V lese žijú čarodejnice

Raz išla jedna chudobná slúžka so svojím panstvom hlbokým čiernym lesom, a keď boli na mieste, kde bol ten les najčernejší a najhlbší, vyrojili sa z húštin lupiči, koho našli, toho zabili. Len tá slúžka sa zachránila, lebo z koča včas vyskočila a ukryla sa za jeden strom. Keď lupiči so svojou korisťou odišli, vyliezla von, obzrela si celé to krviprelievanie a začala nariekať a žalostiť: „Čo si teraz ja úbohá počnem? Ani neviem, ako sa z toho lesa dostanem von, široko ďaleko tu niet živej duše, biedne tu zahynem.“ Blúdila lesom sem a tam a hľadala cestu, ale žiadna tu nebola. Keď nastal večer, unavene si sadla pod strom, poručila sa Pánovi; že ďalej nepôjde, aj keby sa dialo, čo by chcelo.

Za nejakú chvíľu k nej však priletel snehobiely holúbok, v zobáčiku mal zlatý kľúčik, ktorý jej vložil do ruky a povedal: „Vidíš ten veľký strom? Je na ňom zámok, ten otvor týmto kľúčikom a vnútri nájdeš dosť jedla, hlad ťa viac trápiť nebude.“ Dievka šla k stromu a zámok otvorila a tu máš, čuduj sa svete! Vnútri bola misočka mlieka a krajec bieleho chleba, ktorý si do mlieka nadrobila; a najedla sa dosýta. Potom si povedala: „Prišla hodina, keď sliepky zalietajú do kurína a ja som taká unavená, keby tu tak bola niekde aj posteľ!“ Tu opäť priletel snehobiely holúbok, v zobáčiku niesol iný zlatý kľúčik a povedal: „Otvor tento strom a nájdeš postieľku.“ A bola vám to postieľka krásna a mäkká! Tu Pánubohu poďakovala a poprosila, aby ju v noci opatroval, uložila sa a zaspala.

Keď sa rozodnilo, bol snehobiely holúbok opäť tu a niesol kľúčik a povedal: „Otvor tamten strom a nájdeš tam šaty.“ A boli to šaty zdobené zlatom a drahými kameňmi, no, také vznešené ako pre nejakú princeznú. Tak žila v tom lese nejaký čas a každého dňa priletel snehobiely holúbok a postaral sa o všetko, čo potrebovala, a bol vám to krásny a pokojný život.

Raz však holúbok priletel a povedal: „Urobila by si pre mňa niečo?“ „Zo srdca rada,“ odvetila dievka. Tu holúbok povedal: „Odvediem ťa k jednej chalupke, ty pôjdeš dovnútra, nájdeš tam pri krbe sedieť starenu a tá ti povie: ‚Dobrý deň!‘. Ale ty s ňou neprehovor ani slovo, nech ti hovorí, čo chce, choď po jej pravej ruke ďalej, tam budú dvere, tými vojdi do izby, nájdeš tam stôl a na ňom budú ležať rozličné prstene, drahocenné kúsky s blyštivými kameňmi, ale tie si nevšímaj, nájdi ten najobyčajnejší a ten mi prines čo najrýchlejšie, ako to pôjde.“

Dievka šla k tej chalupke a vošla dovnútra, sedela tam starena s obrovskými očami, a keď ju spozorovala, povedala: „Dobrý deň, moje dieťa.“ Ale ona neodpovedala a šla k druhým dverám. „Kam?“ kričala starena a schmatla ju za kabátik, chcela ju zadržať: „To je môj dom a nikto nesmie dovnútra, keď si to neprajem.“ Ale dievka mlčala, vytrhla sa a vošla rovno do izby. Ležala tam na stole kopa prsteňov, blyšťali sa a leskli sa jej pred očami, vrhla sa k nim a začala hľadať onen obyčajný prsteň, ale nebol tam. Ako tak hľadala, uvidela starenu, ako sa plazí preč a nesie vtáčiu klietku. Tak k nej pristúpila a tú klietku jej vzala a videla, že v nej sedí vtáčik a v zobáčiku má zlatý prstienok. Ten vzala a celá šťastná s ním vybehla z domu von a čakala, že teraz priletí snehobiely holúbok a ona mu prsteň odovzdá, ale neukázal sa.

Dievka sa oprela o jeden strom a čakala na holúbka, tu sa stalo, že ten strom bol zrazu mäkký a poddajný, sklonil dolu konáre a dva z nich sa ovinuli okolo dievky, ale neboli to konáre, boli to ruky. Keď sa obzrela, namiesto stromu ju objímal krásny muž, ktorý ju pobozkal a povedal: „Ty si ma vyslobodila z moci zlej čarodejnice, ktorá ma premenila na strom. Každý deň som bol na pár hodín snehobiely holúbok a mal som byť tak dlho zakliaty, kým si na prst nenavlečiem tento prsteň.“

V moci zlej čarodejnice boli oslobodení tiež sluhovia a kone, tí všetci boli tiež stromy. Potom dievku odviezol do svojej ríše, lebo ten muž bol kráľovský syn a oženil sa s ňou a žili potom šťastne až do konca svojich dní