Slávik

V Číne, ako iste vieš, je cisár Číňan a všetci, ktorých má okolo seba, sú tiež Číňania. Uplynulo síce už veľa rokov od udalosti, o ktorej budem teraz rozprávať, ale práve preto bude dobre vypočuť si ju, kým sa na ňu nezabudne! ..... Zámok čínskeho cisára bol najnádhernejší na svete, bol celý z jemného porcelánu, nesmierne drahocenného, ale nesmierne krehkého a nesmierne citlivého, takže sa tam bolo treba mať veľmi na pozore. V jeho záhrade rástli najpodivuhodnejšie kvety a pri najnádhernejších z nich boli pripevnené strieborné zvončeky, ktoré zvonili, aby nikto nešiel popri nich bez povšimnutia. Naozaj, v cisárovej záhrade bolo všetko náramne vymyslené! Tiahla sa nesmierne ďaleko, že ani záhradník sám nevedel, kde sa končí. Keď sa išlo stále ďalej, prišlo sa do prekrásneho lesa s vysokými stromami a hlbokými jazerami. Les sa tiahol až k moru, modrému a hlbokému. Veľké lode mohli tak plávať až pod samé konáre stromov. A tam v konároch býval slávik, ktorý spieval tak lahodne, že aj chudobný rybár, ktorý mal kopu inej práce, ostal ticho stáť a načúval, keď sa v noci vybral vyťahovať siete a započul pritom slávika. „Pane Bože, to je krása!“ povzdychol si, ale musel sa venovať práci a na slávika zabudol. Avšak keď budúcej noci slávik opäť spieval a rybár sa zas vybral k moru, povzdychol si rovnako:
„Pane Bože, to je predsa len krása!“
Do cisárskeho mesta prichádzali ľudia zo všetkých krajín sveta; obdivovali mesto, cisársky zámok i jeho záhradu, ale len čo začuli slávika, hovorili všetci do jedného:
„Ten je zo všetkého najkrajší!“
Keď sa vrátili domov, rozprávali o tom a učenci napísali mnoho kníh o cisárovom meste, zámku i záhrade, ale nezabudli ani na slávika, kládli ho zo všetkého najvyššie. A tí, čo vedeli básniť, písali prekrásne básne, a všetky o slávikovi v lese pri hlbokom mori.
Ich knihy sa rozleteli po celom svete a niektoré sa dostali až k čínskemu cisárovi. Sedel vo svojom zlatom kresle a čítal a čítal, každú chvíľu pokyvkával hlavou, pretože ho tešilo čítať tie nádherné opisy jeho mesta, zámku i záhrady. „Avšak zo všetkého najkrajší je predsa len slávik!“ stálo tam napísané.
„Čože!“ zvolal cisár. „Slávik? Toho predsa vôbec nepoznám? Je naozaj taký vták v mojom cisárstve, a dokonca v mojej záhrade? O tom som dosiaľ nič nepočul! Až z kníh sa to musím dozvedieť!“
Zavolal si hofmajstra, ktorý bol taký vznešený, že keď sa ho odvážil osloviť alebo sa niečo opýtať niekto nižšie postavený ako on, odpovedal mu len „pf!“, čo nehovorí vôbec nič.
