ĽALIJA

Jedno dievča chodilo k susedke na priadky. Bolo biele ako ľalia a krásne ako zlatohlav. Ostatné dievčatá mali všetky frajerov, hoci neboli také krásne, len ona žiadneho nemohla dostať, čo ju veľmi mrzelo. Jej družky sa s chlapcami zabávali, hrali sa a po nej sa nikto ani neobzrel. Sama prišla, celý večer priadla a sama zasa odišla. — Raz, keď už bola celkom zmrzutá, povedala ostatným dievčatám: „Už je to do porazenia, vy každá máte frajera, a o mňa sa nikto ani neobzrie; veď keby už len prišiel hocijaký, čo by aj čert bol, tak by ma to nemrzelo.“ — Na druhý večer prišli dievčatá na priadky, každá si sadla a čakala svojho milého. Tu medzi ostatnými príde aj akýsi neznámy mládenec v čiernych šatách až po päty. Každý sa naň čudoval, jeden druhého sa vypytoval, ale nikto ho nepoznal. — Každý si prisadol k svojej milej a ten neznámy k tej krásnej, čo si frajera žiadala. Každý večer prišiel, pekne sa s ňou rozprával, ale len čo bola polnoc, nečakal, aby ako ostatní milú odprevadil domov, ale vždy sa schytil a odišiel. — Dievča aj priadky dosť za ním pátrali, ale nemohli zistiť, odkiaľ ide a kde (kam) chodí. Dlho chodil na priadky, nosieval priadkam sviece, mäso, medovníky a drahé veci, a nikto ho nepoznal. — Raz, keď sa tak hrali, spadlo tomu dievčaťu vreteno a spadlo neznámemu mládencovi k nohám. Dievča sa preň zohlo a tu spozorovalo, že jeho frajer má namiesto nohy konské kopyto. Nepovedala nič, ale pomyslela si, že to musí byť čert. Jej mať, keď počula, že k jej dcére chodieva nejaký bohatý pán, začala sa vypytovať a nabádala dcéru, aby sa ho spýtala, kto je, čo je a odkiaľ je, ale nikto o tom nemohol zvedieť, keď to bol čert. Raz hovorí matka: „Hľa, moja dievka, takto bude najlepšie: vezmi jedno klbko priadze, a keď si k tebe sadne, jeden koniec mu priviaž na šaty a potom, keď odíde, choď za ním po tej nitke, tak ho iste dopátraš, aj keď bude čert.“ — Dievča urobilo, ako matka kázala. Keď mala biť dvanásta hodina, čert sa schytil, a dievča niť, na ktorej bol uviazaný, pomaly popúšťalo a zďaleka ho sledovalo, až prišlo na cintorín, k jednej krypte. „No,“ pomyslí si, „už viem, že si zlý, ďalej nepôjdem, ale predsa nakuknem, čo tam robí!“ — Pozrela dnu a tu videla, ako začal mŕtvolami sem-tam šmýkať, ako z nich všetko trhal a rozdrapoval. Preľaknutá utiekla domov, matke všetko vyrozprávala a od toho času sa zaprisahala, že na priadky nepôjde. „No,“ povedala matka, „neboj sa ty nič, len urob kruh okolo domu, aby k nám nemohol pristúpiť, a ja dám izbu posvätiť.“ — Za súmraku izbu dobre zamkli a čakali, čo sa bude prvú noc diať. Pred polnocou sa tu čert ukáže na okne a zamumle: „Čo si videla, čo si videla, keď si za mnou na cintorín bežala?“ A dcéra mu odpovie: „Veď som ja nič nevidela, čo by som povedala!“ — „Keď nepovieš, umrie ti otec!“ — A ona zase odpovie: „Veď keď umrie, to je jeho vec.“ — Do rána jej otec umrel. Na druhý večer čert prišiel zase na okno a ako predtým sa pýtal: „Čo si videla, čo si videla, keď si za mnou na cintorín bežala?“ — A ona odpovedala: „Čo by som povedala, keď som ja nič nevidela.“ „Keď nepovieš, umrie ti mať!“ — „Keď mi umrie, umrie, raz umrieť musí,“ — odpovedalo dievča. — Do rána jej umrela matka. Tretí večer čert zase prišiel, pýtal sa jej, a keď nepovedala, povedal jej, že umrie brat — a do rána jej umrel brat. Tak pomreli všetci z domu, až len ona sama zostala. Čert dlho neprišiel a dievča sa už tešilo, že viac nepríde. — Tu po roku, raz podvečer sa čert zase ukáže na okne a pýta sa dievčaťa: „Čo si videla, čo si videla, keď si za mnou na cintorín bežala?