Dvanásť lúpežných rytierov

Ako sa vydávali za muzikantov, a pritom lúpili a ľudí vraždili, kým ich odvážna pani Zuzana neodhalila

Na hrade Boskovice kedysi sedel pán Ján Ježek z Boskovíc a mal plno starostí so svojím bratom Vaňkom, ktorý mu držal pol mestečka. Aj keď to boli bratia, zle sa spolu znášali. A to ešte mali obaja po otcovi hrad Vícov na Plumlovsku. Páni bratia vlastne ani zo sváru nevychádzali a najradšej sa mali, keď jeden druhého nevidel. Ešte šťastie, že pani Zuzana bola múdra žena. Oboch bratov, manžela i švagra Vaňka, vždy nakoniec uzmierila.
Raz sa tá múdra pani rozhodla, že sa pôjde pozrieť na Vícov, ako tam purkrabia hospodári. Pán Ján ju nechcel pustiť, ale pani Zuzana trvala na svojom. „Musím tam ísť, pán manžel! Ty máš dosť svojich starostí a na Vícov už tvoje oči nedovidia. Kto vie, čo tam ten purkrabia Puška robí a ako ten náš majetok vlastne spravuje. Neboj sa o mňa, moji ľudia ma už ochránia.“ Keď pán Ján videl, že pani nepresvedčí, radšej privolil a sám jej vybral spoľahlivých ľudí z čeľade, aby ju sprevádzali. V krajine nebolo bezpečno. Hocijaký zeman i rytier sa chytal zbojníckeho remesla. Ale napriek tomu sa pani Zuzana jedného dňa vydala na cestu a bez ťažkostí dorazila až na Vícov.
Na hrade na ňu nikto nečakal. Purkrabia Puška zjazdil niekde s priateľmi okolité tvrdze a celé dni ho nebolo vidieť. Bol to šibal nad šibalmi. Nikto z čeľade nevedel, čo pán purkrabia vlastne stále robí. Tu a tam sa niečo hovorilo, ale kto by dal na babské reči. Toho by purkrabia zo služby vyhnal.
Pani Zuzana prišla naozaj nečakane a dlho trvalo, kým sa ľudia pozbiehali a otvorili hradnú bránu. Najprv sa pýtala po purkrabiovi, o nič iné záujem nemala. „Milostivá pani,“ ospravedlňoval ho šafár, „pán purkrabia iste do večera dorazí. Ale my sa o teba tiež dobre postaráme, aj komoru ti na spanie pripravíme.“
„Dobre, šafár! Ubytuj mojich ľudí a truhlicu mi ulož v komore! Potom sa s tebou rada prejdem po hrade a ty mi povieš, čo je tu nové.“
Keď pani prešla stajne, chlievy, pivnice a do čeľadníka nazrela, s hospodárstvom veľmi spokojná nebola. Sýpku našla spolovice prázdnu, a to bolo po žatve. Dobytok bol tiež všelijaký a čeľaď hladná. Preto hneď zaútočila na šafára. „Akosi divne to tu vediete. To si musím s pánom Puškom poriadne pohovoriť, inak z vícovského majetku nezostane viac než holý kameň,“ povedala rázne. Keď šafár videl, že pani neoklame, leccos potom povedal a tiež si posťažoval na pána purkrabiu. Nakoniec začal prosiť:
„Len to na mňa, pani, nepovedz! Hneď by som musel aj s rodinou preč a kto vie, či by mi pán purkrabia nešiel po živote.“
„Nič sa, šafár, neboj! Pánovi Puškovi nič o tebe nepoviem za to, že si mi všetko povedal po pravde. Neboj sa!“
Ale aj od čeľade počula pani len samé sťažnosti. Každý sa pána Pušku bál väčšmi ako čerta. Tak si pani Zuzana umienila, že purkrabiu pekne pritlačí, aby vedel, čo je zač.
