Šťastná slimačia rodina

Najväčší zelený list u nás je určite lopúchový list; keď si ho niekto pridrží na bruchu, vyzerá skoro ako zástera, a keď si ho dá na hlavu, poslúži mu v daždi takmer rovnako dobre ako dáždnik, práve preto, že je tak hrozne veľký. Lopúch nikdy nerastie sám, kde rastie jeden, tam ich rastie zároveň viac, to je priam skvelé, a najmä pre slimákov. Veľkí bieli slimáci, ktorých vznešení ľudia v dávnych časoch jedli s omáčkou, ako my dnes jeme mäso, tí im chutili! Pochvaľovali si, aké je to dobré jedlo, lebo sa domnievali, že majú výbornú chuť. Tak títo slimáci sa živili lopúchovými listami, a preto ľudia vtedy lopúchy aj pestovali.
Tak aj bolo jedno staré panské sídlo, kde už slimákov nejedli, tí už celkom vymreli; ale lopúchy nevymreli, tie sa rozrastali po všetkých cestičkách a záhonoch, že nikto nevedel, ako sa ich zbaviť. Bol to dokonalý lopúchový les, tu a tam bolo vidieť aj jabloň alebo slivku, ale inak by si nikto nepomyslel, že tam kedysi bola záhrada. Všetko to bol len samý lopúch. A tam aj bývali dvaja poslední, dosť už starí slimáci.
Sami nevedeli, aké sú vlastne starí, ale dobre si pamätali, že ich bývalo oveľa viac a že sú z rodiny cudzieho pôvodu a že kvôli nim tam bol celý lopúchový les vysadený. Nikdy sa za jeho hranice nedostali, ale vedeli, že na svete je niečo, čo sa volá panské sídlo, a tam že ich uvaria, až zčernejú, potom že ich položia na striebornú misu, ale čo sa stane potom, to nevedeli. Aký je to pocit byť uvarený a ležať na striebornej mise, to si nevedeli predstaviť, ale určite to bolo skvelé a obzvlášť vznešené. Ani chrúst, ropucha alebo dážďovka, ktorých sa na to pýtali, im nevedeli odpovedať, nikto z nich nebol uvarený ani neležal na striebornej mise.
Starí bieli slimáci vedeli, že sú najvznešenejší na celom svete. Lopúchový les tu bol kvôli nim a kvôli nim stálo aj panské sídlo, aby ich tam uvarili a položili na strieborný podnos.
Žili teraz veľmi osamelo a šťastne, a keďže sami nemali deti, ujali sa obyčajného malého slimáka, aby ho vychovali ako vlastné dieťa, ale ten maličký slimák nechcel rásť, lebo to predsa bol obyčajný slimák. Avšak starí, najmä slimačia matka, sa domnievali, že je na ňom predsa len vidieť, ako priberá na váhe, a keď to teda starý slimák nechcel vidieť, vyzvala ho, aby si siahol slimákovi na ulitu. A starý slimák poslúchol a poznal, že matka má pravdu.
Jedného dňa husto pršalo.
„Počúvaj, ako to na lopúchoch bubnuje a duní!“ povedal starý slimák.
