Trinástero

Jeden kováč mal tovariša, ktorému všetci hovorili Trinástero. Bol taký silný, že pod jeho kladivom kovadlina praskala. Narobil práce za trinástich, ale aj jedol za trinástich, a preto mal takéto meno. Kováčovi bolo ťažko mať pri sebe takého silného tovariša. Jedného dňa vraví:
„Počúvaj, Trinástero, si správny chlap a bol som s Tebou spokojný, ale nemám toľko práce, koľko by si mohol urobiť. A potom, ješ za trinástich, a keby som Ťa tu nemal, mohol by som variť pre piatich, pretože mám prácu len pre piatich pomocníkov. Pozri, tu máš svoj plat a ešte Ti niečo pridám. Choď a nájdi si prácu inde.“
Trinástero sa rozlúčil a nebolo mu veselo, ale čo narobiť. Vydal sa do širokého sveta. Cestou stretol pána, ktorý sa ho spýtal, či nevie o nejakom poriadne silnom chlapíkovi.
„To viem,“ povedal Trinástero, „ja sám viem pracovať za trinástich, ale viem aj za trinástich jesť.“
„Dobre,“ povedal pán, „ak mi chceš slúžiť, budeš sa mať dobre. Ale musíš ma v lese chrániť pred dravou zverou.“
„Nič iné?“ spýtal sa Trinástero, „budete so mnou spokojný. Medveďa rozmliaždim päsťou ako muchu.“
A Trinástero cestoval s pánom a verne mu slúžil. Pretože toľko jedol, pánova peňaženka rýchlo schudla, a keď boli z lesa von, rozhodol sa pán, že sa silného sluhu zbaví. Vyplatil mu mzdu a Trinástero, úbožiak, bol znova bez služby. Pýtal sa po dedinách, či by nepotrebovali niekoho na prácu, prešiel kraj krížom-krážom a nakoniec predsa našiel gazdu, ktorý práve hľadal čeľadníka. Bol čas večere, a tak pozvali Trinástera do čeľadnice za stôl. Nemuseli ho dvakrát nútiť. Kým sa nazdali, vyjedol z misy všetku kašu a na ostatných čeľadníkov nič nezostalo. Je po ceste vyhladovaný, utešovali sa.
Druhý deň pri raňajkách, obede, večeri Trinástero zhltol zase všetko sám. Ak bude takto jesť stále, začali sa čeľadníci obávať, pomrieme od hladu.
Trinástero jedol za trinástich a pracoval za trinástich. Gazda bol rád, že má usilovného čeľadníka, a chválil si ho.
Ale čeľadníci mali na Trinástera deň po dni väčší hnev. Poradili sa spolu a povedali mu:
„Počúvaj, musíš vyčistiť studňu. My máme prácu na poli.“
„Dobre,“ prikývol Trinástero, vliezol do studne a vyberal dolu kamene a nečistotu. Čeľadníci pritočili veľký mlynský kameň a zhodili ho do studne. Teraz, tešili sa, je Trinástero už na druhom svete a nemusíme sa ho báť. Ale prepočítali sa. Mlynský kameň mal v strede dieru ako každý iný mlynský kameň. Ako padal, navliekol sa silákovi na hlavu a oprel sa mu o plecia ako veľký golier. Trinástero pracoval pokojne ďalej. Keď prácu skončil, vystúpil zo studne, zasmial sa na čeľadníkov a vraví:
„Pozrite, chlapci, akú krásu mám okolo krku!“
Čeľadníci videli, že si s ním takto neporadia, a rozmýšľali, ako sa ho inak zbaviť. Neďaleko majera stál začarovaný mlyn a v ňom bývali čerti.
Len počkaj, Trinástero, mysleli si, pošleme Ťa do mlyna s vrecom obilia a späť sa nevrátiš.
