Husiarka

Žila raz jedna stará kráľovná, ktorej muž už pred mnohými rokmi zomrel, a tá mala jednu krásnu dcéru. Keď princezná vyrástla, požiadal o jej ruku princ z ďaleka. A keď prišiel čas, keď sa mali brať, a Zenobia sa mala vydať do cudzej krajiny, nechala jej matka zbaliť mnoho krásnych vecí, zlata, striebra, šperkov, pohárov, skrátka všetko, čo kráľovská nevesta potrebuje, lebo svoje dieťa srdcom milovala.
Aj komornú jej dala so sebou, ktorá s ňou mala ísť a do rúk ženícha ju odovzdať, a každá na cestu dostala koňa, a Zenobiin kôň sa volal Falada a vedel rozprávať. Keď nadišla hodina lúčenia, odišla matka do spálne, tam vzala nožík a porezala sa do prsta, až začala krvácať; vzala snehobiely šatku a nechala do nej skvapnúť tri kvapky krvi. Podala ju potom svojej dcére a povedala:
„Milé dieťa, ochraňuj ju ako oko v hlave, cestou sa ti zíde.“
Potom sa spolu zarmútene rozlúčili, princezná si tú šatku strčila za pazuchu, nasadla na koňa a vydala sa za ženíchom.
Poberali sa asi hodinu a Zenobia zrazu pocítila veľký smäd, a tak povedala komornej:
„Zostúp a naplň mi môj pohár, ktorý máš pri sebe, vodou z potoka, rada by som sa napila.“
„Keď máte smäd,“ povedala komorná, „zostúpte sama, ľahnite si k vode a napite sa, ja nie som vaša slúžka.“
Tak pokorná Zenobia, majúc veľký smäd, zostúpila, sklonila sa k potoku a pila len tak, nemôc sa napiť zo svojho zlatého pohára. Povedala potichu:
„Ach, bože!“
Tu jej odpovedali tie tri kvapky krvi:
„Keby to tvoja matka vedela, srdce by jej od ľútosti puklo.“
Ale princezná bola pokorná, nepovedala nič, nasadla opäť na koňa. Prešli niekoľko míľ, ale deň bol horúci a ona opäť pocítila smäd. Tiekol popri nej potôčik, a tak ešte raz zavolala na komornú:
„Zostúp a podaj mi môj zlatý pohárik na pitie.“ lebo na predošlé zlé slová už zabudla.
Ale komorná odvetila bez akejkoľvek pokory:
„Ak chcete piť, napite sa sama, nie som vaša slúžka.“
Tak Zenobia zase zostúpila z koňa, položila sa k tečúcej vode, zaplakala a povedala:
„Ach, Bože.“
Tu jej odpovedali tie tri kvapky krvi:
„Keby to tvoja matka vedela, srdce by jej od ľútosti puklo.“
Ale keď Zenobia pila, príliš sa naklonila a tá šatka s tromi kvapkami krvi jej z pazuchy vypadla a po vode odplávala, a ona si to vôbec nevšimla.
Ale komorná si to všimla a zaradovala sa, lebo teraz, keď Zenobia tie tri kvapky krvi stratila, stala sa slabou a bezmocnou a ona nad ňou získala moc.