„A aj kvapky je vidieť!“ hovorila slimačia matka. „Voda sa práve valí po stonke dolu! Uvidíš, že tu bude mokro! Som rada, že máme obaja svoj dobrý domček, a že aj ten malý má svoj! O nás je skutočne lepšie postarané ako o všetky ostatné tvory; je vidieť, že my sme na svete pánmi! Domček máme od narodenia a lopúchový les je tu kvôli nám! Rada by som vedela, ako ďaleko siaha a čo je za ním.“
„Za ním nie je nič,“ hovoril starý slimák. „Lepšie ako u nás to nemôže byť nikde, a ja nemám, čo by som si prial.“
„Vieš,“ hovorila slimačia matka, „ja by som si tak priala, aby som sa dostala na panské sídlo, aby ma uvarili a položili na striebornú misu. Tak to bolo so všetkými našimi predkami a ver mi, že na tom je niečo zvláštne.“
„Panské sídlo sa možno zrútilo,“ hovoril starý slimák. „Alebo ho lopúchový les možno prerástol, že odtiaľ ľudia nemôžu vyjsť von. Na to tiež nie je žiadny zhon, ale ty máš vždy tak hrozne naponáhlo a malý s tým už tiež začína. Neleze už tretí deň hore po stonke? Mňa bolí hlava, keď sa naňho pozriem.“
„Nehreš!“ hovorila slimačia matka. „Ten lezie tak rozvážne, ešte z neho budeme mať radosť, a my starí už nemáme pre čo iné žiť. Ale myslel si už na to, ako mu zaobstaráme ženu? Nemyslíš, že ďalej v lopúchovom lese je niekto nášho rodu?“
„Myslím, že čierni slimáci tam určite budú,“ hovoril starý slimák, „čierni slimáci bez domčeka. Ale to je len niečo podradné, a ešte si o sebe myslia kdoviečo. Zveríme to mravcom, tí stále pobehujú sem a tam, akoby mali niečo na práci. Tí budú určite vedieť o žene pre nášho slimáčika.“
„My by sme vedeli o tej najkrajšej,“ hovorili mravce.
„Ale bojíme sa, že to nepôjde, lebo je to kráľovná.“
„To nevadí,“ rozhodol starý slimák. „Má domček?“
„Má zámok,“ odpovedali mravce. „Najkrajší mravčí zámok so siedmimi stovkami chodieb!“
„Ďakujeme,“ hovorila slimačia matka, „náš syn nepôjde do mraveniska. Keď neviete o ničom lepšom, dáme to na starosť bielym komárom, ktoré lietajú široko-ďaleko v daždi aj na slnku, tie poznajú lopúchový les zvonka aj zvnútra.“
„Máme pre neho ženu,“ hovorili komáre, „sto ľudských krokov odtiaľto sedí v černicovom kri malá slimačia dcérka s domčekom, ktorá je celkom sama a už vo veku na vydaj. Je to len sto ľudských krokov!“
„Nech sem k nemu príde,“ hovoril starý slimák. „On má lopúchový les a ona len krík.“
Tak teda priviedli malú slimačiu slečnu. Osem dní trvalo, kým prišla, ale to bolo práve niečo zvláštne. Na tom bolo vidieť, že je z dobrého rodu.
A tak teda oslavovali svadbu. Šesť svetlušiek svietilo, ako najlepšie vedelo, inak to prebiehalo celkom pokojne, lebo starí slimáci netrpeli rozmarnosti ani výstrednosti. Ale slimačia matka predniesla krásny prejav, starý slimák bol totiž tak dojatý, že nemohol hovoriť. A potom im odovzdali ako dedičstvo celý lopúchový les a povedali, čo hovorili vždy, že to je totiž to najlepšie na svete, a keď budú počestne a poriadne žiť a rozmnožovať sa, že raz oni aj ich deti prídu do panského sídla, kde ich uvaria do čierna a položia ich na striebornú misu.
A po tomto prejave zaliezli starí každý do svojho domčeka a už sa nikdy neobjavili. Spali. A mladý pár slimákov vládol v lese a mal veľké potomstvo, ale nikdy ich neuvarili a nikdy sa nedostali na striebornú misu. Z toho usudzovali, že panské sídlo sa zrejme rozpadlo a že všetci ľudia na svete vymreli, a keďže im nikto neodporoval, bola to teda pravda. A na lopúchové listy bubnoval dážď len pre nich, aby mali nejakú hudbu, a slnko svietilo kvôli nim, aby sa zafarbil riadne lopúchový les, a oni boli veľmi šťastní a šťastná bola celá rodina, lebo skutočne bola šťastná.