Múdre dievča

Veľký rádža, indický kráľ, mal jediného syna. Dal ho vycvičiť vo všetkých vedách, princ bol vtipný, dobre sa učil. Keď dospel, povedal mu otec, že je čas, aby sa oženil. Princ sa otcovi poklonil a povedal:
„Staň sa Tvoja vôľa, otče, ale dovoľ, aby som si vybral ženu podľa svojej hlavy. Pôjdem na rok do sveta ako pocestný, budem hľadať dievča, ktoré sa mi rovná dôvtipom; a keď ju nájdem, oženim sa s ňou ako chudobný muž. Chcem, aby si ma vzala, pretože sa jej páčim, nie preto, že som princ.“ Rádža súhlasil, princ sa oblečil ako chudobný učenec, vydal sa do sveta. Chodil, až raz došiel k vyschnutému potôčiku, sadol si pod palmu a odpočíval.
Po chodníku medzi poliami išlo dievča, nieslo na hlave prútený kôš. Keď došlo, poprosil ju princ, aby mu dala jesť a piť, že je hladný. Dievča sa usmialo, povedalo:
„Nesiem otcovi obed a ponáhľam sa. Poviem mu, aby Ti nechal, a prinesiem Ti, čo zostane.“
„Ale prídeš iste?“ pýtal sa princ. Dievča pozrelo na oblohu, na koryto potôčika a povedalo:
„Ak nepríde, prídem; ak príde, neprídem!“ a s tým prešlo suché koryto, zmizlo v ryžovom poli.
Princ jedol svoje figy a hrozienka, upíjal vína, mal sám dosť potravy so sebou, veď bol princ, a rozmýšľal, čo dievča myslelo tými slovami: ak nepríde, prídem; ak príde, neprídem. Keď slnko prekročilo zenit, objavilo sa dievča, sadlo si pred princa so skríženými nohami, prestrelo šatku a vyložilo na ňu misky s jedlom, zostalo všetkého hojne. Princ jedol, dievča sa mu pozeralo na prsty, ale mlčalo. Princ po chvíli povedal:
„Máš krásne ruky, dlane vyhĺbené a prsty sa Ti ohýbajú posledným článkom späť, len palec trochu odstáva.“
„Máš pravdu,“ povedalo dievča a ani brvou nepohlo; „moja matka je urodzenej kasty, ale otcov rod je trochu nižší.“ Princ sa čudoval, ako dievča pochopilo, čo chcel povedať, hovoril ďalej:
„Máš štíhle nohy, pružné v členkoch,“ a dievča hneď odpovedalo ako na otázku:
„Áno, som jediná dcéra a mám brata, nesedím doma nad vyšívaním; chodím s bratom po horách i po lesoch.“ Princ žasol a začal sa pýtať:
„Niesla si obed otcovi; čo robí?“
„Je na poli, robí z neživých živé,“ povedalo dievča. „A čo robí Tvoj brat?“
„Je v lese, robí zo živých neživé.“
„A matka?“
„Keď som odchádzala, piekla zjedený chlieb.“ Princ povedal dievčaťu, že sa vzdáva, aby mu vyložilo, čo znamenajú jej odpovede. Dievča sa zdvihlo, ani sa neopierajúc o ruky, len jej zazvonili náramky na útlych členkoch, zbieralo riad a hovorilo:
„Veď som Ti to už všetko povedala: otec seje ryžu, z neživých zŕn vyrastie živý klas, brat rúbe v lese stromy a matka pečie chlieb, aby mohla vrátiť susede bochník včera požičaný.“ „A čo si povedala, keď si odchádzala,“ pýtal sa zvedavý princ, „ak nepríde, prídem; ak príde, neprídem?“
„Aký si nechápavý! Či si nevidel mráčik na oblohe? Keby bol prišiel dážď, potok by bol nabehol a nemohla som späť; keď neprišiel, prišla som.“ Princ mal radosť a pýtal sa:
„A čo povieš o mne, vtipné dievča?“
„Že si ten, ktorý nie je,“ zasmialo sa dievča. „Vyzeráš ako pocestný, ale Tvoja palica má dole ešte celkom ostrý hrot, máš chudobný odev, ale si prepásaný pásom tkaným z drahého hodvábu, nosíš pri páse kalamár a pierka, ale špičky Tvojich prstov sú čisté, chceš byť, čím nie si, a si ten, ktorý nie je.“ Princ pochopil, že nad dievčaťom nezvíťazí vtipom. Poprosil ju, aby s ňou smel ísť domov, ak mu jej otec dovolí u nich prenocovať. Dievča ho viedlo poľom až na statok, cestou rozprávalo o všetkom, na čo sa pýtal, a princ si ju tak obľúbil, že sa rozhodol požiadať ju o ruku.