„Je tu vraj nanajvýš pozoruhodný vták, menom slávik,“ povedal cisár. „Hovoria, že je to najväčšia pozoruhodnosť z celej mojej veľkej ríše! Prečo ste sa mi o ňom nikdy ani nezmienili?“
„Nikdy v živote som o ňom nepočul!“ odpovedal hofmajster. „Nebol dosiaľ nikdy predstavený na dvore.“
„Chcem, aby sem dnes večer prišiel a zaspieval mi!“ prikázal cisár. „Celý svet vie, čo tu mám, a ja o tom neviem.“
„Nikdy v živote som o ňom nepočul!“ vyhlasoval hofmajster. „Budem po ňom pátrať a nájdem ho!“ Ale kde ho hľadať? Hofmajster behal po schodoch hore dolu, sálami a chodbami, ale nikto z ľudí, ktorých tam zastihol, o slávikovi nikdy nepočul. Hofmajster teda bežal späť k cisárovi a mienil, že je to asi len nejaký výmysel ľudí, ktorí píšu knihy. „Vaše cisárske Veličenstvo by nemalo veriť tomu, čo sa píše. Sú to len výmysly a to, čomu sa hovorí čierna mágia!“
„Ale knihu, v ktorej som to čítal, mi poslal veľmocný cisár japonský, nemôže to teda byť nepravda!“ vyhlásil cisár. „Chcem toho slávika počuť! Nech sa sem dnes večer dostaví! Teší sa mojej najvyššej priazni. A ak sa nedostaví, dám celému dvoru po večeri nabúchať po bruchu!“
„Tsingpe!“ povedal hofmajster a znova behal hore dolu po všetkých schodoch, všetkými sálami a chodbami. A pol dvora behalo s ním, pretože netúžili po tom, aby im nabúchali po bruchu. To bolo pýtanie sa na podivuhodného slávika, ktorého poznal celý svet, ale nikto na dvore!
Nakoniec natrafili na chudobnú slúžku z kuchyne, ktorá zvolala:
„Môj Bože, slávik! Toho ja dobre poznám! Naozaj, ten vie spievať! Vždy večer, keď smiem zaniesť trochu zvyškov zo stola svojej chudobnej chorej mamičke, ktorá býva až na pobreží, a keď pri návrate unavená v lese oddychujem, počúvam slávika spievať. Až mi pri tom slzy vyženie do očí, pretože mi je, akoby ma mamička pobozkala.“
„Zlatá kuchárčička,“ povedal cisársky hofmajster, „zaobstarám Ti stále miesto v cisárskej kuchyni aj povolenie vidieť cisára jesť, len keď nás zavedieš k slávikovi, pretože sa má dnes večer dostaviť na dvor.“
Vybrali sa potom spoločne do lesa, kde slávik spieval; ťahala s nimi píď cisárskeho dvora. Keď tak išli, zabučala niekde krava.
„Ach,“ zvolali pážatá. „Už ho máme! Aká pozoruhodná sila je v takom malom stvorení! Celkom iste som ho už niekedy počul.“
„Ale nie, to bučia kravy!“ povedala kuchárčička. „Máme tam ešte pekne ďaleko.“
Zboku v močiari zakumkali žaby.
„Ako prekrásne!“ zvolal zámocký bonz. „Už ho počujem! Znie to ako hlas nežných chrámových zvončekov.“
„Ale nie, to sú predsa žaby!“ povedala kuchárčička. „Ale už by sme ho mohli čoskoro začuť.“
A potom zaznel slávičí klokot.
„To je on!“ povedala kuchárčička. „Počujete ho! Počujete ho! A tamhľa sedí!“ Ukázala pritom na sivého vtáčika hore v konároch.
„Je to možné?“ začudoval sa cisársky hofmajster. „Takto som si ho naozaj nepredstavoval! Ako vyzerá obyčajne! Iste stratil farbu, keď uvidel okolo seba toľko vznešených ľudí!“
„Slávik!“ zavolala nahlas kuchárčička. „Náš najmilostivejší cisár by rád, aby si mu zaspieval!“
„S najväčšou radosťou!“ odpovedal slávik a spieval, že sa srdce smialo.
„Znie to ako sklenené zvončeky!“ mienil cisársky hofmajster. „Pozrite sa len, ako mu hrdielko pracuje! Je naozaj čudné, že sme ho dosiaľ nikdy nepočuli. Iste bude mať na dvore veľký úspech!“
„Mám zaspievať cisárovi ešte raz?“ spýtal sa slávik; myslel si, že je cisár s nimi.
