Diabol s tromi zlatými vlasmi

Bola raz jedna mamička a tej sa narodil synček, ktorého pobozkalo šťastie. A koho v tých dávnych časoch pobozkalo šťastie, tomu bola súdená kráľovská dcéra. V tom čase, keď došlo k tomuto bozku, zavítal do tej dediny kráľ a pýtal sa, čo je nové. Tí ľudia ho nepoznali, a tak mu radostne hlásili, že sa narodil chlapček pobozkaný šťastím a ich budúci kráľ. No, to kráľa veru rozhnevalo, však to bol jeden z tých, čo majú srdce čierne ako noc, ale svoj hnev ovládol a išiel k rodičom toho chlapca, pristúpil k nim lichotivo a povedal: „Ste takí chudobní, prenechajte mi svoje dieťa, ja sa oň postarám.“ Tí sa spočiatku zdráhali a vzpierali, ale cudzinec posypal stôl zlatom tak vydatne, že si pomysleli: „Je to dieťa šťastím pobozkané, tak to bude na jeho dobro.“

Kráľ chlapčeka položil do truhličky a odviezol sa s ním preč. Išiel a išiel, až prišiel k hlbokej vode. Tu nezaváhal a nepohodlného nápadníka svojej dcérky hodil aj s truhličkou do hlbiny. Ale tá sa nepotopila, pekne si plávala ako loďka a dovnútra sa nedostala ani kvapka vody. Dokolísala sa až na dve míle od hlavného mesta, práve k akémusi mlynu, kde sa zachytila pri náhone. A bola to veru šťastná náhoda, že tam stál jeden mlynársky pomocník, ktorý ju uvidel, schmatol hák a pritiahol ju k sebe, lebo mu prišlo na um, že by v nej mohol byť poklad. Ale ejha! Keď ju otvoril, ležal vnútri krásny chlapček, veselý a čulý, že to bola radosť pozerať. Zaniesol ho k mlynárovcom, a keďže títo nemali žiadne deti, zaradovali sa a povedali: „Zoslal nám ho sám pánboh.“ Iste sa oň starali ako o vlastného!

A čas bežal, ako to má vo zvyku, neúprosne a bez prestania.

Jedného dňa bola veľká búrka a pri tom blýskaní a hrmení zablúdil do mlyna sám kráľ. Podivil sa a u starých vyzvedal, či ten pekný a urastený mládenec je ich syn. „Ale kdeže,“ odvetili: „je to nájdenec, priplával k nám pred štrnástimi rokmi v truhličke, zachytila sa pri náhone a náš pomocník ju vytiahol z vody.“ Tu kráľ spoznal, že mu cestu skrížilo to prekliate, šťastím pobozkané decko, a pustil sa do novej lesti a zákernosti: „Dobrí ľudia, nemohol by ten chlapec zaniesť pani kráľovnej list? Zaplatím mu rovné dva zlaté!“ „Ako pán káže,“ odvetili a prikázali chlapcovi, aby sa pripravil. Kráľ zatiaľ napísal kráľovnej škaredý list, v ktorom stálo „len čo ten chlapec s týmto listom dorazí, daj ho zabiť a pochovať, a to všetko sa musí stať skôr, než sa vrátim.“ No, majú to králi ale čudné zvyky.

Mládenec sa vybral na cestu, ale pri tom putovaní zakopol o blúdivý kameň a k večeru sa zamotal v jednom čiernom a hlbokom lese. A bola to veru šťastná náhoda, že v tme videl svetielko, šiel za ním a prišiel k akejsi chalupe. Keď vošiel dovnútra, sedela tam pri ohni starenka. Zľakla sa, keď ho videla, a povedala: „Preboha, kde si sa tu vzal a čo tu hľadáš?“ „Idem z mlyna,“ odvetil: „nesiem list pani kráľovnej, ale stratil som sa. Môžem tu prenocovať?“ „Úbohý chlapče, čo ťa nemá,“ zalomila rukami tá dobrá duša: „dostal si sa do zbojníckeho brlohu, zabijú ťa, až ťa tu nájdu.“ „Viete čo, babka, nech si ma nájdu, nech ma aj zabijú.“ povedal chlapec: „Nebojím sa; som taký unavený, že aj tak nemôžem ďalej.“ Ľahol si na lavicu a zaspal, akoby ho do hlbokej vody hodili.