Keď druhý deň pán Puška prišiel, bez dlhých okolkov mu povedala, čo mala na srdci. Purkrabia si ani nevydýchol a pani ho už viedla po hrade, chcela to aj ono vedieť. Ale pán Puška nebol hocijaký chlap a snažil sa pani Zuzanu udobriť. Na všetky jej náreky pokorne a skrúšene odpovedal, sľuboval, že všetko čoskoro napraví, „ak sa na mňa nebudeš hnevať, vzácna pani, zajtra usporiadam na Vícove na tvoju počesť veselicu. Pri muzike iste na všetky sváry a mrzutosti zabudneš a všetko sa v dobré obráti. A keď dovolíš, pôjde do kola aj chasa.“
„Si líška, pán purkrabia, ale mňa si len tak neudobríš. Zajtra tú muziku urob a chase daj na ňu nové šaty! V tých handrách, čo chodí, by ti veľa cti neurobila,“ povedala pani a išla do svojej komory. Toho dňa sa už neukázala a večeru si nechala priniesť hore.
Purkrabia však nelenil, hneď zvolal chasu a obliekol ju do lepších sukní, halien a nohavíc, aby urobil pani Zuzane po vôli. Ešte prikázal, čo sa musí do zajtrajška pripraviť, a sám išiel kdesi zjednať muzikantov.
Na druhý deň bolo na Vícove ako pri hodoch. Lavice a stoly vyniesli a postavili na dvor pod starú lipu, z pivnice vykotúľali pár súdkov vína a v kuchyni sa od rána varilo a piekло. Kým to všetko pripravili, muzikanti boli pred bránou. Na koňoch prišlo niekoľko statných chlapíkov, každý samá stuha a pentľa, viac potulní rytieri než muzikanti. Sotva im bránu otvorili a oni uviazali kone, vítali sa s pánom Puškom ako starí známi. A ten na nich naliehal a prosil, aby už hrali: „Kamaráti, začnite s tou muzikou a hrajte do roztrhnutia! Pani Zuzana je žena pekná a do tanca ako divá. Videl som ju raz tancovať v Boskoviciach a išla z kola do kola.“
„Len sa neboj, pán Puška! My ti pomôžeme z bryndy. Ak je tá pani taká, ako vravíš, sám ju povediem v tanci,“ sľuboval mu ich primárius a bral do rúk husle. Muzikanti si zvlhčili hrdlo dobrým vínom a hneď spustili. Pištci fúkli do píšťal, gajdy zaškriekali, kobza zahučala a husle zajasali. Chasa sa chytila za ruky a pustila sa do tanca.
Muzikanti ešte ani prvý kúsok neodohrali, keď sa na schodoch objavila pani Zuzana v novej dykytovej sukni a v kabátiku so zlatými kvietkami. Pán Puška jej pospiechal v ústrety a hneď pani prosil, aby s ním išla do kola. Vesele mu podala ruku. „Azda sa v kole spolu lepšie zhodneme než v tom hospodárení, pán Puška!“
„To ti, pani, rád dokážem!“ zasmial sa pán Puška a zatočil s ňou v kole, až sa jej pred očami robili mžitky a dych sa jej zatajoval.
Muzika to bola náramná. Už dlho nemala hradná chasa takú. Po tanci si sadla pani Zuzana s purkrabiom Puškom za stôl a z kuchyne im nosili nadievané škovránky s prepelicami, bažanty a jarabice a z pivnice staré uhorské víno. A potom ešte priniesli medový koláč posypaný škoricou. Pani si od všetkého odštipla len kúsok. Ostatné spratal pán Puška sám. Muzikanti hrali a hrali, všetko bolo v najlepšej zhode, nikde ani mráčika.
Keď bolo asi po desiatom tanci, pani Zuzana sa spýtala:
„Počuj, pán Puška! Máš ty ale náramných muzikantov. Správajú sa ako rytieri a hrať tiež vedia. Až budeme mať v Boskoviciach hostí, pošlem si po nich.“
„Keď sa dohodneš s ich primáriom, pani, iste radi prídu. Počkaj, hneď ho zavolám a sama mu povedz.“
Pán Puška kývol na toho, čo hral prím. A ten rád pristúpil k stolu, veľkým baretom s pávím perom mávol až k zemi a hlboko sa uklonil. Potom už jeho slová len pršali. „Som ti k službám, krásna pani! Zahráme, čo si budeš priať, čo bude tvojmu srdcu milé. Len prikáž a všetko bude splnené.“
„Ty si mi ale lichotník, a znalý reči práve tak ako dobrej muziky. Tuná pánovi Puškovi som už vravela, že by som vás rada pozvala na boskovický hrad. Prídete?“
„Veľmi radi, vzácna pani! Len povedz kedy. Radi prídeme a dobre tvojich hostí zabavíme.“
„Tak dohodnuté,“ usmiala sa pani Zuzana. „Príďte od budúcej nedele o týždeň. Budem vás čakať.“
A primárius sa zasa klaňal až k zemi a po pani hádzal iskrivým okom. Potom si pán Puška začal z pohára prihýbať viac a viac a milostne hovoriť. Najprv sa tomu smiala, ale potom sa zdvihla a išla spať. A pán Puška pil a pil. Kedy muzikanti z Vícova odišli, ani nevedel...
