Šípková Ruženka

Pred dávnymi časmi žili kráľ a kráľovná a tí si každé ráno hovorili: „Keby sme tak mali dieťatko!“ A stalo sa raz, že kráľovná práve sedela vo vani, keď tu z vody vyliezla žaba, priposkakala k nej a povedala: „Tvoje želanie sa splní, skôr než uplynie rok, narodí sa ti dcérka.“ Čo žaba povedala, to sa stalo; kráľovná porodila dievčatko, ktoré bolo také krásne, že kráľ sa od samej radosti nevedel udržať a usporiadal veľkú slávnosť. Pozval na ňu nielen svojich príbuzných, priateľov a známych, ale aj sudičky, ktoré mali dieťaťu priniesť do vienka rozličné cnosti a nadanie. Sudičiek bolo trinásť, kráľ mal ale len dvanásť zlatých tanierov, z ktorých mali jesť, a tak musela jedna z nich zostať doma.

Krstiny oslávili v celej nádhere, a keď sa slávnosť chýlila ku koncu, začali sudičky dieťa obdarúvať podivuhodnými darmi; jedna mu venovala cnosť, druhá krásu, tretia bohatstvo; a tak ďalej jednoducho všetko, čo si možno na svete priať. Keď vyslovila svoje želanie jedenásta sudička, tu zrazu vpadla do siene tá trinásta, a keďže sa chcela pomstiť, že nebola pozvaná, bez toho, aby niekoho pozdravila alebo sa naň len pozrela, zvolala silným hlasom: „Kráľovská dcéra sa vo veku pätnástich rokov pichne o vretienko a zomrie!“ A bez ďalšieho slova sa obrátila a odišla zo siene. Všetci boli ohromení úľakom. Tu predstúpila dvanásta sudička, ktorá svoje želanie ešte nevyslovila. Nemohla síce ten zlý osud odvrátiť, ale mohla zmierniť jeho dopad, povedala teda: „Nepadne do smrti, ale do storočného spánku.“ Kráľ, ktorý chcel milované dieťa ochrániť pred nešťastím, potom vydal rozkaz, že všetky vretená v celom kráľovstve majú spáliť.

Želania sudičiek sa splnili, dievčatko bolo také krásne, cnostné, priateľské i múdre, že kto ju poznal, musel ju milovať. Jedného dňa, to mala práve pätnásť rokov, neboli kráľ ani kráľovná doma a dievčatko zostalo na zámku celkom samé. Tak sa prechádzala a obzerala si izby i komory, ako sa jej zachcelo, a nakoniec došla k jednej starej veži. Vyšla úzkym točitým schodiskom hore a dorazila k malým dvierkam. V zámke trčal zhrdzavený kľúč, a keď ním otočila, dvere odskočili a za nimi bola komôrka, v ktorej sedela pri kolovrátku starenka a usilovne priadla. „Dobrý deň, babička,“ povedala kráľovská dcérka: „čo tu robíš?“ „Priadem.“ odvetila starena a pokývala hlavou. „Čo je to za vec, ktorá tu tak veselo poskakuje?“ spýtala sa dievka, vzala vretienko a chcela tiež priasť. Ale len čo sa vretienka dotkla, tu sa to čarovné proroctvo splnilo a ona sa pichla do prsta.

V tom okamihu klesla na posteľ, ktorá tam stála, a upadla do hlbokého spánku. A ten spánok sa rozšíril po celom zámku, kráľ a kráľovná, ktorí práve prišli domov a vošli do siene, zaspali a s nimi všetci dvoriania. Spali aj kone v stajni, psy na dvore, holuby na streche, muchy na stene, aj oheň, ktorý plápolal v krbe, znehybnel a zaspal, pečienky sa prestali škvariť a aj kuchár, ktorý chcel kuchtíka, lebo mal niečo opatriť, vyfackať, tiež zaspal. A utíchol vietor a na stromoch okolo zámku sa nepohol ani lístoček. Okolo zámku začala rásť húština divokých ruží, a každý rok bola o niečo vyššia a nakoniec celý zámok obrástla, takže ho viac nebolo vidieť; ani tú chorúhvičku na streche.

A krajinou sa niesla povesť o krásnej Šípkovej Ruženke, ako kráľovskú dcéru nazvali; z času na čas sem prichádzali kráľovskí synovia, aby cez húštinu prenikli k zámku. Ale to sa ukázalo ako celkom nemožné, lebo tŕnie akoby malo ruky, mladíkov nimi chytalo a oni v ňom uviazli, zostali tam visieť a viac sa odtiaľ nedostali, a tak zo sveta odišli bolestnou smrťou.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Po mnohých a mnohých rokoch prišiel raz do tej krajiny opäť jeden princ a počul, ako akýsi starec rozpráva o Šípkovej Ruženke; že tam niekde stojí zámok, v ktorom už sto rokov spí prekrásna princezná, ktorej hovoria Šípková Ruženka, s ňou spí aj kráľ a kráľovná a celý dvor. Starec tiež od svojho dedka vedel, že už prišlo mnoho premnoho princov a pokúšalo sa ju nájsť, snažilo sa preniknúť cez šípkovú húštinu, ale všetci v nej uviazli a biedne zahynuli. Tu mladík povedal: „Ja sa nebojím, idem sa na Šípkovú Ruženku pozrieť.“ Ten dobrý starec ho od toho mohol odhovárať, ako chcel, princ na jeho slová nič nedal. A práve teraz uplynulo sto rokov a nadišiel čas, keď sa mala Šípková Ruženka opäť zobudiť.

Keď sa princ priblížil k ružovej húštine, boli to vtedy už veľké a mohutné ružové stromy, tu sa samy od seba rozostúpili a nechali ho prejsť nezraneného; za ním sa opäť zatvorili do nepreniknuteľnej húštiny. Na zámockom dvore ležali a spali kone a strakaté poľovnícke psy, na streche sedeli holuby a mali hlavy ukryté pod krídlami. A keď vošiel do zámku, na stenách spali muchy, kuchár v kuchyni mal stále načiahnutú ruku, ako chcel kuchtíka plesnúť, slúžka sedela s čiernym kohútom, ktorého chcela oškubať. Tu išiel ďalej a videl v sieni ležať a spať dvorian, hore na tróne ležal kráľ aj kráľovná a spali. Tak išiel stále ďalej a všetko bolo také tiché, že počul svoj vlastný dych, až napokon prišiel do veže a otvoril dvere tej komôrky, v ktorej spala Šípková Ruženka. Tam teda ležala a bola taká krásna, že sa na ten pohľad nemohol vynadívať, sklonil sa k nej a pobozkal ju. Len čo sa jej dotkol ústami, otvorila Šípková Ruženka oči a milo sa naňho pozerala.

Tak zišli spolu dolu a zobudil sa kráľ, kráľovná i dvoriania a pozerali sa prekvapene jeden na druhého. Aj kone na dvore vstali a potriasali hlavami, psy vyskočili a vrteli chvostmi, holuby na streche vytiahli hlavy spod krídel, obzerali sa naokolo a potom odleteli do polí, muchy liezli po stenách, oheň v kuchyni sa rozhorel, aby ďalej varil jedlo, pečienky opäť začali prskať, kuchár dal kuchtíkovi konečne ten pohlavok a slúžka ďalej škubala čierneho kohúta.

Tak slávili vo všetkej nádhere svadbu princa a Šípkovej Ruženky a žili spokojne až do konca svojich dní.