“ „Čo by som povedala, veď som ja nič nevidela.“ — „Povedz, ak nepovieš, umrieš aj ty,“ — hrozil čert. „Nuž, keď umriem, ležať budem.“ — Čoskoro ochorela a umrela. Jej posledná žiadosť bola, aby ju ľudia pochovali na krížnych cestách. Susedia s veľkou ľútosťou jej žiadosť splnili a pochovali ju na krížnych cestách. Ležala tam do jari. Na jar vyrástla na jej hrobe krásna ľalia a veľmi utešene zakvitla. Tu raz popri tom hrobe išlo mladé knieža, ľalia mu zďaleka padla do oka. — „Hej, postoj!“ volá na svojho mládenca, „choď a odtrhni mi tú krásnu ľaliu!“ — Mládenec zoskočí z koňa, chce ľaliu odtrhnúť, ale nedá sa mu naozaj odtrhnúť. — „No počkaj, sám si idem po ňu,“ hovorí knieža, a sotva sa k nej blížilo, ľalia sa k nemu sklonila. Knieža sa na ňu nemohlo dosť vynadívať a doma si ju hneď postavilo na stôl do pohára v izbe, kde spalo. — Večer ľahlo spať. Keď bolo o polnoci, ľalia sa strasie a urobí sa peknou pannou. Potom sa prechádzala okolo stola a žalostne volala: „Tu jedli, tu pili a mne nič nenechali!“ — Potom šla k posteli, kde knieža spalo, bozkávala ho, a zase sa striasla a stala sa ľaliou. Ráno sluha rozprával kniežaťu, čo v noci videl, lebo nespal. Knieža tomu nechcelo veriť, kým sa samo nepresvedčí. Kázalo večer sluhovi priniesť na stôl viac jedál a nechať ich tam stáť. Knieža po večeri chcelo bdieť, ale nechtiac zaspalo. O polnoci sa ľalia opäť striasla, urobila sa pannou a začala sa okolo stola prechádzať, a vidiac jedlo, sadla si a jedla. Po jedle pristúpila zase k posteli, pána pobozkala a napokon sa, ako predtým, premenila na kvetinu. — To všetko sluha ráno pánovi rozprával. — Tretiu noc sa premohlo a nespalo. — Videlo, ako sa z nej urobila krásna panna, ako si sadla k stolu a jedla, a keď potom pristúpila k posteli a začala ho bozkávať, dalo sa bozkávať, akoby spalo, ale keď chcela od neho odstúpiť, schmatlo ju a viac nepustilo. Urobila sa jašterkou, hadom, potom ľaliou, ale všetko nadarmo, ani prosba jej nepomohla. — „Nepustím ťa,“ povedalo knieža, „kým nebudeš takou pannou ako predtým.“ — Polnoc odbila, a ľalia sa urobila pannou a zostala pri ňom. Veľmi sa mu zapáčila a umienilo si, že si ju vezme za ženu. Dlho na to nechcela pristať, ale napokon sa dala prehovoriť pod podmienkou, že ani on, ani ona nepôjdu nikdy do kostola. — Aj tak žili spolu dlhý čas vo veľkej radosti. Ona aj otehotnela a šťastne porodila synka; ale ani predtým, ani potom v kostole nebola. Tu jej raz povie knieža, jej muž: „Ale ženička, už by si mohla raz srdce k Bohu obrátiť a aspoň za nášho synka sa pomodliť. Druhí idú do kostola, a my sme len na veky doma.“ Ona sa aj hanbila, aj bála, ale nechtiac vzdorovať mužovej vôli, vybrala sa teda a šli. Ako si v kostole sadne a začne sa modliť, tu sa jej ukáže jej prvý frajer, čert: „He, he, he,“ zarehoce sa, „už ťa v sedemdesiatom siedmom kostole hľadám; ale si už tu!“ Ona sa veľmi preľakla, a nedomodliac sa, utiekla von, ale čert ju predišiel a pred kostolom čakal. „Čo si videla, čo si videla, keď si za mnou na cintorín bežala? — Ak nepovieš, umrie ti syn!“ Dlho si matka lámala hlavu, čo má robiť, či má povedať, čo videla, či nie, až potom pomyslela, že radšej povie, aby syn neumrel. „Videla som,“ hovorila, „ako si mŕtvych drápal, kosti im na sviece pre nás vylamoval, mäso na pečienku trhal.“ — Ako to vyriekla, čert ju schmatol do pekla. Jej muž o nej viac ani chýru nepočul.