Uhliarsky princ

Hlboko v šumavských hvozdoch ležala malá dedinka, ktorej hovorili Černoves, pretože tu žili samí uhliari. V jednej prostej chyži býval so svojou ženou a synom starý uhliar. Uhliarov syn Vavrinec bol naozaj švarný a statný chlapec, ale žiaľ aj lenivý a neužitočný. Utekal od milierov, ako sa mu zachcelo, do hostinca a celé noci tam popíjal so svojimi kumpánmi, a keď potom ráno prišiel otec do lesa, milieri boli vyhorené a namiesto uhlia ostala len hromada popola.
Keďže všetky napomínania a prehováranie nepomáhali, urobil uhliar radšej tú prácu sám a mnohokrát deň aj noc trávil v lese a strážil oheň.
Jedného večera však prišiel otec domov taký unavený, že Vavrinca len poprosil, aby išiel do lesa a túto noc pri milieroch zostal, padol do postele a zaspal.
Matka spočiatku neverila vlastným očiam, keď videla, ako si Vavrinec dáva košík s jedlom cez ruku a chystá sa na cestu do lesa.
„No, možno dostal rozum a zanechá ten divoký život,“ pomyslela si:
„bol by najvyšší čas, lebo jeho otec by tú pomoc na staré kolená potreboval.“
Na to všetko myslel aj Vavrinec, keď kráčal lesom, a pevne si umienil, že sa zmení na úplne iného človeka.
No, neuplynula ani hodina, keď Vavrincovi zrazu prišlo na myseľ, že dnes večer je v dedinskej krčme tancovačka. Vtedy zabudol na všetky dobré predsavzatia a pospiechal do dediny do hostinca. Tam to išlo veselo, jedlo sa, pilo sa, spievalo a tancovalo a čas letel ako voda v potoku. Kohúty už kikiríkali, keď ten ľahkomyseľník pospiechal späť k svojim milierom do lesa. Ale všetko to krásne drevo bolo zase spálené na popol, ani hrsť uhlia tam nezostala. Vtedy sa Vavrinec zľakol otcovho hnevu, takže odtiaľ utekal, akoby mu za pätami horelo, stále ďalej a ďalej do hlbokého lesa.
Celé hodiny bežal Vavrinec ako štvaná zver, zaplietal sa do ostrého tŕnistého krovia a cestu ani chodníček nenašiel. Hladný a na smrť unavený klesol do machu pod jednou jedľou a zaspal. Tam ho ráno našiel kráľ tej krajiny, ktorý tu bol práve na love. Zľutoval sa nad ním, a keďže to bol statný mladík a mal aj vybrané správanie, povedal mu, že sa môže stať jeho paholkom.
„Áno, rád.“ odvetil uhliarsky synček a hneď nastúpil do služby.
Život na kráľovskom zámku sa Vavrincovi veľmi páčil a viedol si tak dobre, že si ho kráľ čoskoro obľúbil a urobil ho svojím komorníkom.
Ten kráľ mal ale v hlavnom meste ešte jeden veľký zámok. Tam žila jeho mladšia sestra, jedna veľmi krásna, ale aj pyšná a bezcitná princezná, ktorá ešte nebola vydatá, pretože jej žiadny muž nebol dosť dobrý. Mnoho milých a bohatých nápadníkov sa už uchádzalo o jej ruku, ale na každom si niečo našla a jedného po druhom odmietla. Kráľ ju mohol priateľsky prehovárať alebo jej robiť nahnevané výčitky, koľko len chcel, ona sa len smiala a povedala bez servítky:
„Čo stále máš?“
Keď teraz princezná opäť odmietla nápadníka, jedného bohatého grófa, kráľ si pomyslel:
„Len počkaj, ja ťa naučím! Keď ti nebol dobrý gróf, bude ti dobrý môj komorník!“
Dal k sebe hneď zavolať Vavrinca a zasvätil ho do svojho plánu; uhliar s tým súhlasil.