„Môj skvelý slávik!“ povedal hofmajster. „Je mi veľkým potešením pozvať Vás týmto dnes večer na dvorskú slávnosť, pri ktorej budete mať príležitosť okúzliť Jeho vysoké cisárske Veličenstvo svojím šarmantným spevom.“
„Ale najlepšie sa vynímam vonku v prírode!“ mienil slávik. Išiel však ochotne s nimi, keď počul, že si to cisár tak praje.
Na zámku bolo všetko v plnom lesku. Steny aj podlaha, ktoré boli z porcelánu, sa len leskli vo svetle tisícov a tisícov lámp. Najkrajšie kvety ..... tie, ktoré najhlasnejšie zvonili ..... boli porozstavované po chodbách, v ktorých vládol zhon a aj prievan; zvončeky kvetov zvonili aspoň tým hlasnejšie, takže nebolo počuť vlastného slova.
Uprostred veľkej siene, kde sedával cisár, postavili zlaté bidielko, na ktorom mal sedieť slávik. Zhromaždil sa tam celý dvor; aj malá kuchárčička smela stáť vzadu pri dverách, keď teraz mala už titul skutočnej kuchárky. Všetci boli v plnom lesku a všetci sa pozerali na sivého vtáčika, ktorému cisár pokynul.
Slávik spieval tak krásne, že cisárovi vhrkli slzy do očí a stekali mu po lícach. A slávik spieval ešte krajšie, priamo k srdcu, a cisár mal veľkú radosť. Vyhlásil, že vyznamená slávika Zlatou papučou, aby ju nosil okolo krku. Ale slávik mu poďakoval, že je už nadmieru odmenený.
„Videl som slzy v očiach cisárových, a to je pre mňa najväčšia odmena! Cisárove slzy majú podivuhodnú moc. Vie Boh, že som už dosť odmenený!“ A znova zaspieval svojím krásnym, lahodným hlasom.
„Je to najmilší spôsob koketovania, aký poznám,“ vyhlasovali dámy a nabierali si do úst vodu, aby si zaklokotali, keď ich niekto oslovi; predstavovali si, že klokocú ako slávik. Dokonca lokaji a komorné dali najavo, že sú spokojní, a to je čo povedať, pretože im vyhovieť je zo všetkého najťažšie. Naozaj, slávik dosiahol veľké úspechy.
Mal ostať na dvore, mať vlastnú klietku s právom na prechádzku dvakrát za deň a raz v noci. Sprevádzalo ho pri tom dvanásť sluhov; všetci mali okolo jeho nohy stuhu a pevne ho držali. Takáto prechádzka naozaj nebola veľkým potešením.
Celé mesto hovorilo o tom podivuhodnom vtákovi. Keď sa dvaja ľudia stretli, povedal prvý len:
„Slá ..... “ a druhý dodal:
„..... vik!“ a vzdychli pri tom a hneď si porozumeli.
Jedenásť hokynárov pomenovalo po slávikovi svoje deti, ale ani jedno sa nezmohlo na poriadny tón. Jedného dňa dostal cisár veľký balík s označením „Slávik“.
„Asi zase nová kniha o našom slávnom vtáčikovi!“ myslel si cisár. Ale nebola to kniha, bola to veľmi umelecká hračka: v skrinke ležal umelý vtáčik. Mal sa podobať na živého slávika, avšak bol celý posiaty diamantmi, rubínmi a zafírmi. Keď bol natiahnutý, spieval jednu z piesní, ktorú spieval pravý slávik, a kýval pritom chvostíkom, trblietajúcim sa striebrom a zlatom. Okolo krku mal stuhu, na ktorej stálo:
„Slávik japonského cisára je chudák oproti slávikovi cisára čínskeho.“
„To je krása!“ zvolali všetci. A doručovateľ umelého vtáka bol hneď vyznamenaný titulom Vrchný cisársky doručovateľ slávikov.
