Neposlušné kozliatka

Chalupníčka Kučerová mala početnú koziu rodinu: starú kozu Chlupku a mladú Skákavu, ktorá mala štyri kozliatka. Ale Skákava sa o svoje kozliatka poriadne nestarala; od rána do večera chodila len po návštevách a jej najmilšou zábavou bolo, keď si mohla s inou kozou niekde na medzi alebo v chlievku pokecať. A preto sa o kozliatka musela starať kozia babička Chlupka.
A malá starosť to naozaj nebola. Rozpustilé kozliatka stále vyvádzali nejaké nezbednosti a babička Chlupka ich nestíhala zháňať dokopy. Prikazovala im, aby sa hrali len v chlievku alebo pred chlievkom, ale to pre skotačivé kozliatka nebolo nič; ony najradšej liezli po strechách, po krivých stromoch a po vysokých hromadách dreva. Babička ich za to prísne karhala, ale sotva dohovorila a obrátila sa – už bolo niektoré zase na streche pri komíne. A popritom mali kozliatka ešte plno všelijakých nápadov, nad ktorými babička Chlupka v úžase spínala predné kopýtka. A niet sa čo čudovať: kozliatka chceli trampovať, hrať vo filme, lietať v aeroplánoch, a keď nie – tak aspoň hrať futbal v miestnej kozej futbalovej jedenástke.
Raz v nedeľu popoludní sa kozliatka rozhodli, že pôjdu do neďalekého mestečka Rukavice do kina. Chceli vidieť strašidelný veľkofilm Čierny vlk na pirátskych neckách, ale keďže dobre vedeli, že by ich babička na taký film nepustila, nahovorili jej, že idú pozrieť kreslené grotesky Čuník Pišťucha a päťdesiat švábov. No, a na taký film ich babička napokon pustila.
Poslušné kozliatka by boli za to svojej babičke veľmi vďačné, ale rozpustilé kozliatka babičky Chlupky si usmysleli, že pred odchodom z domu babičku trochu poškádlia.
Sotva sa babička s kozliatkami rozlúčila a zavrela za sebou dvierka na chlievku, vrátili sa kozliatka k chlievu a jedno cez druhé volali dovnútra dierkou vo dverách:
„Nikomu, babička, neotvárajte! Nech má hlások slabý ako myší chvostík – nech má hlások ako gazdinin vlások – tak mu, babička, za nič, ale za nič na svete neotvárajte! Mohol by to byť vlk, ktorý napodobní náš hlások, a keby ste mu otvorili, tak by vás odniesol a zhltol ako malinu! Už vraj takto vlci odniesli veľa neposlušných babičiek!“
A rozpustilý Čiernochlpík naposledy ešte zvolal na svoju babičku:
„Rozhodne, babička, nikomu neotvárajte. Vraj sa tu okolo dediny potuluje zlý vlk, ktorý si dal u kováča opíliť kus jazyka, aby mohol hovoriť slabým hláskom, akým hovoríme my, malé kozliatka!“
A potom všetky štyri kozliatka s veselým smiechom odbehli. Babička Chlupka sa chvíľku pre tie rozpustilé reči na kozliatka hnevala, ale potom mávla nôžkou a povedala si, že si radšej trochu pospí. A aj za chviľočku už spokojne chrápala.
To už štyri kozliatka sedeli v rukavickom kine a s vyvalenými očami a so zatajeným dychom sledovali hrôzostrašné besnenie starého piráta Čierneho vlka na Piškótovej rieke. Dej filmu bol taký hrozný a strašný, že najmladšie kozliatko Sivokrčok sa už na to nemohlo pozerať a schovalo si hlavu pod sedadlo. A niet sa čo čudovať – veď aj koník Ferda, ktorý bol tiež v kine, poklepkával rozrušene kopytom o podlahu a prednou nohou si prihladzoval hrivu, ktorá mu na krku stála ako klince. A preto všetci diváci takmer s povďakom privítali koniec predstavenia a radostne si vydýchli, keď sa v sále rozsvietilo.
Medzitým sa babička Chlupka spokojne vyspala. A keď sa prebudila a trochu si pretiahla svoje staré údy, začala uvažovať o svojich vnúčatách – kozliatkach. Spomenula si, že kozliatka išli do mestečka do kina a že bude už v lese dosť šero, keď sa budú vracať domov. Začala byť preto nepokojná, a keď si ešte k tomu spomenula, že Čiernochlpík čosi kričal o starom zlom vlkovi, nemala vo svojom chlievku žiadne státie a vydala sa na cestu do Rukavíc – kozliatkam naproti. Ale sotva došla k borovicovému lesu. Veď viete, milé deti, – stará babička! Už ju nohy boleli, a preto si povedala, že tam na kozliatka počká. Posadila sa za šípkový krík kúsok ďalej od chodníka a počúvala, kedy sa ozve dupot kozích nôžok. A ako tam nehybne ležala, ani si nevšimla, že sa jej očká čoraz viac privierajú a že sa jej zatvorili celkom, a o chvíľku sa lesom ozývalo chrápanie, ako keď drevorubač prerezáva pílou starú zaschnutú borovicu.