Ďalšiu nedeľu kázal kráľ Vavrincovi obliecť kniežací odev, dal mu tucet sluhov ako sprievod, nechal zapriahnuť do kráľovského koča svoje najlepšie vraníky a poslal ho do mesta do zámockého kostola. Tam už bol zhromaždený celý dvor aj s princeznou a spievala sa práve prvá pieseň, keď sa otvoril portál a do chrámu vstúpil cudzí princ v nádhernom odeve s vznešeným sprievodom.
Všetky pohľady sa obrátili k Vavrincovi a aj princezná sa tomu krásnemu princovi čudovala. Nespustila z neho oči a mala jediné želanie, aby sa na ňu Vavrinec aspoň raz pozrel a dal jej priateľský pozdrav. Ale Vavrinec sa na ňu ani nepozrel a zmizol skôr, než bohoslužba skončila, tak rýchlo, ako sa bol objavil.
Nasledujúcu nedeľu, keď uhliarsky princ v ešte vznešenejšom odeve a s početnejším sprievodom vstúpil do kostola, pozerala sa princezná opäť uprene len na neho. A z veľkej túžby si nahlas povzdychla. Ale Vavrinec robil, akoby nič nevidel ani nepočul, a opäť z kostola odišiel skôr, než kňaz vyslovil posledné amen.
Na ceste domov povedala princezná svojej prvej dvornej dáme:
„Videla si toho krásneho princa, ktorý dnes už druhýkrát bol v kostole? Ten sa mi veľmi páči a ja ho milujem, len on a nikto iný sa stane mojím mužom. Pozvi ho budúcu nedeľu mojím menom na obed na zámok.“
Princezná sa len ťažko mohla dočkať budúcej nedele. Zámok celý ten týždeň hučal ako včelí úľ od toho čistenia a drhnutia, umývania a leštenia, lesknutia a upratovania. Slúžky, paholci a pážatá pobehovali po zámku sem a tam, majster kuchár aj majster pivničný mali plné ruky práce.
Konečne bola nedeľa.
Celý dvor bol zhromaždený v kostole a aj po tretí raz sa rozletela brána a vošiel uhliarsky princ s okázalým sprievodom. Keď bol Vavrinec pripravený opäť sa vzdialiť, vtedy pred neho pôvabne predstúpila prvá dvorná dáma, vybavila mu pozdrav princeznej a pozvala ho na zámok na obed.
„Koho mám svojej pani ohlásiť?“ opýtala sa dvorná dáma.
„Princa z Černovsi.“ odvetil Vavrinec.
Princezná Vavrinca prívetivo prijala a nechala sa ním odviesť k stolu. Predkladali sa rozličné výborné pokrmy a rozlievali sa tie najdrahšie vína. Také niečo výborné uhliarsky synček vo svojom živote ešte nejedol ani nepil. A keď ho princezná po jedle zaviedla do záhrady a tam sa pýtala, či by sa nechcel stať jej mužom, to by bol naozaj najväčší šumavský ťulpas, keby nebol povedal svoje áno. Ešte toho dňa oznámili svoje zasnúbenie a tretieho dňa sa v celej nádhere slávila svadba.
Jeden celý rok býval Vavrinec ako šumavský princ so svojou ženou v kráľovskom zámku, vtedy si konečne vo svojom šťastí spomenul na úbohých rodičov. Povedal preto svojej žene, že musí navštíviť svojho chorého otca. Dal si cestovný koč naložiť zlatom a cennosťami a išiel do svojho domova v hlbokých českých lesoch.
Keď bol uprostred toho nekonečného lesa, prepadli ho zbojníci, vzali mu kone, koč a všetky peniaze, zlato a cennosti a jeho samého zaviedli do svojej jaskyne. Tam ležal ťažko chorý zbojnícky kapitán na medvedej kožušine a myslel už na smrť. Preto bol milostivo a zľutovne naladený a Vavrincovi daroval život, ale najprv mu vzali tie krásne šaty, hodili mu pár starých handier a vyhnali ho do lesa.