„Nech teraz zaspievajú spoločne, bude to skvelý duet!“
Museli teda spievať spolu, ale nechcelo to ísť ako sa patrí, pretože skutočný slávik spieval po svojom a umelý podľa valčekov. „Nemá na tom vinu,“ vyhlasoval dvorný muzikant, „je neobyčajne pevný v takte, je to celkom moja škola!“ Mal teda umelý vták spievať sám. Zožal rovnako veľké úspechy ako skutočný slávik, ale bolo naňho pritom krajšie pozerať: trblietal sa ako náramky a brošne.
Spieval tridsaťtrikrát tú istú pieseň, a predsa nebol vôbec unavený. Boli by ho radi počúvali zas znova od začiatku, ale cisár mienil, že by mal teraz aj živý slávik trochu zaspievať, ale kam sa podel? Nikto si nevšimol, že uletel otvoreným oknom do svojich zelených lesov.
„Čo ho to len napadlo!“ povedal cisár. Dvorania hundrali a mienili, že je slávik veľmi nevďačný tvor. „Ale lepší z nich nám ostal!“ pochvaľovali si a umelý vták musel znova spievať. Počuli tú pieseň už po tridsiaty štvrtý raz, ale dosiaľ ju dobre nevedeli, pretože bola veľmi náročná. Dvorný muzikant umelého vtáka nesmierne chválil, ba ubezpečoval, že je lepší ako skutočný slávik, nielen azda pokiaľ ide o jeho odev a tú kopu prekrásnych diamantov, ale aj pokiaľ ide o jeho vnútro.
„Veď račte, vážené panstvo a Jeho Veličenstvo cisár pred všetkými, zvážiť toto: U skutočného slávika nikdy nevieme, čo zaspieva, zato u umelého vtáka je všetko vopred celkom isté; bude to tak a nijako inak! Môžeme si ho pekne rozobrať, môžeme ho otvoriť a svojím ľudským rozumom sami pochopiť, ako sú zostavené jeho valčeky, ako bežia a ako jedno vyplýva z druhého!“
„To je celkom aj môj názor!“ hovorili všetci a dvorný muzikant dostal povolenie, aby budúcu nedeľu predviedol umelého vtáka čínskemu ľudu: Nech ho tiež počuje, vyhlásil cisár.
Počuli ho a priviedlo ich to do nálady, ako keby si boli obstarali veselú opicu z čaju, veď tak je to správne po čínsky. Hovorili všetci „Ó!“ a dvíhali do výšky ukazovák, ktorému sa tiež hovorí „mlsko“, a pokyvovali hlavou. Ale chudobní rybári, ktorí predtým počúvali skutočného slávika, hovorili:
„Znie to celkom pekne a je mu to aj podobné, ale niečo tomu chýba!“
Skutočný slávik bol vyhostený z krajiny a z ríše.
Umelému vtákovi bolo vykázané miesto na hodvábnom vankúšiku pri samom cisárovom lôžku. Všetky dary, ktoré dostal, zlato a drahé kamene, ležali okolo neho a čo do titulu postúpil na „Vysokého cisárskeho speváka z nočného stolíka“, v hodnosti prvého po ľavici, lebo cisár pokladal za najvznešenejšiu tú stranu, kde je srdce, a aj cisár má srdce na ľavej strane. Dvorný muzikant napísal o umelom vtákovi dvadsaťpäť zväzkov; bolo to veľmi učené a veľmi dlhočizné pojednanie, obsahujúce najťažšie čínske slová, takže všetci radšej hovorili, že ho čítali a že tomu rozumeli, pretože inak by ich boli pokladali za hlúpych a boli by im nabúchali po bruchu.
Tak to išlo celý rok. Cisár, jeho dvor i všetci ostatní Číňania poznali naspamäť každé najmenšie zaklokotanie v speve umelého vtáka, ale práve preto sa im jeho spev tak páčil. Mohli s ním spievať, a aj s ním spievali. Chlapci si na ulici pospevovali „tytyty! glogloglo!“
aj cisár si tak pospevoval. Veru, bolo to naozaj prekrásne!