A to chrápanie začuli kozliatka, ktoré sa práve vracali z kina. Ustrašené z pirátskeho filmu išli kozliatka ako zmoknuté sliepky, a keď k tomu ešte začuli v lese to hlboké chrápanie, tak sa poľakali, že sa im všetkým roztriasli kolienka.
„Vlk!“ zamečal strachopud Sivokrčok a v ten okamih sa všetky štyri kozliatka dali na zbesilý útek. Ustrašený výkrik však prebudil babičku Chlupku a tá, keď uvidela zmätene bežiace vnúčatá, nemyslela v tej chvíli nič iné, než že starý vlk je niekde nablízku. Vyrazila zo seba od ľaknutia len výkrik a potom tiež – čo jej staré nohy stačili – utekala domov.
Keď kozliatka počuli, že sa naozaj niekto za nimi ženie, napäli všetky svoje sily a leteli tak divoko, že sa kopýtkami sotva zeme dotýkali. Aj ich kozia babička bežala, ako mohla najrýchlejšie, ale kozliatkam predsa nestačila. A preto sa stalo, že kozliatka pribehli na dvorček ku chlievku oveľa skôr a hneď sa začali zúfalo dobýjať do chlievka.
„Babička, babička, rýchlo nám otvorte!“ volali kozliatka jedno cez druhé. „Babička, otvorte, to sme my – skutočné vaše kozliatka. Rýchlo nám, babička, otvorte – my naše hlásky nenapodobňujeme, ale sme naozaj vaše kozliatka: Čiernochlpík, Biela nôžka, Sivokrčok aj Klapkopýtko!“ Ale babička im neotvárala – lebo v tom čase len dobiehala k dedine. Ustrašené kozliatka sa domnievali, že im babička preto neotvára, že ich nespoznáva a myslí si, že sa na ňu dobýja ten zlý vlk.
„Babička, babička, rýchlo nám, prosíme vás, otvorte! My nie sme vlci s opílenými jazykmi, ale sme vaše malé kozliatka,“ kričali kozliatka plačlivými hlasmi, že sa to rozliehalo po celom dvore.
„Počkajte – bláznikovia – veď mi zbúrate chlievik! Akože vám môžem otvoriť, keď nie som doma!“ zvolala zrazu za nimi babička. Kozliatka sa zarazili, chvíľku hľadeli na babičku s vyvalenými očami, ale potom sa k nej všetky vrhli s radostným jasotom.
„Prečo ste sa tak hnali domov ako splašené? Ja som vás nemohla ani dobehnúť!“ pýtala sa babička zadychčane.
„Babička, babička!“ sotva zo seba vydali kozliatka. Nôžky sa im pritom triasli a zúbky im drkotali. „Babička, my sme mysleli, že za nami uteká vlk, a zatiaľ ste to boli vy!“
Babička sa chvíľku na ne prísne pozerala a potom na ne spustila:
„Tak vy ste si mysleli, že ja som vlk!? Ale pozrime sa – veď ja už dobre viem, čo v tom je! Teraz mi pekne povedzte, na akom filme ste naozaj boli!?“
Ale kozliatka mlčali a len stáli pred babičkou so sklonenými hlavičkami. A potom Čiernochlpík zo seba pomaly vysúkal:
„Boli sme na pirátovi Čiernom vlkovi, babička!“
„Tak a mne ste povedali, že idete na Čuníka Pišťuchu a päťdesiat švábov?! Patrí sa takto luhať starej babičke? A to sa nehanbíte? Akože vám potom môžem veriť, keď zase budete chcieť do kina? Mne poviete, že idete na kreslený film pre deti, a zatiaľ idete na vražedný, pirátsky film s Čiernym vlkom. Potom niet divu, že sa celé trasiete, až sa z toho môžete rozchorieť, a že svoju starú dobrú babičku pokladáte za Čierneho vlka! Tak si teda pamätajte, že vás odteraz už na žiadny film nepustím!“
„Babička, babička zlatá, buďte taká dobrá, nehnevajte sa preto na nás a už nám to odpustite!“ škemrali kozliatka ľútostivo, lebo sa strašne hanbili, že svoju dobrú babičku oklamali. „My to už nikdy, babička, neurobíme, už nikdy nebudeme luhať a veľmi vás, babička, prosíme, aby ste nás zase niekedy pustili na skutočné filmy pre deti aj pre kozliatka, ako bol ten film o kocúrikovi Mikešovi alebo o tej múdrej kmotre líške!“
„No – uvidíme!“ povedala babička už miernejším hlasom. „A najlepšie bude, keď nabudúce pôjdem s vami, aby som aj ja videla niečo veselé, pekné a poučné!“
„To bude krásne!“ volali kozliatka veselo. „Sláva, trikrát sláva našej zlatej babičke!“