Tak tam stál, kráľovský manžel, úbohejší ešte viac ako kedysi. Keď teraz hľadel na svoje roztrhané topánky a na tie handry, čo mal na sebe, hanbil sa až do zeme, lebo si pomyslel:
„Keď na dvere svojho domova zaklopem, budú si otec aj matka myslieť, že som nejaký žobrák, a vyženú ma preč.“
No nakoniec po dlhom váhaní Vavrinec do Černovsi dorazil a vstúpil do otcovho domu, kde sa mu viedlo presne tak, ako sa bol domnieval. Keď rozprával, že sa stal českým princom a že so sebou viezol koč plný zlata a striebra, ale v temnom lese ho prepadli zbojníci a všetko mu okrem tých pár handier, čo má na sebe, pobrali, vtedy mu otec povedal pohŕdavo:
„No ty si mi naozajstný princ! Je to na tebe vidieť! Lump a luhár si! Zabúdaš, že my ťa dobre poznáme,“ lebo starý si myslel, že syn z toho nehodného života, čo viedol, aj o ten zvyšok rozumu prišiel.
Potom Vavrinca priviazal železnou reťazou vzadu za pec a mladík tam teraz sedel a mohol rozmýšľať nad sebou aj nad behom sveta.
V tom čase mladučká princezná v kráľovskom zámku upadla do čudnej choroby. Nejedla a nepila, s nikým slovka neprehovorila, ale hľadela smutne stále pred seba a suchými očami plakala. Túžba po stratenom princovi zatemnila jej myseľ. Kráľ nechal povolať povestných lekárov, aby jej z tej choroby pomohli, a dňom aj nocou pri jej lôžku strážili.
Ale princezná nechcela o žiadnom doktorovi ani liečení počuť, stále myslela a uvažovala nad jednou vecou, ako by mohla najlepšie nepozorovane uniknúť zo zámku a ísť hľadať svojho muža.
Až konečne vymyslela plán. Jedného večera, keď jeden z jej lekárov vstúpil do komnaty, aby pri nej v noci držal stráž, ponúkla mu na posilnenie pohár vína, do ktorého predtým nasypala prášok na spanie. Za malú chvíľu doktor naozaj tvrdo zaspal.
Vtedy si princezná rýchlo obliekla dlhý čierny učencov plášť a na hlavu si narazila veľký doktorský klobúk. Potom si zabalila do tašky svadobné šaty, nasypala na ne zlato a na koni odišla smerom do šumavských hôr. Ale keď bola uprostred hlbokého hvozdu, zrazu vyskákali z úkrytov zbojníci, zajali ju a viedli do svojej jaskyne. Tam padol dievčaťu pohľad na stenu, kde visel drahocenný odev, a ona hneď spoznala, že patril jej mužovi. Ten úľak a prekvapenie na sebe však nedala ani poznať. Kapitán stále ležal na smrť chorý, a keď uvidel, že jeho kumpáni priviedli do jaskyne doktora, hneď ho poprosil o pomoc.
„Môžem ti pomôcť! Mám náhodou v taške jeden liečivý nápoj, kto len dúšok vypije, vylieči mu všetky choroby a sto rokov sa dožije.“
A potom priložila chorému k ústam fľašu a on sa mocne napil. Keďže však ostatní zbojníci chceli tiež žiť sto rokov, odtrhli svojmu kapitánovi čarovný nápoj od pier a sami sa jeden po druhom napili, až vo fľaši nezostala ani kvapka.
V okamihu ležali jeden cez druhého na podlahe v jaskyni a chrápali o preteky, lebo vypili nie liečivý prostriedok, ale víno s uspávacím prostriedkom. Teraz zviazala princezná manželovo oblečenie do batohu, ukryla ho pod svoj široký doktorský plášť a išla tak rýchlo, ako len vedela, do Černovsi.
