Rozprávka o Strome života

Nie je tomu ani tak dávno, čo v jednej už veľmi vzdialenej krajine žil strom, ktorý niesol ovocie. Každý deň k nemu prichádzali ľudia zo všetkých miest a jedli jeho plody.
Strom bol šťastný. Vážil si, že k nemu ľudia chodia a jedia jeho plody. Vedel, že je užitočný, a tak každé ráno rozkvitol a hneď nato dozrelo jeho ovocie, aby ho mohli ľudia jesť. Ľudia so svojimi rodinami boli tiež šťastní a mali strom radi. Vážili si ho.
V slnečných dňoch im dokonca doprial, aby si v jeho tieni mohli odpočinúť.
V korune stromu spievali vtáčiky a všetko bolo také radostné a pokojné. Jedného takého radostného a pokojného dňa prišiel do srdca mladého chlapca zlý duch. Ten mladík sa volal Tyzád. Kde sa ten zlý duch vzal, to nikto nevie. Ale isté je, že sa z Tyzáda zrazu stal niekto úplne iný. Začal rozmýšľať nad tým, ako by to urobil, aby plody zo stromu, ku ktorému všetci tak radi chodia, boli len jeho. Tyzád má rodičov a sestru. Sú to dobrí ľudia a ako všetci z okolia si vážia život a iných ľudí. Nikdy by ich ani nenapadlo to, čo v poslednom čase napadá Tyzáda. Jeho otec Jošé pracuje ako zlievač kovov a jeho mamička Eda pletie a vyšíva, je veľmi šikovná. Sestra Nahad má Tyzáda veľmi rada a aj vďaka tomu si ako prvá všimla, že sa s bratom niečo deje. Už si s ňou nechodil hrať do tieňa stromu. Prestal ho zaujímať vtáčí spev a neponáhľal sa Nahade na pomoc, keď išli cez lávku, pod ktorou tiekol ich potôčik. Tyzád venoval stále viac času sám sebe. Vysedával na lavičke a pozoroval ľudí, ako s radosťou chodia k svojmu milovanému stromu. Už sa netešil z toho, že mohol pozorovať šťastných ľudí. Naopak. Tyzád si želal, aby ten smiech a priateľstvo všetkých ľudí zmizli. Vadilo mu, že sú všetci k sebe milí a úctiví. Že sa k sebe správajú tak pekne. To všetko bolo spôsobené zlým duchom závisti. Náš chorý a zlým duchom oklamaný Tyzád sa rozhodol, že strom zničí. Pod rúškom tmy, aby ho nikto nevidel, ho podtne. Ovocie, ktoré na ňom zostane, pozbiera a ukryje len pre seba. Nech si všetci pokojne zomrú, čo mi je do nich.
Aká zmena. Zlý duch akoby vyhĺbil priepasť medzi Tyzádom a jeho blízkymi. Aj Tyzád sa odcudzil sám sebe. Nebol to on, ale niekto úplne iný. Tak teda náš nešťastník urobil to, k čomu ho zlý duch nahováral. Podťal strom, ktorý bol všetkým daný, aby boli šťastní. Zostal z neho len peň a pomaly vädnúca koruna, ktorú Tyzád zbavil posledných plodov. To, aké to bolo strašné a ako to strom bolelo, vám radšej ani nebudem rozprávať.
Deň nato nastala medzi ľuďmi hrôza. Čo sa to stalo? Ach, kto mohol byť taký krutý? Ľudia plakali. Vedeli, že život nemali zabezpečený ovocím, ale priateľstvom medzi sebou a stromom. To len obelhaný Tyzád sa domnieval, že bude mať život dlhší a len pre seba, pretože má ovocie stromu života. Pravda bola taká, že jediný, kto umieral, bol vlastne Tyzád a tiež strom, ktorý on podťal. Všetci ľudia si povedali, že z pňa ich priateľa, ktorý bol stále živý a svojimi koreňmi čerpal z pôdy živiny, môže časom vyrásť strom nový. A tak sa oň začali s láskou starať.
A Tyzád? Toho teraz žralo zlé svedomie. Ťažil ho hriešny skutok a akoby sa prepadával a vzďaľoval šťastnému životu. Nahad Tyzáda veľmi milovala a videla, že sa s ním stalo niečo zlé. Tyzád opäť sedel na lavičke a sledoval, ako niekto z ľudí polieva koreň stromu života. Nahad si sadla k bratovi a potichu s ním sledovala. „Tyzád,“ hovorí. „Všimla som si, že si nejaký iný, a cítim, že by som ti chcela pomôcť. Mám ťa veľmi rada, bračeka. My všetci ťa máme veľmi radi.“ „Mala by si ma rada, aj keby si vedela, že som urobil niečo zlé?“ pýtal sa Tyzád. „Myslím, že áno, Tyzád.“ „Každý môže predsa urobiť chybu. Len to musí vedieť priznať. Bez priznania niet odpustenia. Aspoň tak to hovoril tatino. Nie?“
„Ja som, Nahad, podťal strom života. Teraz mám zlé svedomie. Chcel som mať jeho ovocie len pre seba. Bol som taký hlúpy, že som si myslel, že ovocie je to, čo spôsobuje život. Nevedel som, že je to láska medzi nami a tým stromom. Teraz toho ľutujem a veľmi túžim byť zase Tyzádom, ktorý má ostatných rád.“ Nahad brata objala a poradila mu, aby išiel k otcovi a povedal mu všetko tak, ako to povedal jej. A tak sa aj stalo. Otec Tyzáda nekáral. Objal ho. Potichu ho pohladil po tvári a povedal mu, že si váži jeho priznanie a odpúšťa mu. Tyzádovi odpadol kameň zo srdca. Všetci ľudia sa to tiež dozvedeli a boli radi, že všetko dobre dopadlo. Veď taký zlý duch by mohol natropiť veľké škody a zničiť mnoho životov. Tyzád mal šťastie, že tam, kde žil, bola všade naokolo láska. Láska, ktorá zlého ducha doslova vyhnala. Ten teraz možno niekde striehne, aby sa zabýval v srdci niekoho iného. Tak si dávajte pozor, a keď ho na nejakej svojej ceste stretnete, nedávajte sa s ním do reči a neotvárajte mu svoje srdce.