Lenivý Mates

Mates bol lenivec. Každý deň vodil svoju kozu na pašu, inak nemal čo robiť, ale keď večer prihnal z paše domov, predsa len stonal a vzdychal.
„Na moju dušu, mám to na krku pekné jarmo,“ hovoril, „od jari do zimy stále len behať po paši s kozou. Aspoň keby sa pri tom človek mohol natiahnuť na medzu a pospať si! Ale kdeže, to musí mať oči na stopkách, aby koza niečo nevyviedla: hneď oklieští mladé stromky, hneď preleze dierou v plote kamsi do záhrady, alebo mi dokonca uteče. Toto nie je žiadny život, keď si človek nemôže trochu poležať.“
A tak sadal na prah, díval sa na vráta protiľahlej chalupy a lámal si hlavu, ako sa z toho jarma vymotať. Dlho nevedel nič vymyslieť, až raz. Ako tak sedí a pozerá na vráta, naraz sa buchne do čela:
„Že mi to nenapadlo už dávno! Už viem čo: ožením sa s tučnou Káčou. Aj ona pása kozu, tak môže tú moju pribrať a pásť obe. A ja budem mať po trápení.“
A tak sa Mates zdvihol, pomaličky rozhýbal unavené údy a zamieril cez cestu k tým vrátam oproti. Bývali tam rodičia tučnej Káče a on ich šiel požiadať, aby mu svoju usilovnú a cnostnú dcéru dali za ženu. Rodičia sa dlho nerozmýšľali:
„Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá, títo dvaja sú stvorení jeden pre druhého,“ povedali si, „naša Kačenka sa prácou tiež práve nepretrhne.“ A dali mu ju.
Tak si tučná Káča vzala lenivého Matesa a chodila pásť obe kozy. Mates mal zlaté časy, mohol sa len váľať a žiadna driina ho už nezmáhala, len tá jeho lenivosť. Niekedy si tiež vyšiel s Káčou na pašu a hovoril:
„To človek občas musí, aby mu potom to poležiavanie lepšie chutilo. Inak by už ani nevedel, ako sa na svete má.“
Lenže tučná Káča bola práve taká lenivá a tiež si chcela polepšiť. Raz na niečo prišla:
„Počúvaj, Matýsku,“ hovorí mu, „prečo sa máme zbytočne ťahať a kaziť si najlepšie roky? Mladí sme len raz. Čo keby si povedal susedovi, aby si vzal naše kozy a dal nám za ne jedny včely? Takto kozy každé ráno mekecú a budia nás, že sa ani nemôžeme dospať. Úľ postavíme pekne na výslnie do záhrady a ďalej sa oň už nemusíme starať. Včielky nikto nemusí strážiť a háňať na pašu. Samy si vyletia, samy nájdu cestu domov, nazbierajú nám medu a my s tým nebudeme mať ani najmenšiu prácu.“
„Takto hovorí rozumná žena,“ odpovedal Mates, „to je predsa nápad! Hneď sa pozbieram, zájdem k susedovi a bude to. Napokon med má lepšiu chuť ako kozie mlieko, je výživnejší a tiež dlhšie vydrží.“
Sused dal rád za dve kozy jeden živý úľ. Včielky neúnavne lietali od rána do večera, od slnka do slnka, a znášali sladučký med, až mali úľ plný. Keď Mates na jeseň plásty vybral a med vytočil, bol ho plný krčah.
Krčah postavili na poličku v komore, kde ležali. Polička bola pribitá na stene celkom hore pod stropom, ale ešte sa báli, že by im krčah mohol niekto ukradnúť, alebo aby sa im na med nedostali myši. A tak si Káča našla silnú lieskovú palicu a dala si ju k posteli, aby na ňu dosiahla a nemusela pri tom zbytočne vstávať: takto dokáže tých nezvaných hostí zahnať priamo z postele. Lenivý Mates si rád poležal až do obeda. Hovorieval:
„Kto včas vstáva, imanie premárňa. Neskoré vstávanie ušetrí raňajky.“ Raz doobeda sa tak za bieleho dňa váľal v posteli a odpočíval si od toho vyspávania. Z dlhej chvíle začal rozumovať a zrazu hovorí žene:
„Káča, ty si ženská a ženské majú rady sladkosti, ty na ten med budeš chodiť! Radšej s ním niečo urobíme, než ho sama všetok vylížeš. Zaobstaráme si za neho hus s húsatkami.“
„V poriadku,“ odpovedala Káča, „ale počkáme s tým, kým budeme mať decko, aby na ne dohliadlo. Nebudem sa predsa sama mordovať s húsatami, zbytočne sa trmáciť a míňať silu.“
„Myslíš, že chlapec bude pásť husi?“ povedal Mates. „Dnes už deti nepočúvajú, robia si, čo samy chcú. Myslia si, že sú múdrejšie ako rodičia. Pošleš ho s húsatami a on si pôjde na raky.“
„Ohó,“ rozpálila sa Káča, „ten by si to vypil, keby neurobil, čo mu poviem. Vezmem naňho palicu a naložím mu nepočítane. Pozri, Matýsku,“ zvolala, a ako bola v ráži, schmatla palicu, ktorú tu mala na myši a na zlodejov, „pozri, takto sa do neho pustím.“
Rozohnala sa a buch! ako naschvál trafila práve do krčaha na polici nad posteľou. Krčah poskočil, narazil na stenu, spadol a rozbil sa. Sladký med vytekal medzi črepmi na zem.
„Tu máš,“ hovorí Mates, „hus s húsatkom už leží a nikto ju nemusí pásť. Ešte šťastie, že mi krčah nespadol na hlavu, môžeme byť radi, ako dobre to dopadlo.“
A pretože v jednom črepe videl ešte trochu medu, siahol po ňom a hovoril celkom spokojne:
„Na tomto zvyšku si ešte pochutnáme, Kačenka, a potom si trošku odpočinieme po tom preľaknutí. Čo na tom, že vstaneme trochu neskôr ako inokedy? Deň bude aj tak ešte dosť dlhý.“
„To je moja reč,“ odpovedala Káča, „akýže zhon, človek vždy ešte príde včas. Ako ten slimák, čo ho pozvali na svadbu, však vieš. Vydá sa na cestu, lezie, lezie, až dolezie, tam pozerá, a hľa, práve prišiel na krstiny. Pred domom sa ešte prevalil cez plot a hovorí: ‚Len sa neponáhľať, z toho nič dobré nevyzerá.‘“