Rozprávka života

Pred viac ako sto päťdesiatimi rokmi žili v dánskom meste Odense v jednej malej chudobnej izbe mladý obuvník so svojou ženou. Boli veľmi chudobní, ale mali sa nesmierne radi. Mužovi bolo niečo cez dvadsať rokov, bol veľmi usilovný a nadaný, a jeho žena, o niekoľko rokov staršia, mala srdce plné lásky. Mladý švec sa len nedávno „osamostatnil“ a sám si zhotovil verpánok aj posteľ. Na výrobu tejto postele použil drevo z katafalku, na ktorom krátko predtým stála rakva jedného veľmi vznešeného grófa. Útržky čierneho súkna na čele postele na to ešte pripomínali. Namiesto vznešeného grófskeho nebožtíka, obklopeného kvetmi a planúcimi sviecami, ocitlo sa na tejto posteli 2. apríla 1805 živé plačúce dieťa – Hans Christian Andersen. Jediná izbietka, takmer preplnená chudobným zariadením, pozostávajúcim z verpánka, lôžka a sklápacej lavice, bola domovom jeho detstva. Steny však boli ozdobené obrázkami, na poličke nad verpánkom stáli pekné hrnčeky, poháre a drobnosti, lesklé taniere a cínový riad. Z kuchyne sa liezlo po rebríku na povalu a tam v odkvapovom žľabe medzi oboma susediacimi domami bol veľký truhlík s hlinou, v ktorej rástla pažitka a petržlen. To bola matkina záhradka, ktorá dodnes kvitne v Andersenovej rozprávke Snehová kráľovná. Hoci jeho rodičia boli veľmi chudobní, Hansa Andersena priam hýčkali. Od matky často počúval, že sa má celkom inak, než sa mala ona, že sa má ako grófske dieťa; ju vraj ako dieťa vyhnali žobrať, a pretože žobrať nevedela, sedávala pri potoku pod mostom a plakávala. Chlapcove detské oči ju videli hneď tak jasne, že sa pri tomto líčení vždy rozplakal. Mal svoju mamičku veľmi rád, a keď sa neskôr stal veľkým spisovateľom, napísal o nej rad rozprávok aj básní. Pripomína tým nášho veľkého básnika Jana Nerudu, ktorý tiež venoval svoje najlepšie dielo svojej milovanej, chudobnej matičke. – Láskavý Andersenov otec vyrezával synčekovi hračky a obrázky a čítaval mu rozprávky. Netušil vtedy, že jeho synáčik raz sám bude skladať krásne rozprávky, ktoré ho preslávia po celom svete. Keď Hans Andersen trochu povyrástol, bolo jeho najmilšou zábavou bábkové divadlo. Otec mu vyrezával figúrky z dreva a vždy milá mamička mu dávala odrezky rôznych látok, aby nimi mohol svojich malých hercov vystrojiť. Kulisy a oponu si namaľoval sám a prejavoval aj v tom značnú zručnosť. Hral najprv rozprávkové hry, ktoré mu otec predčítaval, ale čoskoro začal skladať pre svoje divadielko hry vlastné. Už vtedy sa v jeho detskej duši prejavovala túžba byť raz sám veľkým hercom alebo slávnym divadelným spisovateľom. – Tento sen sa mu aj splnil, lebo skutočne po rokoch sa jeho hry hrali na najväčších dánskych javiskách. Chlapcovu myseľ však zaujímali postupne aj iné dojmy. V lete ho otec brával skoro každú nedeľu do prírody, ktorú sám tak miloval, a učil svojho synka láske k prírode. V Andersenových knihách poznávame túto lásku a hlboké pochopenie pre dianie v prírode na krásnych opisoch prírody. Zeleň a kvety tiež zdobili chudobnú izbietku Andersenovcov, ktorú matka udržiavala vo vzornej čistote a zohrievala ju láskou k svojej milovanej rodine. Ale chudobného chlapca, ktorý už od detstva prejavoval umelecké sklony a osobitné