Lakomý sedliak hubár Randibas

Bol raz jeden bohatý lakomý sedliak a volal sa Randibas. Bol taký lakomý, že ani za vlastné jedlo nechcel dávať peniaze, a preto chodil do lesa zbierať huby. Hrozne mu prekážalo, že tam chodia aj chudobní ľudia a nemá všetky huby len pre seba. Však on raz lesy kúpi a oplotí a potom bude všetko len jeho. Tak si to predstavoval. Ide teda lesnou cestou a náhle stretne starého dedka, s bradou až po pás.
„Čo tu robíš, ty dedko?“ osopil sa naňho. „Ty nie si ani odtiaľto a určite zbieraš huby. Tak nech ťa u nás v lese už nevidím, pozri sa, aby si zmizol!“
A ten dedko naozaj zmizol. Lenže on to bol kúzelný rozprávkový dedko, 100 rokov starý, a rozhodol sa Randibasa potrestať. Ten nazbieral plný kôš hríbikov a hrdo si ich niesol domov. Keď vyšiel z lesa, ešte raz sa zaľúbene pozrel do koša a prekvapene zistil, že v ňom má iba šišky. Kúzelný neviditeľný dedko sa za ním pochichúnal. Vtom však vyjde z lesa chudobná babka a nesie si pár suchohríbov na obed. Na iné jedlo nemá peniaze. Randibas sa jej postavil do cesty.
„Počúvaj, babka, vieš, že mi ešte dlhuješ peniaze za drevo?“
Babka vie, ale nemôže dlh zaplatiť, peniaze nemá, azda budúci mesiac.
„Tak sem zatiaľ aspoň daj tie suchohríby,“ vraví zlý Randibas a všetky huby jej pobral.
Keď odišli, objavil sa na tej ceste ten rozprávkový dedko a pohladkal si svoju bradu až po pás.
„No, to som to vyviedol. Chcel som potrestať bohatého Randibasa a potrestal som chudobnú babku.“
Vtom sa vedľa neho objavil iný rozprávkový dedko, 200 rokov starý, s bradou až po kolená.
„Ty si mi ešte neskúsený mladík,“ vraví mu. „Bohatého človeka nepotrestáš tým, že mu niečo vezmeš. On má svoje bohatstvo z tých chudobných, tým zasa všetko vezme a bude ďalej bohatý. Len tí chudobní budú ešte chudobnejší. Takémuto lakomcovi musíš pridať. Toľko, až sa tým zadusí. Daj teraz dobrý pozor, ja ti to ukážem.“
Druhý deň hneď za úsvitu uháňa Randibas do lesa, čo najskôr, kým mu tí ostatní jeho krásne huby nezozbierajú. A pozrime sa, hneď na kraji rastie krásny suchohríb, potom ďalší a ďalší a ešte väčší. Za chvíľočku mal Randibas plný kôš. Zrazu však naňho z machu pozerá kozák a vedľa neho druhý. Vysypať suchohríby a vziať kozáky? To je škoda. Odniesť domov a vrátiť sa? Práve sa o kus ďalej z húštiny ozývajú hlasy.
„Našli ste niečo, susede?“
„Ale kdeže, dnes nemám šťastie, veľa toho nerastie.“
„To určite,“ pomyslel si Randibas, „aby mi tí hlúpi ľudia všetko pozbierali.“
Dostal nápad. Vyzliekol si košeľu, zaviazal rukávy a nasypal do nej suchohríby. Tú niesol na pleciach a do koša zbieral kozáky. Lenže o chvíľu bol kôš zase plný a vtom zrazu rastú osikovce s červenou hlavičkou, ktoré sa mu páčili ešte viac ako kozáky. Vyzliekol si teda ešte tričko a potom nohavice, zo všetkého urobil vrecia, naplnil ich a striedavo ich prenášal. Už tie huby naozaj nemal kam dávať, ale čo nevidí? Pred ním hneď pri ceste rastie ten najkrajší hríbik, úplne pravý. Toho teda vzal do ruky a chcel sa vrátiť do dediny. Lenže čo krok, to ďalší hríbik, jeden krajší ako druhý.
Randibas si teda vyzliekol aj spodky (takže bol nahý až po päty), zaviazal nohavice a zbieral do nich hríbiky. Jeden obzvlášť krásny si vzal do úst, aby sa mu nepomačkal. Takmer sa udusil, lenže predsa ho nenechá v lese tým ostatným. Potom našiel ešte dva malé hríbiky a tie si zastrčil do uší.
Okolo poludnia pozerajú ľudia, kamsi čosi čudné sa sunie z lesa do dediny. Úplne nahý muž, špinavý od blata až za ušami, ktorý postupne prenáša niekoľko vriec a kôš a v ústach má obrovského hríba, z každého ucha mu rastie jeden malý hríbik. Bežali mu naproti.
„Pane, čo sa vám stalo?“ pýtajú sa Randibasa. Ten huhňá s hríbom v ústach:
„Ľuchkia, nechochte do hesa, hiadne huby nerastú.“ Tie všetky huby mu nestačili, bál sa, aby si tam ostatní tiež niečo nenazbierali.
„A čo to máte v tých vreciach?“ pýtajú sa ho.
„Nič, len chichky,“ huhňá ďalej Randibas.
Dedinčania pozerajú do vriec aj do košíka, naozaj, vo všetkom len šišky.
Naložili teda Randibasa na voz a odviezli do nemocnice.
Učení doktori mu povyberali huby z úst i uší a pýtajú sa ho:
„Čo to je?“
„To sú šišky, dajte mi ich späť do úst a do uší.“
Jeden doktor vysypal obsah jeho spodkov, samé šišky.
„A čo je toto?“
„To sú suchohríby, vlastne kozáky, vlastne osikovce, vlastne hríbiky...“
blabotal úplne pominutý Randibas.
Doktori pokývali hlavami.
„Viete, pane, my si Vás tu radšej necháme, máte to v hlave pekne popletené.“
V onom ústave potom už Randibas zostal, pretože nikdy nedokázal vysvetliť, prečo zbieral toľko šišiek a vyzliekol sa pri tom donaha a prečo si dal hríbiky aj do uší. Doktori tiež nikdy nezistili onú skutočnú príčinu jeho choroby, že totiž bohatý Randibas samým prebytkom o rozum prišiel.
Od tých čias sa ľuďom v tej dedine darilo lepšie, pretože im všetko nebral bohatý Randibas. Tí ľudia ďalej chodia na huby, ale nazbierajú si len do košíka. Niečo zjedia na obed a trochu nasušia na zimu a to im stačí, nikto z nich nechce mať všetky huby z celého lesa len pre seba. Dokonca keď nájdu veľa húb, tak sa s ostatnými o ne aj podelia.
A na ceste pri lese tam stojí rozprávkový dedko s bradou až po pás a dedko s bradou až po kolená a obaja sa usmievajú.