Keď chcela Zenobia opäť nasadnúť na koňa, ktorý sa volal Falada, povedala jej komorná:
„Falada patrí mne, tebe táto herka!“ a princezná si to nechala páčiť.
Potom ju komorná ďalej zlými slovami zahŕňala, Zenobia si musela zhodiť svoje kráľovské šaty a obliecť si obyčajné šaty komornej, nakoniec musela prisahať, že to nikomu na kráľovskom dvore nepovie, a ak túto prísahu nedodrží, na mieste ju komorná zabije.
Falada všetko pozoroval a dobre si to zapamätal.
Komorná nasadla na Faladu a pravá nevesta na tú herku, a išli ďalej, až konečne dorazili na kráľovský zámok. Tam zavládla z ich príchodu veľká radosť, kráľovský syn im vyšiel v ústrety, pomohol komornej z koňa a mysliac, že je to jeho nevesta, viedol ju po schodoch hore, pravá princezná zostala stáť dole.
Starý kráľ sa pozeral z okna a uvidel dole na dvore Zenobiu, bola taká krehká, jemná a krásna; vošiel do kráľovskej komnaty a spýtal sa nevesty na tú, ktorú mala so sebou a teraz dole na dvore stojí, kto to je.
„Vzala som ju na cestu, aby mi rýchlejšie ubiehala, nechajte ju ako slúžku pracovať, nech tu len nezahaľa.“
Ale starý kráľ pre ňu nemal žiadnu prácu, až nakoniec rozhodol:
„Mám tu malého chlapca, ktorý pase húsky, tomu by mohla pomáhať.“
Chlapec sa volal Ječmínek a tomu musela Zenobia pomáhať pásť húsky.
Čoskoro komorná povedala princovi:
„Milovaný manžel, splníte mi jedno želanie, prosím?“
On odvetil:
„Iste, rád to urobím.“
„Nechajte zavolať mäsiara a toho koňa, na ktorom som prišla, nechajte zabiť, lebo ma cestou veľmi nahneval.“
Komorná sa veľmi bála, že by ten kôň mohol prehovoriť. A keď sa to dostalo na vedomie, že Falada má zomrieť, vtedy Zenobia tajne zašla za mäsiarom a dala mu zlato, aby pre ňu vykonal malú službu.
V meste bola veľká tmavá brána a na tú mal Faladovu hlavu zavesiť, aby sa naňho niekedy mohla aspoň pozrieť. A mäsiarsky učeň nakoniec tak urobil, odťal koňovi hlavu a pribil ju nad tmavú bránu.
Zavčasu ráno, keď spolu s Ječmínkom pod tou bránou húsky na pašu vyháňali, Zenobia povedala:
„Ó Falada, tu visíš.“
A hlava jej odvetila:
„Ó panna kráľovná, tadiaľto kráčaš, keby to tvoja matka vedela, srdce by jej od samého žiaľu puklo.“
Potom vyšli z mesta von a vyhnali húsky do polí. A keď na pašu prišli, posadila sa Zenobia do trávy a rozpustila si svoje zlaté vlasy. Keď to Ječmínek videl, chcel si ich pár vytrhnúť. Vtedy Zenobia zvolala:

