O princeznej Cukrienke a o princiatku Lízatku

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno cukrové kráľovstvo.

Tomu kráľovstvu nehovorili cukrové preto, že by bolo celé z cukru. Hovorilo sa mu tak preto, že sa v ňom vyrábalo množstvo cukru. V tom kráľovstve totiž nebola ani veľmi veľká zima, ani veľmi veľké teplo. Neboli tam ani žiadne veľhory, ale ani žiadne more. Zato tam mali množstvo polí a na tých poliach mohli pestovať repu a z tej repy vyrábali v cukrovaroch cukor. Ten potom rozvážali široko-ďaleko, aby si každý mohol trochu osladiť život.

Jedného dňa sa tamojšej pani kráľovnej a pánovi kráľovi narodila malá princezná. Keď ju rodičia prvýkrát zazreli, povedali si, že vyzerá ako cukrová bábika, a tak jej dali meno Cukrienka I. Netušili však, že cukrové bábiky majú zo všetkého na svete najradšej cukor. Ako Cukrienka rástla, stalo sa jej najobľúbenejšou činnosťou vyjedanie cukru z cukorničiek. Rodičom sa to samozrejme veľmi nepáčilo, a tak ju zakaždým, keď ju pri maškrtení cukru načapali, odháňali a všelijako pri tom lamentovali. Lenže princezná si veľa nedala povedať a vždy si našla nejakú inú cukorničku v inej izbe kráľovského paláca, kde si mohla v pokoji maškrtiť, kým ju tam opäť niekto neprichytil a nezačal na ňu pokrikovať:

„Veď to nie je vôbec zdravé, jesť stále len cukor. Nech sa na seba pozrie, aké má guľaté bruško a je celá bledučká! Veď vyzerá naozaj ako nejaká cukrová bábika.“

Jedného dňa už mala princezná dosť a povedala si, že ju z toho pokrikovania akosi bolí bruško, a tak pôjde radšej do sveta. Nasypala si do batohu cukor až po okraj a šla. Išla, išla a išla, cukru pomaly ubúdalo, až bol batôžtek nakoniec celkom prázdny. Domov sa však vrátiť nechcela, a tak sa v jednej dedinke spýtala, či tam niekto nevie o nejakej sladkosti, pretože nič iné nejedáva. Ľudia nad tým krútili hlavou, ale vtom si jedna babička spomenula:

„U nás na zámku žije tiež taký chlapec, ktorý nič iné ako sladké do úst nevezme. A viete, ako mu hovoria? Lízatko.“

Ľudia sa hneď rozosmiali, ale princezná sa čudovala, čo sa na tom smejú, veď je to také vznešené meno. „Ja sa volám Cukrienka I.,“ povedala princezná hrdo a poprosila babičku, či by jej ukázala cestu na zámok.

Keď tam Cukrienka došla, nechala sa uviesť ako princezná z Cukrového kráľovstva. Princezná si s princiatkom hneď padla do oka. Rozprávala o tom, ako sa u nich doma vyrába cukor a čo všetko z neho vie urobiť. Princ jej na oplátku dával tie najlepšie lízatká. Deti rodičov prehovorili, aby im urobili veľkovýrobňu lízatiek. Tam sa potom vyrábali lízatká všetkých možných tvarov a veľkostí, chutí i farieb. Od tých čias už deti nejedli nič iné. Princovým rodičom sa to však veľmi nepáčilo. Snažili sa deťom vysvetliť, že zo samých sladkostí by mohli aj ochorieť. Cukrienka a Lízatko však ďalej maškrtili a sťažovali sa, že ich z toho rodičovského naprávania začínajú bolieť brušká a zúbky. A tak, keď si deti nedali po dobrom povedať, aby s maškrtením prestali, priniesol pán kráľ trstenicu so slovami: „Tá vám azda konečne domluví!“

Len čo ju však vytiahol, deti sa strašne zľakli, napchali si horúčkovito do vreciek plno lízatiek a zo zámku ušli. Aby ich nikto nenašiel, ukryli sa v jednej jaskyni. Kým oblizovali lízatká, princ si spomenul, že na severe je veľká Zmrzlinová krajina, ktorá je celá pokrytá zmrzlinou. Vládne tam kráľovná Polárka, tá že by im iste rozumela. Cukrienka bola hneď za to, aby sa vydali do Zmrzlinovej krajiny, a tak tí dvaja šli. Išli strašne dlho a už z toho dlhého cestovania boli celí unavení. Navyše boli veľmi, veľmi hladní, pretože lízatká im už dávno došli. Tu došli k moru, ktoré bolo také studené, že si v ňom nechceli namočiť ani špičku palca. Zrazu k nim priplávala veľká snehobiela ľadová kryha. „Tú k nám iste posiela Polárka,“ povedal si Lízatko. Deti nasadli na kryhu a nechali sa unášať na more. Začala im byť čoraz väčšia zima. Lízatko stále hovoril, že sa už blížia do zmrzlinového kráľovstva, a obaja si predstavovali, aké všelijaké druhy zmrzliny tam asi majú. Deti sa k sebe schúlili a pomaly zaspávali.