V dedine boli práve hody a hostinec bol plný hostí a nebolo tam ani kúsok miesta, kde by mohla hlavu na noc zložiť.
„Je mi to veľmi ľúto, urodzený pane,“ povedal tučný hostinský:
„ale prehovorím so susedom, starým uhliarom, ten vás určite na jednu noc uloží.“
Sused súhlasil, priateľsky toho učeného pána pozdravil a pozval ho, aby s ním zajedol. Kým jedli, povzdychol si niekto zrazu v tmavom kúte za pecou. Keď sa doktor za tým hlasom otočil, povedal uhliar:
„Toho si nevšímajte, pane, to je môj syn, šibe mu, a preto som ho tam priviazal. Len si to vypočujte, rozprával, že sa oženil s krásnou princeznou a stal sa českým princom. Sám vidíte, že má o koliesko viac.“
„To je určite môj princ!“ pomyslela si princezná.
Dala uhliarovi a jeho žene zlatý gulden a povedala:
„Choďte ešte na hody a dajte si džbán vína na moje zdravie. Ja musím zavčasu ráno odísť, tak už pôjdem spať.“
Tí dvaja starí nevedeli, ako by hosťovi poďakovali, a veselo sa rútili z dverí.
Keď boli uhliari preč, obliekla si princezná svoje svadobné šaty, vzala lucernu a posvietila do tmavého kúta za pecou.
„Krásny dobrý večer, môj milý princ z Černovsi.“ povedala:
„Tak tu som ťa musela nájsť? Toho by som sa ani vo sne bola nenazdala.“
Keď Vavrinec spoznal svoju ženu, začal horko plakať a zo samej hanby skryl tvár v dlaniach. Vtedy ho princezná láskavo pohladila po vlasoch, pobozkala ho a povedala:
„Už neplač! Ty si a zostaneš mojím milovaným mužom.“
Potom mu uvoľnila putá, umyla mu ruky aj tvár, pomohla mu obliecť jeho kráľovský odev, ktorý priniesla zo zbojníckej skrýše so sebou.
„Tak,“ povedala:
„teraz sme opäť princ a princezná. Pôjdeme spoločne na hody a oslávime tam svoje opätovné stretnutie.“
Tak vzal Vavrinec svoju milovanú ženu za ruku a viedol ju do tanečnej siene, kde predstúpili pred rodičov a on im povedal:
„Tak vidíte, že krásna princezná je moja žena a ja som český princ.“
Otec mu podal ruku na zmierenie a stará matka plakala od radosti a šťastia. Vavrinec potom siahol do tašky a rozhadzoval medzi dedinčanov plné hrste zlaťákov.
„Nech žije princ! Nech žije krásna princezná!“ volali mladí aj starí jeden cez druhého, dvíhali plné poháre a pripíjali vznešenému páru na zdravie.
Keď potom princezná rozprávala, ako ju cestou temným lesom prepadli zbojníci a ako ich s pomocou uspávacieho prostriedku zneškodnila, vtedy sa dedinčania rozhodli, mladí chlapci vyskočili z lavíc, zapriahli rebriňák a uháňali do lesa, rovno do zbojníckej jaskyne. Tam tí chlapi ešte spali a chrápali tak, akoby drevo z celej Šumavy chceli do milierov narezať.
V okamihu boli zbojníci naložení na voz a do dediny odvezení, potom ten zlorečený náklad zložili, ale nie pred hostinec, ale ich nahádzali do tmavej veže, odkiaľ už nikdy na denné svetlo nevyšli.
Vavrinec potom bohato obdaroval svojich rodičov, po kresťansky sa s nimi rozlúčil a so svojou ženou sa šťastne vrátil do hlavného mesta a do zámku.
Tu ich kráľ srdečne privítal a žili spolu až do jeho smrti; potom sa stali kráľom a kráľovnou tej krásnej českej krajiny.