Ale raz večer, keď bol umelý vták v najlepšom a cisár ho v posteli počúval, ozvalo sa zrazu vo vtákovi „rup!“ Niečo v ňom prasklo. Hrrr ..... všetky jeho kolieska sa rozhrkotali a hudba zmĺkla.
Cisár hneď vyskočil z postele a dal zavolať svojho osobného lekára, ale čo ten mohol pomôcť! Poslali teda po hodinára a ten po dlhom rozprávaní a dlhom prezeraní dal vtáka akotak do poriadku, ale vyhlásil, že ho musia veľmi šetriť, pretože má čapy už veľmi opotrebované a nie je možné dať nové so zárukou, že bude hrať. Bol z toho veľký zármutok. Len raz za rok smeli nechať umelého vtáka spievať, a aj to mu spôsobovalo veľkú námahu. Ale dvorný muzikant predniesol kratší prejav plný veľkých slov; vyhlásil, že je to rovnako pekné ako predtým, a tak to bolo rovnako pekné ako predtým.
Uplynulo päť rokov. Celú zem postihol naozaj veľký zármutok, lebo všetci mali v jadre svojho cisára radi. Teraz však chorľavel a hovorilo sa, že nebude živý. Bol už zvolený nový cisár a ľudia postávali na ulici pred cisárskym zámkom a vypytovali sa hofmajstra, ako je s cisárom.
„Pf!“ odpovedal im a pokrútil hlavou.
Cisár ležal studený a bledý vo svojej obrovskej, nádhernej posteli. Celý dvor bol presvedčený, že je už mŕtvy, a každý preto bežal zložiť poklonu novému cisárovi. Komorníci si odbehli o tom pohovoriť a zámocké slúžky usporiadali veľkú kávovú spoločnosť. Po celom zámku, vo všetkých sálach a po všetkých chodbách boli položené koberce a prikrývky, aby nebolo počuť kroky, a preto všade vládlo nesmierne ticho. Avšak cisár nebol ešte mŕtvy. Ležal strnulý a bledý vo svojej nádhernej posteli s dlhými plyšovými záclonami a ťažkými zlatými strapcami. Jedno okno bolo celkom hore otvorené a mesiac svietil na cisára a na jeho umelého vtáka.
Ubohý cisár nemohol skoro vôbec dýchať, akoby ho niečo tlačilo na prsiach. Otvoril oči a zbadal, že tam sedí smrť; na hlavu si posadila jeho zlatú korunu, v jednej ruke držala cisárovu zlatú šabľu a v druhej jeho nádhernú zástavu. Zo záhybov veľkých plyšových záclon okolo postele vykúkali podivné hlavy. Niektoré boli veľmi ohavné, iné zas prívetivé a lahodné: boli to všetky cisárove dobré i zlé skutky. Prišli sa teraz na neho pozrieť, keď mal smrť takmer na jazyku.
„Pamätáš sa?“ šepkali jedna za druhou. „Pamätáš sa?“ A povedali mu toho toľko, že mu vyrazil na čele pot.
„To som nikdy nevedel!“ úpel cisár. „Hudbu! Hudbu! Veľký čínsky bubon!“ volal. „Nech nepočujem, čo hovoria!“
Pokračovali však vo svojom výčte a smrť ku všetkému, čo bolo povedané, pokyvkávala ako pravý Číňan.
„Hudbu! Hudbu!“ kričal cisár. „Môj lahodný zlatý vtáčik, spievaj predsa, spievaj! Dal som Ti zlato a drahokamy, sám som Ti zavesil svoju zlatú papuču okolo krku ..... spievaj predsa, spievaj!“
Ale vtáčik mlčal; nebol tam nikto, kto by ho natiahol, a inak nespieval. A smrť neprestávala hľadieť svojimi veľkými prázdnymi očnými jamkami na cisára. Bolo tam ticho, príšerné ticho.