Keď sa purkrabia vyspal, pani už bola preč. Trochu ho to mrzelo, ale čo sa dalo robiť.
„Eh, čo so ženskou! Prišla, videla a je tatam. Azda pre raz to tak zle nebude, aby zasa nebolo dobre. Ešte to nejaký ten čas na Vícove vydržím, potom si kúpim niekde statok a budem hospodáriť len pre seba.“
Dobré predsavzatie mal pán Puška. Ale horšie bolo, že ho priateľkovia a kamaráti lákali. Pijatika stíhala pijatiku a Puška sa s pánmi tak zapletol, že už z ich spolku nemohol ujsť. Keď primárius, inak tiež zvaný Klobása, dal vedieť, zobralo sa dvanásť okolitých pánov a išli aj kus sveta za lúpežou. Kam prišli, tam sa skôr alebo neskôr niečo zomlelo. Inak každý sedel na svojom hrádku, hneval sa s čeľaďou a hral sa na počestného pána. Tak si viedlo dvanásť pánov muzikantov, ale málokto to o nich vedel. Keď bolo pred tou nedeľou, čo si ich pani Zuzana pozvala do Boskovíc, zišli sa najprv všetci na Vícove, odkiaľ sa pod vedením pána Pušku vydali na cestu.
V Boskoviciach už boli pripravení ako na hostí, tak na muzikantov. V kuchyni sa dlho predtým piekло a varilo a pani Zuzana mala veľa starostí, kam všetkých tých hostí uloží. Mal prísť sám pán markgróf moravský i pán Vaňek z Boskovíc a ešte iní páni. Keď muzikanti s pánom Puškom prišli, pani zišla na dvor a sama ich vítala:
„Buďte v Boskoviciach vítaní! Jedla a pitia je tu dosť. Len ty, pán Puška, maj sa na pozore a nepi viac, než tvoja hlava unesie! Potom nevieš, čo hovoríš, a kto vie, či by pán Ján z Boskovíc bol k tebe taký zhovievavý, ako ja na Vícove.“ Pán Puška sa ospravedlňoval, ale načo, pani Zuzana na nič nezabudla. „Len poď, pán Puška! Pán už na teba čaká a rád si ťa vypočuje, až mu budeš rozprávať, ako na jeho vícovskom majetku hospodáriš, ako sú plné stodoly.“ Nič iné mu nezostalo než pani poslúchnuť, a tak išiel.
Keď sa hostia zišli a zasadli k hostine, bolo v Boskoviciach veselo. Sám pán markgróf sa v kole natriasal a tancoval s pani Zuzanou. Muzikanti vyhrávali, ako vedeli najlepšie, a ešte k tomu vystrájali všelijaké šašoviny. Pánovi Jánovi vzali pokradmo z krku zlatú reťaz a u pani Zuzany ju našli v sukni. Pánovi Vaňkovi, ktorý bol svárlivý, dali do kapúna zelenú žabu a tá vyskočila z misy na stôl, práve keď zakrojil do mäsa. Aj na samého markgrófa si počkali a našli u neho čipkovú šatku pani Zuzany. Pretože boli všetci dobrej vôle, nikto sa na nikoho nehneval a páni sa ich kúskom radi zasmiali.