Zrazu ich však zobudil krik ľudí. Keď otvorili oči, stál nad nimi vysoký hromotĺk, jedno oko zaviazané čiernou stuhou, v uchu náušnica a z úst sa na nich blyslo zopár zlatých zubov. Keď potom deti uvideli loď s pirátskou vlajkou, od strachu sa roztriasli.

„To je skvelý úlovok!“ zahučal pirát, chytil Lízatko pod pravú a Cukrienku pod ľavú ruku a odniesol ich na pirátsku loď.

„Čo s nami chcete urobiť?“ spýtal sa princ.

„Čo by, predáme vás na trhu v ostrovnom kráľovstve. Chachachachacha,“ príšerne sa zachechtal kapitán, keď videl vystrašené detské tváre. „Môžete byť radi, že sme vás zachránili. Kráľovná Polárka by z vás iste nadelala cencúle!“

„A majú tam u vás lízatká?“ spýtala sa princezná.

„Ja vám dám lízatká!“ zreval pirát a odviedol deti do podpalubia.

Keď dorazili do prístavu ostrovného kráľovstva, odviedli deti rovno na trh, že ich tu predajú ako pomocníkov v domácnosti. Deti plakali a plakali, keď náhodou išla okolo pani kráľovná Čokoláda II. Keď videla ich plač, sľúbila im, že ich prijme ako pomocníkov do svojej kráľovskej kuchyne, kde im nebude zle a navyše sa aj niečomu priučia. Deti mali obrovskú radosť, že budú u Čokoládovej kráľovnej, a keď im po ceste na hrad kráľovná prezradila, že pán kráľ sa volá Sachr III., boli bez seba od šťastia. Tešili sa, ako budú môcť v kuchyni uždibovať sladkosti. Netušili však, že služba v kráľovskej kuchyni nie je žiadny med. A hlavne, že ani pán kráľ, ani pani kráľovná, hoci majú také sladké mená, to so sladkosťami veľmi nepreháňajú, práve naopak. Napriek tomu deti ochotne pomáhali s prípravou všetkých jedál od polievok, rôznych pečienok, zeleninových a ovocných šalátov po obilné a zeleninové prílohy. Od každého trochu ochutnali a nakoniec boli aj samy prekvapené, ako im nesladené jedlo chutí. Cukrienka s Lízatkom teraz čoraz častejšie myslili na svojich rodičov a hovorili si, že azda mali rodičia v niečom pravdu.

Jedného dňa sa na hrade konala veľká slávnosť. Boli naň pozvaní králi a kráľovné z blízkych i z ďalekých kráľovstiev, dokonca aj z nášho cukrového a lízatkového kráľovstva. Cukrienka s Lízatkom pripravili krásnu poschodovú tortu zdobenú rôznym ovocím. Keď ju hostia videli, nechali si predviesť kuchárikov, aby ich za ňu pochválili. Len čo deti vstúpili do hodovnej siene, uvideli svojich rodičov a šťastne sa s nimi objali. Kráľ Sachr III. potom Cukrienke a Lízatku prezradil, že ich rodičov nepozval náhodou.

Keď deti z domova ušli, nechali ich rodičia všade hľadať, aj do ostrovného kráľovstva dorazili poslovia. Vypravili teda ihneď pátraciu loď. Aby deti, keby ich teda našli, rozveselili, vyslali aj tamojšieho šaša. Keď potom deti našli, chcel šašo urobiť srandu, a tak sa prezliekol za piráta.

Keď však videl, že deťom na sladké stále ešte neprešla chuť, rozhodol sa, že je treba deti priviesť k rozumu. A tak všetci robili, akoby nevedeli, kto deti sú.

Na to Cukrienka i Lízatko pred všetkými hosťami sľúbili, že už to so sladkosťami nebudú preháňať. Na oplátku im zasa rodičia sľúbili, že už na nich nebudú kričať.

Vtom sa v sále objavil ten obrovský hromotĺk z pirátskej lode. Lenže bol oblečený do šašovského odevu a začal predvádzať všelijaké smiešne kúsky. Všetci sa začali smiať a boli radi, že všetko dobre dopadlo.