V tom zaznel pri samom okne prekrásny spev. Vonku na konári sedel živý slávik. Počul o cisárovom trápení a priletel, aby mu zaspieval na útechu i aby v ňom posilnil nádej. Ako spieval, prízraky okolo postele bledli a bledli, v cisárovom zoslabnutom tele začala obiehať krv rýchlejšie a rýchlejšie. Sama smrť počúvala a nabádala slávika:
„Len spievaj ďalej, slávik, len spievaj ďalej!“
„Áno, ak mi dáš tú nádhernú zlatú šabľu! ..... Ak mi dáš tú skvelú zástavu! ..... Ak mi dáš cisársku korunu ..... “
Smrť mu dala každý ten klenot za jednu pieseň, ale slávik aj potom pokračoval v speve: spieval o tichom cintoríne, kde kvitnú biele ruže, kde vonia orgován a kde svieža tráva je polievaná slzami pozostalých. Smrti sa zasteskelo za jej záhradou a odplynula ako chladná biela hmla oknom.
„Ďakujem! Ďakujem Ti, ty nebeský vtáčik!“ povedal cisár. „Poznávam Ťa dobre! A Teba som vyhnal zo svojej krajiny a ríše! Predsa si však odlákal svojím spevom tie zlé prízraky od môjho lôžka a smrť z môjho srdca! Ako Ti len odplatím?“
„Už si ma odmenil!“ povedal slávik. „Keď som Ti spieval prvý raz, obdaroval si ma slzami zo svojich očí, a to Ti nikdy nezabudnem. To sú klenoty, ktoré blažia srdce speváka! ..... Ale teraz len spi, aby si bol zase zdravý a svieži! Zaspievam Ti!“
Zaspieval mu a cisár upadol do blaženého spánku: bol to spánok nesmierne krásny a blahodarný. Keď sa cisár prebudil, posilnený a pozdravený, svietilo do okien slnko. Zo služobníctva však dosiaľ nikto neprišiel, pretože boli presvedčení, že je cisár mŕtvy. Ale slávik tam dosiaľ spieval.
„Musíš u mňa navždy ostať!“ žiadal ho cisár. „Budeš spievať, len keď sám budeš chcieť. A toho umelého vtáka rozbijem na tisíc kúskov!“
„To nerob!“ povedal mu slávik. „Veď slúžil dobre, ako mohol. Ponechaj si ho ako predtým. Ja si nemôžem postaviť hniezdo v zámku a bývať tu, ale nechaj ma, aby som sem prichádzal, keď budem mať sám náladu. Budem potom sedávať podvečer pri okne na konári a budem Ti spievať, aby si sa tešil, ale aj aby si sa zamyslel. Budem Ti spievať o dobre i zle, ktoré v Tvojom okolí pred Tebou tajia. Taký malý spevák ako ja lieta široko ďaleko, k chudobnému rybárovi, k roľníckej streche, ku všetkým, čo žijú ďaleko od Teba a od Tvojho dvora. Milujem Tvoje srdce viac ako Tvoju korunu, a predsa aj z tej koruny dýcha čosi posvätné. ..... Prídem Ti zase zaspievať, ale jedno mi musíš sľúbiť!“
„Všetko Ti sľúbim!“ zvolal cisár. Stál tam vo svojom cisárskom odeve, ktorý si sám obliekol, a ťažkú zlatú šabľu držal na srdci.
„Prosím Ťa o jedno! Nehovor nikomu, že máš malého vtáčika, ktorý Ti o všetkom povie: pôjde to tak ešte lepšie!“
A potom slávik odletel.
Služobníci sa prišli pozrieť na svojho mŕtveho cisára ..... stáli tam ako pri videní a cisár im zaželal „Dobré ráno!“