Keď sa potom pani Zuzana na dvore s muzikantmi lúčila, dala im bohatú výslužku a ešte každému vrecúško peňazí. Pán Klobása bozkával pani prepokorne ruku a prosil ju:
„Vzácna pani, až pôjdeš zasa na Vícov, zastav sa u mňa na Čertovom hrádku pri Stínave. Rád by som ťa tam privítal a pohostil.“
„Tak som sa teda nemýlila, keď som vo vás videla viac rytiera než muzikanta,“ usmiala sa pani Zuzana. „Ty, pán, v sebe rytiera nezaprieš. Rada sa prídem pozrieť na tvoj hrad a bude to o chvíľu.“
Potom sa všetci s pani rozlúčili, sadli na kone a otvorenou boskovickou bránou vyšli von. Aj pán Ján sa za nimi pozeral oknom a zdalo sa mu, že tí páni sú práve takí dobrí jazdci ako muzikanti a že by sa s rytiermi mohli merať. Pani mu ale o nich nič nepovedala.
Netrvalo dlho a pani Zuzana si zasa spomenula, že sa pôjde pozrieť na Vícov. Ján z Boskovíc len mávol rukou a bol rád, že mu pani pomáha majetok strážiť. Pán brat ho zasa zlostil svojimi spormi a tak nemohol odísť. Na druhý deň sa pani vybrala so svojím sprievodom na Vícov.
Keď došli do Hrochova, umyslela si, že sa trochu prejde lesom. A pretože mala čeľaď dobrú a poslušnú, čo povedala, to platilo. Nikto sa jej na nič nepýtal. Pani teda sadla na koňa a vyšla tým smerom, kde mal byť Čertov hrádok. Zanedlho dorazila k potoku a na strmom kopci uvidela malý hrádok. Dala sa hneď po ceste hore. Keď dorazila k bráne, nikto ju nevítal. Bol opustený. Pani to neodradilo, koňa zaviedla do kríkov a sama prešla pootvorenou bránou, aby sa pozrela, ako tu rytier hospodári.
Všade bolo vidieť zlého hospodára. Nikde ani sliepka, ani hus, len pred konyušňou plno slamy a hnoja. Pani Zuzana sa poobzerala po dvore, potom vyšla po schodoch hore do izby. Prešla jednu aj druhú, a keď vošla do tretej izby, strnula. Uprostred stál dubový stôl a na ňom ležala sekera. Okolo bolo zaschnutej krvi a po zemi sa váľalo niekoľko ľudských prstov s prsteňmi aj bez nich. Boh vie, komu patrili.
Boskovická pani hneď spoznala, že pán Klobása na Čertovom hrádku je prachsprostý lapaj, ktorý ju vlákal do svojho sídla. Ale nezľakla sa ničoho. Do šatky opatrne vzala jeden odseknutý prst aj so zlatým prsteňom a ukryla do kapsára. Rýchlo sa odtiaľ ponáhľala. Keď ale chcela prejsť pavlačou, zvonku začula dupot koní. Rýchlo sa ukryla vo výklenku za dverami a v tej chvíli prišlo na dvor dvanásť rytierov na koňoch a medzi nimi aj pán Puška, purkrabia na Vícove.
Pani Zuzana ujsť nemohla. Keď rytieri dali kone do konyušne, všetci pospiechali po schodoch hore a popri nej prešli s veľkým halasom. Pán Václav zvaný Klobása sa tešil na tú holubičku z Boskovíc, a purkrabia Puška ho chlácholil:
„Veď sa čoskoro dočkáš, pani je zvedavá. Ako ju poznám, iste sem čoskoro príde. Čo si tá vezme do hlavy, vždy urobí.“
„To si môžeš byť istý, pán Puška!“ pomyslela si pani Zuzana. „Nikomu z vás nezostanem nič dlžná, ani tebe.“
Keď už boli všetci v izbe, opatrne vykĺzla z výklenku a ako lasička zbehla po schodoch dolu a utekala k bráne. Mala šťastie, že ju nikto nevidel. Potom odviazala z kríkov koňa a cvalom ujazdila k Hrochovu, kde ju už čeľaď čakala. Tentoraz si pani na Vícove oddýchla len chvíľu, o nič sa nezaujímala a zasa sa chystala na odchod, že vraj na ňu ide nejaká horúčka a zimnica.
„Pani, na noc z hradu nechoď! Nevieš, čo sa ti môže na ceste prihodiť,“ odhováral ju šafár, ale pani na jeho radu nedala.