„Vetríku, vetríku, Ječmínkovi klobúk vezmi, rýchlo leť,
nech ho po lúkach naháňa, kým vlasy spletiem, potom mu ho vráť.“

A vtedy zavial silný vietor, ktorý zhodil Ječmínkovi jeho klobúčik a hnal ho po zemi, a on za ním musel bežať. Kým ho dohnal, mala už Zenobia vlasy učesané a zapletené, takže jej žiadny nemohol vytrhnúť. Vtedy sa Ječmínek nahneval a viac s ňou nehovoril; a pásli húsky až do večera, potom šli domov.
Na druhé ráno, keď zase popod tú tmavú bránu prechádzali, povedala dievčina:
„Ó Falada, tu visíš.“
A hlava jej odvetila:
„Ó panna kráľovná, tadiaľto kráčaš, keby to tvoja matka vedela, srdce by jej od samého žiaľu puklo.“
A keď si v poliach na lúke sadla a začala si vlasy česať a Ječmínek jej zase chcel nejaké vytrhnúť, vtedy rýchlo zavolala:

„Vetríku, vetríku, Ječmínkovi klobúk vezmi, rýchlo leť,
nech ho po lúkach naháňa, kým vlasy spletiem, potom mu ho vráť.“

Vtedy opäť vietor zavial a strhol mu klobúčik z hlavy a on za ním zase musel behať, a keď sa vrátil, mala svoje krásne zlaté vlasy zase upravené, a nemohol jej žiadny chytiť, a tak pásli húsky, kým nenastal večer.
Ale večer, keď prišli domov, šiel Ječmínek k starému kráľovi a povedal:
„S tou dievčinou už húsky pásť nechcem.“
„Pre čo nie?“ spýtal sa kráľ.
„Lebo ma celý deň zlobí.“
Vtedy mu kráľ prikázal, aby mu všetko povedal, ako to celý deň chodí.
Ječmínek povedal:
„Ráno, keď ideme s húskami tou tmavou bránou, visí nad ňou koňská hlava a ona jej hovorí .....
„Ó Falada, tu visíš.“
A hlava jej odvetí:
„Ó panna kráľovná, tadiaľto kráčaš, keby to tvoja matka vedela, srdce by jej od samého žiaľu puklo.“
A potom Ječmínek ďalej rozprával, ako to chodí na husacej paši, a ako mu vietor klobúčik zhadzuje a on ho musí naháňať po poliach.
Vtedy mu kráľ prikázal, aby budúceho dňa spoločne na pašu húsky vyhnali, a on sám, keď nastalo ráno, ukryl sa v tej tmavej bráne a počul, ako husiarka hovorí s Faladou. A potom šiel kráľ na pole a ukryl sa na lúke za jeden krík.
Potom čoskoro na vlastné oči videl, ako husiarka s pastierikom prihnali húsky, a ako si po malej chvíli Zenobia sadla do trávy a rozpustila vlasy, a tie jej na slnku žiarili. Po chvíli zvolala:

„Vetríku, vetríku, Ječmínkovi klobúk vezmi, rýchlo leť,
nech ho po lúkach naháňa, kým vlasy spletiem, potom mu ho vráť.“

Vtedy zavial vietor a vzal Ječmínkovi z hlavy klobúčik, že musel za ním ďaleko utekať, a slúžka sa zatiaľ učesala a kučery si zapletla.
Potom odišiel kráľ nepozorovane preč, a keď sa večer husiarka vrátila domov, zavolal si ju nabok a spýtal sa jej, prečo to všetko robila.
„Nesmiem vám nič povedať, nesmiem sa žiadnemu človeku sťažovať na svoje nešťastie, lebo som tak pri Bohu všemohúcom prisahala, pretože inak by som prišla o život.“
On ju prehováral, nech zanechá všetky obavy, ale ona nepovolila, až jej kráľ nakoniec povedal:
„Mne to teda povedať nemôžeš, ale môžeš sa posťažovať aj peci.“ a odišiel preč.
Vtedy si Zenobia vliezla do pece a začala v nej plakať a nariekať,
„Sedím tu celým svetom opustená kráľovská dcéra, falošná komorná ma má vo svojej moci, svoje kráľovské šaty som musela zložiť, a ona moje miesto vedľa môjho ženícha zaujala, a ja aby som tu ako husiarka slúžila. Keby to moja matka vedela, srdce by jej od žiaľu puklo.“
Kráľ ale zostal stáť vonku za pecou, striehol na Zenobiu a počul všetko, čo povedala.
Potom vošiel opäť dovnútra a prikázal Zenobii vyjsť z pece von. Nechal ju obliecť do kráľovských šiat, a na svetlo vyšla jej krása, akoby hviezda zažiarila.
Starý kráľ zavolal syna a oznámil mu, že má po boku falošnú ženu, že je to len komorná, tá pravá stojí tu vedľa neho.
Mladý kráľ bol zo srdca rád, keď videl dievčinu krásu a cnosť. Nechal vystrojiť obrovskú hostinu a pozval na ňu všetkých ľudí a priateľov. Ženích sedel uprostred, z jednej strany komorná, z druhej princezná Zenobia, ale komorná bola taká zaslepená, že ju pod nádhernými šatami nespoznala.
Keď sa najedli a napili a boli v dobrej nálade, dal starý kráľ komornej hádanku, aký trest si podľa neho zaslúži ten, kto vládcu tak a tak oklame, a porozprával jej celý príbeh.
„Aký osud si taký človek zaslúži?“
Vtedy povedala falošná nevesta:
„Nič lepšie, aby bol nahý zatvorený do suda naplneného klincami a ihlami, a dva biele kone doň zapriahli a tie ten sud potom ulicami vláčili, kým nebude mŕtvy.“
„O svojom osude si rozhodla!“ povedal kráľ. „A tak sa ti aj stane!“
A keď bol ten trest vykonaný, oženil sa mladý kráľ so svojou pravou nevestou; a obaja potom vládli ríši spravodlivo a v bázni Božej.