Zavolali siláka a povedali mu:
„Tu je vrece obilia, zanes ho do mlyna, nemáme múku.“
Trinástero vzal vrece pod pazuchu a vydal sa na cestu. Už z diaľky vidí stovku rohatých čertov, ako sa pozerajú oknami z mlyna a smejú sa. Konečne zase jeden, chichocú sa, už tu dlho nikto nebol. Poď bližšie, poď len bližšie, my sa s Tebou zatočíme, my sa s Tebou pohráme, my Ťa naučíme po čertovsky tancovať. Trinástero vyvalil oči. Toľko chlpatých roháčov! A hneď mu napadlo: To nie je zlé, aspoň mi vynesú vrece. Zavolal na nich:
„Hej, mládenci! Odneste mi vrece hore!“
Čerti neodpovedali a nehýbali sa z miesta. Trinástero sa nahneval a rozkričal sa:
„Pomôžete mi, alebo nie? Lenivá háveď! Ak nepomôžete, vyhádžem Vás z mlyna jedného po druhom!“
Čerti sa naňho škľabili ďalej a nehýbali sa. Silák hodil vrece do trávy a bežal do mlyna. Čerti sa tešili, ako ho schmatnú, pozerali naňho ohnivými očami a mysleli si: Teraz to, človiečik, začne. Trinástero sa nezľakol. Schmatol prvého čerta za chvost, mávol ním medzi čertmi raz napravo, raz naľavo a potom ho pustil, až vyletel oknom pred mlyn a s nárekom uháňal do pekla. Ostatní čerti hop, hop, za kolesá a vrecia. Poschovávali sa, ani špičku rohu im nebolo vidieť. Trinástero skočil za vrecia a čertov vyťahoval. A mali ste vidieť, ako sa chlpáči dali do práce. Jeden doniesol vrece, druhý nastavil mletie, iní dávali pozor, aby bola múka pekne jemná. Skrátka, Trinástero mal zomleté raz-dva a vykračoval si s múkou domov. Čeľadníci zase stíchli. Nezostávalo im nič iné, než aby boli tiež veľmi usilovní. Azda gazda siláka prepustí, keď ho nahradí ostatná čeľaď.
Blížila sa zima a čeľadníci mali priviezť z lesa drevo. Zavčasu ráno, pekne potichučky, vybehli na dvor, zapriahli do voza, odišli a nechali siláka spať. Trinástero sa zobudil, keď už dávno v lese pracovali. Hneď spoznal, čo a ako, a vraví si: Ach, ti darebáci, iste si chcú pospiešiť, aby prišli s drevom skôr než ja.
Vstal, zapriahol koňa do voza a išiel za nimi. Bol v polovici cesty a čeľadníci sa už vracali lesnou cestou domov. Trinástero zoskočil z voza, vytrhol zo zeme obrovský dub a hodil ho za seba cez cestu. Teraz nech idú! Keď sa stretol s čeľadníkmi, smiali sa mu. Trinástero nepovedal ani slovo, išiel pokojne do lesa, narobil drevo a čoskoro ich dohonil. Z diaľky vidí, ako sa opierajú do duba, aby ho odvalili z cesty. Ani nitka na nich nebola suchá a dub z cesty predsa neodvalili. Trinástero sa zasmial, chytil svojho koňa aj voz s drevom, preniesol ich cez dub na druhú stranu a išiel veselo domov.
Gazda spoznal, že by Trinástero mohol sám obstarávať hospodárstvo, a ostatných čeľadníkov prepustil. Trinástero zoral za jeden deň toľko ako trinásti čeľadníci za týždeň. Pokosil trávu a vymlátil obilie za trinástich. Len z jeho chuti do jedla býval gazda vystrašený.
„Trinástero, choď pásť svine,“ vravel raz ráno.