nadanie, bol by takmer postihol osud jeho otca: Ten totiž tiež túžil byť umelcom, ale pre chudobu sa musel vyučiť za obuvníka a potom sa celý život ťažko prebíjal. – Hans Christian Andersen sa mal venovať otcovmu remeslu. Ale jedna múdra žena „prorokovala“ jeho matke, že na počesť Hansa Christiana bude raz celé jeho rodné mesto Odense slávnostne osvetlené. Rodičia uverili tomuto „proroctvu“ a dovolili chlapcovi odísť s malým ruksačikom do Kodane, hlavného mesta Dánska, kam tak túžil a kde dúfal, že sa splní jeho krásny sen – byť veľkým umelcom. Šťastný osud ho tu sprevádzal hneď od mladosti a zostával mu verným sprievodcom aj v neskorších rokoch – Pričinením niekoľkých dobrodincov, ktorých v Kodani našiel, mohol študovať najprv na speváckej škole – lebo prejavoval značné hudobné nadanie a mal krásny hlas – potom na stredných a nakoniec aj na vysokých školách. Neskôr dostal aj štátne štipendium, takže mohol uskutočniť svoj ďalší sen – spoznať cudzinu. Cestoval potom rad rokov po západnej a južnej Európe, hlavne po Francúzsku, Švajčiarsku a Taliansku. Tam spoznal aj nový život, nových ľudí a hlavne novú prírodu, hory, lesy, more, ktoré krásne vylíčil v rade kníh, hlavne v knihe obrázkov z Talianska, vo svojich románoch (volajú sa: Len huslista, O. T., Dve barónky), v poviedkach a básňach, najviac však vo svojich rozprávkach, ktoré mu priniesli veľkú obľubu najprv v rodnom Dánsku a potom na celom svete. Do Odense sa po rokoch skutočne vracal za lampiónového osvetlenia ako veľký umelec a tam, vyznamenaný najvyššími poctami, prežil starobu na svojom majetku, ktorý sám nazval Rolighet (t. j. Miesto pokoja). Tam aj zomrel 4. augusta 1875. Z celého Andersenovho odkazu, zahŕňajúceho mnoho básní, románov, poviedok a divadelných hier, najcennejšie sú jeho rozprávky, ktoré patria medzi najobľúbenejšie knihy všetkých čias a národov. Čítajú ich mladí i starí, deti i dospelí, a budú ich iste čítať ľudia aj po mnohých rokoch. O takýchto umeleckých dielach hovoríme, že sú nesmrteľné. V čom je ich čaro a cena? Čo im zaručuje ich nesmrteľnosť? Je to predovšetkým jedinečné Andersenovo rozprávačské umenie. Do jednoduchého, ale veľmi pútavého rozprávania vkladá Andersen svoju životnú múdrosť a vedie čitateľa k správnemu názoru na život a ľudí. Učí ich rozumieť ľudskej duši, nachádzať v nej skryté krásy a tak si uchovávať lásku k ľuďom, najmä k utláčaným a poníženým. Aj v Andersenových rozprávkach, ako vo všetkých národných báchorkách, nachádzame postavy kráľov, boháčov a mocných vládcov. Ale tu nie sú predmetom obdivu; naopak, popri chudobných a poctivých ľuďoch sa ich zdanlivá veľkosť zmenšuje a stráca. Skutočná veľkosť totiž – tak učí Andersen – je v srdci, v láske k človeku, v poctivej práci a ušľachtilej snahe konať dobro a byť užitočným svojmu okoliu a všetkému ľudstvu. Jednoduchá úprimnosť povahy víťazí nad všetkou falošou a dobrý človek stojí vo svojej jednoduchosti oveľa vyššie než všetci títo vládcovia, ktorí majú v rukách moc a bohatstvo. Tomu všetkému nás učí Andersen a zároveň uchvacuje čitateľa bohatým dejom a sviežosťou svojho rozprávania, ktoré býva často veselé a šťavnaté. Pre tento pôvab zostávajú rozprávky severského umelca naozaj nesmrteľnými.