Ako čerta schmatol hnev

Čerti vraj sú len v rozprávkach. Neverte tomu. Jeden taký dodnes žije na skalke v kraborovickom lese. Je to ešte čertovský chlapec, volá sa Kraborarášek a vie maľovať.
Kedysi dávno totiž chodieval po kraborovickom kraji pán Málek, nosieval plátna, farby a štetce. Občas sa zastavil, rozložil stojan a pustil sa do maľovania. Ale raz mu to nešlo, ruka ho neposlúchala, nálada bola preč. Hnev je zlý radca. Odhodil farby a uľavil si:
„Čert aby to vzal!“ A čert to vzal. Kraborarášek, kto iný. Keď išlo o lotrovinu, nenechal sa dvakrát núkať. Farby si schoval a ako plynuli roky, celkom na ne zabudol.
Nedávno zaviedla ku skalke svojich žiakov slečna učiteľka Míla.
„Posaďte sa na kamene, deti, vybaľte si pomôcky, budeme maľovať,“ povedala im.
Kraborarášek to počul a akoby doňho zasiahol blesk:
„Farby, veď ja mám tiež niekde také farby.“
A hneď bežal do svojej skrýše, prehrabával sa tam v haraburdí, kým nenašiel, čo hľadal, však to poznáte. Ako papier mu poslúžila brezová kôra, štetce si vyrobil zo svojich chlpov a už sa tešil, ako bude tiež maľovať.
Lenže čertovské chlpy robia radi čertoviny. Sem šmuha, tam šmuha, Kraboraráškovo plátno sa ani za nič nechcelo premeniť na peknú lesnú čistinku. Bola to skôr čmáranica, a trošku aj mazanica a papranica.
„Ako je to možné?“ nariekal a spod oka sledoval deti, ktorým sa pod rukami rodili obrázky. A schmatol ho hnev. Ojoj, a aký.
„Keď nemôžem mať ja, nebudú mať ani deti,“ dupol si. Lesom to zahvizdlo a diali sa veci: Honzíkovi rástli na borovici hrušky, Karine vykúkali spoza mrakov pne, Tomášovi skákali po stromoch slony a Lucka zasa mala na bodliakoch napichnuté zemiaky.
„Hm, hm, to sú mi ale čudné predstavy,“ povedala slečna učiteľka Míla. Ale smiala sa, pretože sa jej to páčilo. A deti sa tiež smiali, pretože z toho mali obrovskú zábavu.
Ako naschvál išiel okolo nový pán starosta Vaněk.
„No, toto!“ zahrmel, keď si obrázky obzrel. „Vy ich učíte pekné veci. Naša obec je vzorná obec, budem si na Vás musieť posvietiť!“
Bol z toho skrátka malér. Slečna učiteľka Míla posmutnela. A žiaci tiež posmutneli, pretože sa ich to dotklo. Nie, ich slečne učiteľke Míle nebude nikto vyhrážať. Lenže čo mohli robiť?
Kraborarášek vedel. Zrazu pochopil, aký zlý radca bol ten jeho hnev.
„Keď niečo neviem ja, nebudem to predsa kaziť iným,“ dupol si druhýkrát. Lesom to zahvizdlo a diali sa veci: skalka rozkvitla, v korunách smrekov sa objavili banány, v tráve lízanky, na duboch vyrašili jaternice, jelše sa obalili cukrovou vatou a opodiaľ sa pásol mamut. Deťom sa rozžiarili oči a slečna učiteľka Míla sa s úsmevom opýtala:
„Ešte si na mňa chcete posvietiť, nový pán starosta Vaněk?“
Nechcel, to dá rozum. Niektorí ľudia si nedokážu predstaviť, že by mohol svet vyzerať úplne inak. Stačí zavrieť oči. Alebo vziať do ruky štetec.
Čert Kraborarášek to dokáže. A preto vie aj maľovať.