Čoskoro nato prišli zbojníci a náramne sa hnevali, čo to tam leží za cudzí chlapec. „Ach,“ povedala starenka: „je to len nevinné dieťa, stratilo sa v lese, vzala som ho sem z milosrdenstva, nesie list pani kráľovnej.“ Zbojníci list otvorili a čítali a stálo v ňom, že ten chlapec má byť, len čo príde, pripravený o život. Takáto podlosť sa aj tým nemilosrdným surovcom zaprela v hrdle, ich vodca ten list na mieste roztrhal, vzal pergamen a napísal list celkom iný. Pani kráľovnej prikázal, aby toho chlapca, čo prinesie list, bez odkladu oženila s princeznou. A potom zbojníci nechali chlapca v pokoji ležať až do rána, a keď sa zobudil, dali mu list a ukázali mu správnu cestu.

Kráľovná, keď ten list dostala a prečítala, urobila všetko, ako v ňom stálo; veď poznala čudné zvyky kráľov. Dala vystrojiť nádhernú svadbu a princezná bola s tým dieťaťom, pobozkaným šťastím, zosobášená, a pretože ten chlapec bol krásny a milý, žila s ním rada a spokojne.

Po nejakom čase sa kráľ vrátil z ciest na zámok a videl, že sa veštba vyplnila. „Ako sa to stalo?“ povedal: „V mojom liste bolo celkom niečo iné!“ Tu mu kráľovná podala list a povedala, že sa môže sám pozrieť, čo v ňom stojí. Kráľ čítal a poznal, že ho šťastie oklamalo. Zavolal si mládenca a pýtal sa, ako sa to mal so zvereným listom, prečo doniesol iný. „O tom nič neviem,“ odvetil tento: „museli mi ho vymeniť v noci, keď som zaspal v lese.“ Kráľ bol zúrivý ako kráľ všetkých pekelníkov: „Takto ľahko to mať nebudeš! Ten, kto chce moju dcéru, ten mi musí z pekla priniesť tri diablove zlaté vlasy! Choď a prines mi, čo si prajem! Potom ti svoju dcéru dám!“ Takto dúfal, že sa zaťa navždy zbaví. No, majú to králi ale čudné zvyky! Ale mládenec odvetil: „Tie zlaté vlasy prinesiem, diabla sa nebojím!“ Rozlúčil sa a začalo sa jeho veľké dobrodružstvo.

Istého dňa dorazil do veľkého mesta, kde sa ho strážca pri bráne vypytoval, kto je a čomu rozumie a čo vie a tak. „To by sa videlo.“ odvetil mládenec pobozkaný šťastím. „Mohol by si nám pomôcť,“ povedal strážca: „keby si nám povedal, prečo naša studňa na námestí, z ktorej inak prýšti víno, zrazu celkom vyschla.“ „Dobre, pozriem sa na to, keď pôjdem späť.“ A išiel ďalej.

Po nejakom čase prišiel k inému mestu, kde sa ho strážca pri bráne opäť vypytoval, akého je remesla a čo vie a čo pozná a tak. „To by sa videlo.“ „Mohol by si nám pomôcť,“ povedal strážca: „keby si nám povedal, prečo strom v našom meste, ktorý inak nosil zlaté jablká, zrazu nevyhnal ani lístoček.“ „Dobre, pozriem sa na to, keď pôjdem späť.“ A išiel ďalej.

Šiel veľa dní, až prišiel k širokej rieke, cez ktorú musel na druhú stranu. Prievozník sa ho pýtal, akého je remesla a čo vie a čo pozná a tak. „To by sa videlo.“ „Mohol by si mi pomôcť,“ povedal starec: „keby si mi povedal, prečo musím navždy jazdiť sem a tam a nikdy nedôjdem vyslobodenia.“ „Dobre, pozriem sa na to, keď pôjdem späť.“ A išiel ďalej.