Matka privítala pocestného láskavo, piekla na jeho počesť pečienku, dievčin brat sa vrátil z lesa, previedol ho hospodárstvom. Keď prišiel sedliak z poľa, sadli k večeri, matka priniesla pečienku a požiadala hosťa, aby ju rozkrájal. Princ pozrel na dievča a umienil si, že ho podrobí ešte jednej skúške. Odkrojil hlavu bažanta, položil ju na tanier sedliakovi; vyrezal pŕsia, dal ich sedliačke, potom nohy synovi, nakoniec krídla dievčaťu. Sedliak povedal:
„Všetkých si nás podelil, sebe si nenechal nič, milý hosť ..... “ Ale skôr než princ mohol odpovedať, dievča vstalo, poklonilo sa otcovi i matke, vzalo princa za ruku a povedalo:
„Náš hosť Vás prosí, drahí rodičia, aby ste mu dali mňa za ženu!“ Princovi bolo, akoby spadol z neba, ale dievča sa obrátilo k nemu:
„Dobre som pochopila, čo si chcel delením povedať: otec, hlava rodiny, matka nás svojimi pŕsami živila, syn už stojí na vlastných nohách a dcérka dospela, len krídla mať a odletieť z domu! Sebe som nič nenechal, chcem Vašu dcéru.“ Sedliak sa spýtal princa, či jeho múdra dcérka má pravdu, a keď princ prisvedčil, súhlasil, aby sa vzali. Princ ľutoval, že nie je majetný, sedliak mu na to povedal, že pôda uživí každého, kto na nej pracuje, ak nechce od nej viac úrody, než sám do nej dá práce. Ale skôr, než ich kňaz zosobášil, povedalo dievča, že žiada od svojho budúceho muža záväzok. „Na meno sa Ťa nepýtam,“ povedala, „ani na Tvoj stav, ale chcem mať právo, keby si ma chcel raz zapudiť, aby som si smela vziať so sebou to, čo budem mať v Tvojom domove najradšej; a každý musí poslúchnuť môj rozkaz.“ Princovi sa to zdalo smiešne, ale súhlasil. Dievča si samo napísalo krásnym písmom zápis, princ podpísal svojou značkou a dievča schovalo zápis za ňadrá, len sa šibalsky usmialo.
Keď bolo po svadbe, žili mladí manželia niekoľko dní na statku, ale princ čoskoro zatúžil ukázať svoju ženu otcovi. A tak jedného rána povedal žene:
„Moja drahá žena, chcem Ti niečo povedať!“
„Povedz, môj princ!“ povedala žena. Princ užasol, nevedel, čo povedať, ale jeho žena ho objala a povedala:
„Môj milý princ! Múdru ženu si chcel vziať a myslel si, že si vezme tuláka, ktorého stretne na ceste! Akí ste vy muži pošetilí oproti nám, ženám!“ Princ, keď sa spamätal, pýtal sa jej, ako sa dozvedela, kto je. Žena povedala:
„Ešte si to neuhádol? Veď som Ti to povedala hneď, ako si ma oslovil. Povedala som, že si ten, čo nie je, že si princ, ktorý zmizol od dvora a nie je, pretože sa zmenil na pocestného. Ako som zazrela Tvoje nechty, ostrihané do špičiek a vyleštené ružovým lakom, vedela som, že si pán, a ktoré dievča Tvojej ríše by nevedelo, ako vyzerajú muži kráľovského rodu, ktorý vládne ríši? Nesiete všetci známku svojho rodu v tvári, ako my ženy nosíme známku svojej kasty, maľované kolieska na čele! A napokon si sa prezradil sám, keď si mi podpísal záväzok svojou značkou.“
Princa trápilo, že nemohol ženu ničím prekvapiť, skoro sa bál, aby nebola múdrejšia než on. Povedal jej, že teraz bude treba ísť k dvoru. „Ale to si pamätaj, správa ríše je iná vec než žartovné hádanky. Budeš kráľovnou, nesmieš sa však nikdy miešať do vecí, o ktorých rozhoduje rada, inak by som Ťa musel vypovedať od dvora.“ Žena sľúbila, potom sa rozlúčili s rodičmi a išli domov.
Veľký rádža privítal syna s otvorenou náručou a nevestu si tak zamiloval, že sa s ňou o všetkom radil, až sa ministri mračili a princa to mrzelo. Keď sa mladým manželom narodil syn, veľký rádža bol radosťou bez seba. Odovzdal vládu svojmu synovi a sám sa staral len o vnuka, aby sa vyučil na riadneho vladára.
