Ako sa obor naučil tancovať

„Pomóóc, pomóóc,“ ozývalo sa jedného nedeľného rána horskou dedinkou. „Zachráňte sa, kto môže,“ volala stará koreňárka, sotva lapala dych. „Čo sa deje?“ pýtali sa jej ľudia, ktorým prerušila spánok. „V lese je zemetrasenie,“ volala a horlivo ukazovala smerom k lesu. A naozaj! Stromy sa lámali ako zápalky a padali k zemi. Za spúšť však nemohla žiadna živelná pohroma, ale obor Lojzík, ktorý si v lese zatancoval polku.

„Prestaň, okamžite toho nechaj!“ kričali na neho. „To nesmieš robiť,“ reval mu do ucha starosta dedinky, keď sa obor sklonil. Lojzík sa zatváril skľúčene. „Ale ja tancovať rád,“ dodal a znova sa dvíhal, aby všetkým ukázal, že tancovať naozaj vie. „Nie, nie, nie, Lojzík,“ dohováral mu starosta rukami-nohami, lebo s obrom sa inak nedohovoril. „Ja tancovať rád,“ opakoval sklesnuto. Bola to ďalšia vec, ktorú mu ľudia zakázali. Tak napríklad nedávno sa venoval spevu, čím ale vyplašil všetku zver v lese, a nesmel ani pípnuť. Ešte predtým chcel byť maliarom, ale nenašla sa žiadna dostatočne veľká plocha, na ktorú by mohol kresliť. A potom, čo nakreslil nie príliš podarenú podobizeň starostu na radničnú stenu, nesmel sa k farbám ani priblížiť. Starosta to videl jasne, obor musí preč. Raz o polnoci si preto najal partiu svalnatých mladíkov, aby obra odtiahli za hranicu jeho dediny, ďaleko do hôr. To vám bolo pre obra prekvapenie, keď sa ráno zobudil. Najprv ho napadlo, že to zase prehnal s čučoriedkovým vínom, lebo nič okolo seba nespoznával, potom ale pochopil, o čo tu ide, a veľmi ho zabolelo srdiečko. Všetkých ľudí v dedine mal veľmi rád, a preto dosť dobre nechápal, ako sa ho mohli tak ľahko zbaviť.
Keď sa tak smutne potuloval po novom kraji, započul lahodnú pieseň, ktorá vychádzala z neďalekej čistinky. „La-la-la, tra-la-la,“ nieslo sa lesíkom. Boli to dve víly, ktoré na čistinke tancovali. „Áách,“ vydýchol obor. „Keby som sa bol narodil ako víla, tancoval by som práve tak,“ pomyslel si. „Ako to len robia, že sa ani steblo trávy neohne?“ rozmýšľal. A pretože nemal nikoho, s kým by trávil svoj voľný čas, chodil sa deň čo deň na víly pozerať. Raz sa však tancom nechal príliš uniesť a začal si pieseň pobrukovať. V tú ránu si ho víly všimli! „Áááá,“ kričali a začali pobehovať sem a tam. „Ja byť dobrý,“ opakoval obor stále dokola, lenže ony ho nepočúvali. A keď už hrozilo, že sa víly určite zbláznia, natiahol obor pre jednu z nich svoju veľkú dlaň. V jeho dlani vyzerala víla ako zabudnutá omrvinka chleba alebo malý červíček. Triasla sa ako osika a svojimi malými ručičkami si ustrašene zakrývala oči. „Ja byť dobrý,“ opakoval znova obor. Potom, čo ju vrátil späť na pevnú zem, čakal, že sa víly rozutekajú a už ich nikdy neuvidí. Tie však zostali stáť a začali si niečo rozprávať svojou vílou rečou. Po krátkej chvíli asi dospeli k rozhodnutiu, že im obor neublíži. No netrvalo dlho a z tých troch sa stali veľkí kamaráti.
„Prásk, Bum, Krachchch,“ ozývalo sa jedného rána horským lesíkom. „Prestaň,“ snažili sa víly prekričať hluk, ktorý obor svojím tancom spôsobil. Div, že ich padajúce stromy nerozmliaždili. „Mne už nič nepomôže,“ posťažoval si obor. „Tancovať nikdy nebudem!“ zanariekal. „Ale budeš,“ utešovala ho jedna z víl, zatiaľ čo sa tá druhá vyslobodila spod spadnutého konára stromu a narovnala si sukničku. „Má pravdu,“ zvolala vzápätí. „Chce to len mať tú správnu techniku,“ zajasala. „Techniku?“ čudoval sa obor. „A kde sa dá taká technika zohnať?“ opýtal sa. „Hihihi,“ smiali sa obe víly. „Tá sa nezháňa, tú sa musíš naučiť!“ chichotali sa ďalej. A tak učenie začalo. „Celá ľahkosť nášho tanca spočíva v tom, že stojíme na špičkách,“ poúčala ho jedna víla, zatiaľ čo tá druhá mu všetko názorne predvádzala. A pretože les okolo nich vyzeral skôr ako rozhádzaná škatuľka zápaliek, dúfali víly, že obor všetko rýchlo pochopí. No deti, išlo to ťažko, len čo je pravda. Padol ešte jeden storočný dub, jeden buk a niekoľko smrečkov. Už piaty deň však mohol mať obor v Národnom divadle premiéru. Bol bez seba od radosti a bol veľmi rád, že sa svojho sna tancovať nevzdal, aj keď ho od neho mnohí a mnohé odrádzali. Lebo keď sa chce… môže aj obor baletiť! A ak aj vy chcete vidieť obra tancovať vílou ľahkosťou, stačí vyplniť prihlasovací formulár do Lojzíkovej tanečnej školy pre obrov. Obrňte sa však trpezlivosťou, lebo záujem medzi obrami je veľký. Prichádzajú zo všetkých kútov sveta, dokonca aj zo slnečnej Jamajky.