Za tou vodou našiel vchod do pekla. Bolo to tam do čierna čierne a smradľavo smradľavé a sírnaté. Pekelný pán nebol doma, ale jeho staručká matka tam leňošila a bolo jej dlho. Keď uvidela mládenca pobozkaného šťastím, prehovorila celkom priateľsky: „Čože tu chceš, synku.“ „Chcel by som tri zlaté diablove vlasy,“ odvetil: „lebo inak mi zoberú moju ženu.“ „To nie je veru málo, čo si žiadaš,“ povedala: „lebo keď príde syn domov a nájde ťa, na mieste ti zakrúti krkom. Ale je mi ťa ľúto, uvidím, či ti dokážem pomôcť.“ Potom chlapca premenila na mravca a povedala: „Vlez si do záhybov môjho kabátika, tam budeš v bezpečí.“ „Dobre,“ odpovedal: „ale rád by som ešte vedel tri veci, prečo je studňa, z ktorej inak prýšti víno, vyschnutá, prečo strom, ktorý inak nesie zlaté jablká, nevyhnal ani lístoček, a prečo musí prievozník navždy jazdiť sem a tam a nedôjde vyslobodenia.“ „To sú mi ale ťažké otázky,“ povedala: „ale nevrť sa a dávaj pozor, čo syn povie, len čo mu vytrhnem zlatý vlas.“

Pricupkal večer a s ním aj pekelník. Len čo vošiel do izby, zavetril akúsi ľudčinu. „Smrdí to tu lotrovinou!“ vykríkol a dal sa šmátrať po izbe ako sto zdivočených satanášov, čo prevrátil, iné zhodil a ďalšie poprevracal, až ho matka vyhrešila: „Práve som tu pozametala a upratala a ty mi to tu zase poprehadzuješ, čertisko sakramentské! Nemáš v tom nose nič iné než ľudčinu! Sadni si a jedz, kým to nevychladne!“ Tak sa satan napchal až do prasknutia, potom si položil hlavu do lona svojej matky, aby ho pri driemaní iskrila. Kým by si kohút trikrát zobol, čertisko odfukovalo a pri tom chrápalo, až sa peklo otriasalo. Tu pekelná mamička schmatla jeden zlatý vlas, vytrhla ho a schovala. „Aůůůůů!“ zareval čert: „čo robíš?“ „Mala som ťažký sen, synáčik drahý, tak som ti vošla do vlasov.“ „Čo sa ti snívalo?“ bol diabol zvedavý. „Videla som studňu na námestí, z ktorej inak prýšti víno, ale teraz bola suchá ako troud. A v tom sne som si lámala hlavu, ako sa to mohlo prihodiť.“ „Ako by si to ty mohla vedieť?“ odfrkol si satanáš: „V studni je kameň, pod kameňom ropucha, jeden by musel tú ropuchu zabiť, aby zase tieklo víno.“ A bolo to.

Matka čerta uiskrila až do driemot a chrápania tak poriadneho, až sa v pekelnej sieni triasli okná. Potom mu vytrhla druhý vlas. „Aúúúúúúú, čo robíš?!“ zreval diabol nahnevane. „Ach, synáčik, to nebolo vo zlom, zase som zaspala a prišlo mi na teba také čudné snívanie.“ „Čo sa ti zasa snívalo?“ spýtal sa trochu netrpezlivo. „Videla som strom, ktorý býval zvyčajne obsypaný zlatými jablkami, ale teraz na ňom nebol ani lístok. Tak som si zase lámala hlavu, v čom to tkvie.“ „Hahaha, akože by si to ty mohla vedieť!“ smial sa čert: „V koreňoch hlodá potkan veľký ako pes, musel by ho niekto zabiť, aby strom zase nosil zlaté jablká, ale takto bude hrýzť ďalej a strom uschne. Ale daj mi pokoj so svojimi snami, ak ma ešte raz vyrušíš zo spánku, dám ti pekelnú ranu.“