„Už idem, gazda,“ povedal Trinástero a vyhnal tridsať svíň na pašu. Pásol celý deň a dostal strašný hlad. Gazda mu zabudol poslať jedlo. A keď bol hlad silnejší než silák, pustil sa Trinástero do svíň a všetkých tridsať ich zjedol. Bol sýty, ale mal zlé svedomie. Čo povie gazdovi, keď sa ho opýta, kde sú svine? Rozmýšľal, premýšľal, až vymyslel. Zasadil všetky prasačie chvostíky do zeme, takže im vyčnievali len konce, rozbehol sa domov a volal:
„Gazda, gazda, stalo sa strašné nešťastie! Všetky svine sa nám prepadli do zeme, vidno im len konce chvostíkov.“
Gazda bežal s ním na pašu a naozaj, zo zeme vykúkali len špičky chvostíkov. Gazda si kľakol k prvému, zatiahol za chvostík celou silou, chvostík mu zostal v ruke a gazda sa prevalil.
„Toto by som vedel aj ja,“ povedal Trinástero, „odtrhli ste prasaťu chvost.“
Gazda chytil iný chvostík, zatiahol a zase sa prevalil. Spoznal, čo sa stalo.
„Trinástero,“ povedal, „ja Ťa už nemôžem živiť, iba ak by Ti v pekle dali na to peniaze.“
„Snáď dajú. Uvidíme,“ povedal Trinástero, zapriahol koňa do voza a išiel do pekla.
Cestou stretol chudobnú ženu, ktorá zbierala žalude.
„Prečo zbierate žalude?“ spýtal sa Trinástero.
„Ach,“ odpovedala, „zbieram žalude pre svojho osla, nemám, čím by som ho kŕmila. Úbohé zviera mi zarába chlieb, nemôžem ho nechať hladovať.“
„Počkajte,“ povedal Trinástero, „pomôžem Vám,“ vzal osla za chvost a hodil ho do koruny duba. Zviera sa tam chvíľu zmietalo, potom spadlo a zlomilo si nohu.
„Ach, čo ste to urobili!“ nariekala žena, „teraz umriem od hladu.“
„Neplačte,“ tešil ju Trinástero, „idem do pekla po peniaze a prinesiem aj Vám.“
Išiel ďalej, až prišiel k pekelnej bráne. Zazvonil. Prišiel mu otvoriť čert, ktorého vyhodil oknom z mlyna. Keď čert uvidel siláka cez kľúčovú dierku, spustil nárek:
„Trinástero je tu! Trinástero je tu!“ a bežal preč.
„Otvoríte mi, alebo nie,“ nahneval sa Trinástero. „Ak mi neotvoríte, rozbijem bránu na márne kúsky.“
„Otvoríme Ti, ale musíš sľúbiť, že nám nič zlé neurobíš,“ odpovedali čerti. Trinástero sľúbil. Chcel len, aby mu do voza nasypali plný vrch peňazí.
„Ak nechceš viac,“ prikyvovali čerti, „toto môžeš mať.“
Otvorili bránu a nanosili peňazí, že kôň sotva voz utiahol. Trinástero bol spokojný a išiel späť.
Pri ceste naňho čakala žena s oslom. Nasypal jej do lona hŕbu zlatiek a bola po núdzi. Došiel ku gazdovi, ukázal na voz a vraví:
„Veziem peniaze z pekla, teraz môžem jesť, čo chcem.“
Gazda nad tým bohatstvom krútil hlavou. Silák zostal na majeri u gazdu a gazdovi aj silákovi sa dobre darilo.
Trinástero však jedol deň po dni viac a viac a za čas už jedol toľko, že v krajine nastal hlad. Dobrá rada bola drahá. Gazda nevedel, čo počať, aby sa siláka zbavil. Napokon vraví:
„Trinástero, urob mi kotol, ktorý by bol taký veľký, že keby na ňom sto kotlárov pracovalo, jeden druhého by nepočul.“
„Už idem,“ vravel Trinástero. O niekoľko dní bol kotol hotový.
„Posaď do kotla susedné mesto,“ povedal gazda, „a vynes ho tu vzadu na vysokú horu.“
Trinástero naložil do kotla mesto s domami, kostolmi, ľuďmi, psami aj mačkami, so všetkým všudy. Ale keď došiel k hore, zakopol o krtinec, spadol, mesto padlo naňho a chudák Trinástero mal z toho smrť.