kde sa pasú!
Smolíčka, pacholíčka,
jaskyňky preč nesú!

Tu sa ozvú rýchle skoky, jeleň zlatoparohatý pribehne, Smolíčka pacholíčka naberie na parohy a preč s ním uháňa domov. Doma však Smolíček dostal, čo mu patrilo, a plakal a sľúbil, že už bude vždy poslúchať, a že nikdy viac jaskyňkám neotvorí, a aj neotvoril.