„Neboj sa, dobre dôjdeme. Len povedz pánovi purkrabiovi, nech mi zjedná na nedeľu zasa tých muzikantov. Budeme mať v Boskoviciach hostí. A ty mi pošli niekoho zo ženskej čeľade na pomoc, bude veľa varenia.“
Šafár sľúbil, že všetko vybaví, a ešte poslal pár ozbrojených paholkov, aby pani odprevadili na pol cesty.
Keď sa pani Zuzana šťastne vrátila do Boskovíc, zašla za manželom do komory a viedla k nemu dlhú reč. Pán Ján bol potom veľmi nahnevaný, ale nikomu sa s ničím nezveril. A na nedeľu zvolali na hrad zasa plno hostí aj pána markgrófa. Na hostinu padlo veľa husí, kačíc a sliepok aj zveriny, že ani pivnica na ne nestačila. Pani odkázala vtáčnikovi, aby jej doniesol pre vzácnych hostí kôš jariabkov. Všetko bolo ako pri hodoch, len pani Zuzana chodila celá ustarostená, akoby ju niečo trápilo.
V nedeľu prišli hostia aj muzikanti. Brána boskovického hradu sa nezavrela od rána. Keď prišli muzikanti, pán Klobása jej dlho bozkával ruku a veľmi ľutoval, že pani neprišla na Čertov hrádok, ako mu naposledy sľúbila.
„Milý pán Václav, chcela som sa u teba zastaviť, ale akosi mi zdravie neslúžilo, a tak som bola na Vícove len na otočku. Iste ti o tom pán Puška rozprával.“
„Povedal som, pani! Všetko som povedal a všetci sme ťa ľutovali,“ vtieral sa do priazne boskovickej pani purkrabia Puška, ktorý tiež prišiel s muzikantmi. Pani Zuzana ich zaviedla do hodovnej siene a rozkázala doniesť im dobrého pitia a jedla. Potom sa rytieri—muzikanti pustili do hry. Jednu pesničku hrali za druhou, ani na kúzelnícke kúsky a šašoviny nezabudli. A keď sa hostina chýlila ku koncu a všetko bolo v najlepšom, povstal pán markgróf od stola a začal chváliť muzikantov a ďakovať im, že tak dobre panstvo pobavili. Potom ale z ničoho nič na nich spustil inú, až sa páni čudovali.
„Ale za to, páni rytieri, za tú svojvôľu, ktorú medzi ľudom páchate, že ho okrádate a zabíjate, za tú sa budete pred zemským súdom zodpovedať!“
V tej chvíli sa dverami natisklo mnoho ozbrojeného ľudu a kým sa páni rytieri nenazdali, už im vojaci viazali ruky. Márne sa pán Klobása vzpieral a pani Zuzanu o pomoc prosil, s prísnou tvárou mu povedala:
„Pane! Ja som ťa riadne privítala na boskovickom hrade aj za hru odmenila, ale aké si mi ty vystrojil privítanie na Čertovom hrádku, to tu nikomu nepovieš. Ja svojim hosťom nedávam prsty odsekávať, pán Klobása, ako je tvojím zvykom!“ A v tej chvíli položila na stôl šatku s ľudským prstom a prsteňom, čo vzala na jeho hrádku. Medzi panstvom to zašumelo. Panie omdlievali, páni tasili meče. Len dvanásť rytierov, pán Václav z Číhovic zvaný Klobása, Zdeněk a Bohuněk Puklice z Čech, Oneš Cikán z Čelechovic, Jarek z Hluchova, Ján House z Krumsína, Mikuláš Dítě z Ohrozimi, Pešík Kopáč z Podháje, Arkleb zo Stařechovic, Buzek zo Ptenia, Ján z Lešan a tiež pán Puška z Kunštátu, purkrabia na Vícove, stálo tu ako vinníci. A ľudia tomu spočiatku nemohli ani uveriť, že majú pred sebou takých lapajov a vrahov. Zásluhou odvážnej pani Zuzany Boskovickej sa im dostalo spravodlivého trestu. Tak neslávne skončili rytieri—muzikanti svoje remeslo a nikomu už nikdy nezahrali. Najhoršie z nich dopadli pán Klobása s pánom Puškom. V Brne na Špilberku ich kat sťal iným na výstrahu.