Tak mamička čertisko zase iskrila, až ho ukolísala do spánku. Potom schmatla tretí vlas a vytrhla ho. Diabol vyletel do výšky, revel pri tom, akoby ho vidlami nabierali, a chcel sa so svojou vlastnou mamičkou zle obísť, ale ona ho chlácholila a povedala: „Kto môže za zlé sny?“ „Čo sa ti snívalo tentoraz?“ spýtal sa, predsa len bol zvedavý ako čert. „Videla som prievozníka, sedí vo svojej loďke, prevára ľudí sem a zase tam a nemôže von. Tomu som nerozumela ani za mak.“ „Hehe, ten hlupák,“ smial sa satanáš: „keby dal tomu ďalšiemu, ktorý bude chcieť previezť, do ruky svoju žrď a sám vyskočil na breh, bude voľný a ten druhý sa stane prievozníkom.“

Teraz mala pekelná mamička tri zlaté vlasy a tiež z neho vymámila odpovede na tie tri otázky, tak ho nechala v pokoji a on spal až do bieleho rána. Keď pekelný pán ráno odfrčal za svojimi diabolskými intrigami, vytiahla mravca zo šosu svojho kabátika a dala mu späť ľudskú podobu. „Tu máš, chlapče, tri zlaté vlasy,“ povedala: „a čo syn hovoril k tvojim otázkam, to si počul sám.“ „Áno,“ odvetil: „počul a dobre som si zapamätal.“ „Tak sa ti dostalo pekelnej pomoci a môžeš ísť svojou cestou.“ Mládenec pobozkaný šťastím poďakoval a vykročil z pekla celý spokojný, ako sa mu jeho dielo pekne podarilo.

Keď prišiel k prievozníkovi, pripomenul mu tento jeho sľub. „Prevez ma najprv na druhú stranu, potom ti poviem, ako sa oslobodíš.“ A keď bol na protiľahlom brehu, dal mu pekelnú radu: „Keď príde zase niekto a bude chcieť previezť, daj mu do ruky svoju žrď.“

V tom meste, kde mali strom, čo dávno nenosil zlaté jablká, mu strážca pri bráne tiež pripomenul jeho sľub. „Zabite toho potkana, ktorý hryzie korene, potom bude zlatých jabĺk na tucty.“ znela pekelná rada. To bolo ďakovanie a na cestu mu dali dva osly naložené zlatom.

Nakoniec prišiel do mesta, kde mali vyschnutú studňu. Keď sa strážca chystal pripomínať, bola tu pekelná rada ako na zavolanie: „Vo studni sedí pod kameňom ropucha, tú musíte nájsť a zabiť, potom zase potečie víno.“ Dobrá rada nad zlato a toto zlato vliekli ďalšie dva osly.

A tak mládenec pobozkaný šťastím, vo vrecku tri zlaté pekelnícke vlasy a nasledovaný štyrmi oslami, čo mali zlato aj za ušami, dorazil domov k svojej žene, ktorá sa zo srdca radovala, keď ho opäť uvidela, a radovala sa dvojnásobne, keď počula, ako sa mu darilo. Kráľovi dal, čo si žiadal, tri zlaté diablove vlasy, a keď tento videl štyri osly naložené zlatom, bol spokojný a povedal: „Moju dcéru si môžeš ponechať. Ale teraz mi, milý syn, povedz, odkiaľ pochádzajú tie poklady.“ „Prešiel som cez jednu veľkú rieku,“ povedal mládenec: „a tam leží na brehu namiesto piesku ryzie zlato. Človek si môže nabrať, čo uvezie.“ „Každý? Aj ja?“ pýtal sa kráľ a žiadostivosťou sa priam dusil. „Každý. Aj vy. Cez tú rieku prevára prievozník, stačí, keď mu poviete a na druhom brehu si môžete nabrať plné vrecia.“

Chamtivý kráľ sa vydal na cestu takým cvalom, že bol za pár dní pri rieke. Tam zamával na prievozníka, aby ho previezol. Prievozník prišiel, nechal ho nastúpiť, a keď doplávali k protiľahlému brehu, dal mu do ruky žrď a sám vyskočil na breh. A bolo to!

Od tých čias tam prevára ten hriešny kráľ, pokiaľ tam však neprišiel ešte niekto hriešnejší a tú žrď si od neho nevzal.