Princ, keď sa stal vládcom, začal ženu zanedbávať, stále sa len radil so svojimi ministrami. Sedliaci žiadali, aby smeli hospodáriť na vlastnú päsť na pôde, ktorú obrábali, aby neboli len otrokmi svojich pánov, ktorí si brali všetku úrodu, takže sedliakom nezostávalo ani na holé živobytie. Mladá kráľovná prosila manžela, aby pamätal na jej rod, aby chránil sedliakov, ktorí svojou prácou živia krajinu. Ale mladý kráľ stále žil len s pánmi, prial im a nechápal, prečo by sedliaci mali byť slobodní. Napokon sedliaci podali žiadosť k trónu, rada mala o nej rozhodnúť. Veľký rádža súhlasil so svojou nevestou, často spolu o tom hovorili, ale nechal synovi vôľu, aby vládol, ako vie.
Zišla sa rada, zasadli v mramorovom altánku v palmovom háji, predstúpil zástupca panstva a vyložil, že pánom odjakživa patrí všetka zem i všetka úroda z nej, sedliaci sú len otroci, ktorí sú povinní spracúvať zem. Potom hovoril zástupca sedliakov, prosil, aby bola zem daná sedliakom, že budú radi platiť pánom poplatok, ale hospodáriť chcú po svojom. Len slobodný sedliak pracuje rád a so všetkým úsilím, aby pôda vydala úrody čo najviac, vyživila všetok ľud. Ministri boli netrpezliví, bol už čas na večeru, všetci sa dávno zhodli na tom, že sedliakom nevyhovejú. Princ chcel dať znamenie, aby hlasovali, ale vtom sa strhol v parku krik, do záhrady pribehol synček prvého ministra a za ním princov syn. Ministrov synček sa sťažoval otcovi, že mu mladý princ ubližuje. Hrali sa na radu a princ vraj kázal chlapcom z dvora, aby doňho napchali všetky koláče a maškrty, čo dostali na desiatu, a aby mu vliali všetok čaj do hrdla.
Princ sa obrátil prísne na syna, ale synček sa bránil:
„Hrali sme sa na radu, rokovali sme o práve pánov a o prosbách sedliakov. Tento žalobníček hájil pánov, ale ja som bol za sedliakov, pretože viem, čo mamička povedala dedkovi, kto je v práve. Ale tento hovoril, že jeho otec to dnes rozhodne za pánov, aby každý pán smel zobrať si všetku úrodu, ktorú zožnú tisíce jeho sedliakov. Chcel som súdiť spravodlivo, tak som dal obhajcu panského práva podržať, dal som doňho natlačiť koláče dvadsiatich chlapcov z dvora, aby som sa presvedčil, či ich strávi. Nestrávil, tak som poznal, že ani pán nemôže stráviť úrodu tisícov sedliakov.“ Kým mladý mudrc dohovoril, pribehol jeho učiteľ a odniesol si ho. Ale rada vstala a princ videl, že je po rade. Keď prišiel na večeru, ani sa na ženu nepozrel. Po večeri povedal:
„Povedal som Ti, ak sa budeš miešať do rokovania rady, že musíš opustiť dvor, vrátiť sa k otcovi. Odíď, nebudem pre Teba hubiť ríšu.“ Žena sa mužovi uctivo poklonila a povedala:
„Staň sa vôľa Tvoja, môj pane, ďakujem Ti za lásku, zajtra ma tu nebude,“ a s tým odišla z izby. Princ sa hneval na ňu i na seba, išiel skoro spať, nemohol zaspať. Sotva napokon zaspal, snívalo sa mu, že sa dusí. Zobudí sa, cíti, že má nohy a ruky zviazané, v ústach šatku, dvaja chlapi ho nesú po dvore, do voza s korbou. Sotva ho uložili na koberec a vybrali mu šatku z úst, zmizli, voz sa rozbehol. Princ kričal, ale nikto mu neodpovedal. Počul len, ako okolo voza cvakajú podkovy a ozývajú sa hlasy. Napokon sa rozvidnilo, vyšlo slnko. Voz zastal, záclony na korbe sa rozhrnuli, princ zazrel svoju ženu. Dala mu dobré ráno a povedala:
„Ak sľúbiš, že mi neutečieš, dám Ťa rozviazať.“ Čo mal princ robiť; sľúbil, sluhovia ho zniesli z voza a rozviazali. Princ zazrel oheň, varili raňajky, kŕmili kone. Zúril a prikazoval sluhom, aby jeho ženu zajali a vrátili sa s ním domov. V tom zazrel otca a otec mu hovoril:
„Prehral si, milý syn, Tvoja žena je múdrejšia,“ a smial sa. Žena ho vzala popod ruku a povedala:
„Nehnevaj sa, môj milý, veď vieš, že si mi upísal, aby som si vzala, keď ma vyženieš, čo budem mať doma najradšej, a že všetci ma majú poslúchať. Čo by som mohla mať radšej než Teba?“ Princ dal žene bozk, vrátil sa s ňou do paláca, a sedliaci dostali slobodu.