Nešťastie prenešťastné

Žili kedysi dvaja susedia. Jeden bol bohatý a druhý chudák. Nech sa boháč pustil do čohokoľvek, vo všetkom mu priala šťastena. Kopejka priťahovala kopejku, rubeľ prilákal sto ďalších. A chudák driel dňom i nocou, ani chrbát nenarovnal, ale nič sa mu nedarilo, všetko mu išlo krížom. Zasial na poli, obilie mu potĺklo krupobitie, a keď kúpil za posledné groše bezrohú kozu, vlk mu ju zadavil …
Raz sa obaja susedia vybrali do mesta na trh. Boháč naplnil voz až po vrch samou slaninou, syrom a sudmi s maslom. Chudák hodil na rozpadnutý vozíček snop ľanu a išiel.
Prišli do mesta. Boháča hneď obstúpili kupci, rozobrali mu v okamihu všetok tovar a nasypali plný mešec zlata. Ale na chudákov ľan sa nikto ani nepozrel. Len jedna babka sa pricapkala, obrátila ľan sem a tam, ohmatala ho a šla zasa preč. Chudák bežal za ňou:
„Kúp ten ľan, predám ho lacno!“
Babku nedohnal, ale zato prišiel o svoj majetok. Ľan ukradli zlodeji a ešte mu odviezli aj vozík s koňom.
Čo si mal chudák počať? Poprosil boháča, aby mu požičal dva alebo tri groše. Chcel si totiž kúpiť nové dreviaky, pretože staré už boli skrz-naskrz prešliapané. Ale boháč sa otočil, akoby nepočul, sadol na voz a odišiel z trhu. Aj to mu bolo na ťarchu, aby suseda odviezol.
Išiel teda chudák pešo. Cesta viedla lesom a už sa začalo stmievať. Chudák sa sotva vliekol, a tu ešte k tomu zakopol o peň. Zastavil sa a ťažko vzdychol:
„Ach ty nešťastie prenešťastné!“
Len čo to dopovedal, zjavila sa pred ním ženská, ale aká strašná, kostnatá, vlasmi zarastená! Zatarasila celú cestu a hlavu opierala o vrchol borovice.
Chudák sa zľakol.
„Kto si? Kde si sa tu vzala?“
„Som tvoje Nešťastie. Volal si ma, tak ma teraz ponesieš na chrbte!“
„Dobre, milé Nešťastie, ale si nejaké veľmi veľké! Nemohlo by si sa zmenšiť aspoň na polovicu?“
„Prečo nie, to môžem,“ povedalo nešťastie, zakolísalo sa a zahompáľalo, a hneď bolo o polovicu menšie.
Chudák sa pozrel, poškrabal sa za uchom a povedal:
„Stále si ešte priveľké, Nešťastie moje. Neunesiem ťa.“
A tak sa Nešťastie zmenšovalo ďalej, topilo sa pred očami ako snehová záveja. Už bolo ako obyčajný človek, ako malé dieťa. Ale chudák stále volal:
„No tak, ešte, ešte! Ešte trošku!“
Nakoniec bolo nešťastie veľké asi ako oriešok. Chudák vedel, na čom je. Vytiahol tabatierku, milé Nešťastie tam strčil a zaklapol viečko. Potom dal tabatierku do vrecka a vykročil ďalej.
Išiel, išiel, až prišiel k mlynu. Veselo sa točili mlynské kolesá, rachotili v ložiskách, až sa voda pri stavidle penila ako vo vare. Chudák sa zastavil, vytiahol z vrecka tabatierku a mrštil ňou priamo tam, kde voda krútila vírom.
„Prepadni sa, Nešťastie moje, nech po tebe ani dychu, ani slychu nezostane! Odtiaľto sa už nedostaneš!“
Teraz bolo chudákovi ľahko na srdci! Zanôtil si pesničku a vykročil smerom k domovu.
Nešťastie a veselosť sa spolu neznesú. Len čo ťa Nešťastie opustí, ani sa nenazdáš a usmeje sa na teba šťastie. Tak aj na tohto chudáka. Neušiel ešte ani desať krokov a vidí, ako sa mu čosi zablyslo pod nohami. Zohol sa, veď je to zlatník a ešte k tomu celkom nový!
Pozrime sa, to mám na koňa, povedal si chudák a zanôtil si ešte hlasnejšie. Vykračoval ďalej, popevkával si a rozmýšľal.
Kôň je pre sedliaka to najdôležitejšie, ale bez voza sa tiež neobídeš.
Len čo na to pomyslel, keď tu sa na ceste zase čosi zablyslo. Chudák sa zohol a verte či neverte, zdvihol zase jeden zlatník. Išiel ďalej, zlatníky mu cinkali a pritom ho napadlo:
Ale dobré hospodárstvo predsa potrebuje kravu!
A čo by ste na to povedali? Odniekiaľ sa vzal, ležal na ceste tretí dukát. Akoby ho tam niekto naschvál pohodil. Chudák ho zdvihol a vložil do vrecka k dvom ostatným.
Vrátil sa domov, kúpil koňa, voz i kravu a začal pomaličky hospodáriť. Len že teraz už mu išlo všetko inak ako predtým. Čoho sa dotkol, všetko sa darilo, na čo siahol, všetko bolo ako kvet. No a lenivosť nemal v láske ani predtým. A tak sa mu začalo hospodárstvo rok čo rok zveľaďovať. Chudákovi sa nežilo o nič horšie ako tomu bohatému susedovi.
Bohatým však, ako je známe, závisť nedá spávať. Boháč teraz nemal ani chvíľu pokoja. Ako to, že predtým bol chudobný sused úbohejší než žobrák, a teraz si žije a žiadnu núdzu nemá? Nie je za tým nejaké tajomstvo?
Zašiel boháč k chudákovi, akoby sa chcel poradiť o hospodárstve, a začal sa ho vypytovať a vyzvedať. A chudák mu hneď vo svojej jednoduchosti všetko vyrozprával, ako sa vyrovnal so svojím Nešťastím, ako ho utopil pod mlynským stavidlom.
Tak je to tu, pomyslel si boháč. No dobre, ja ti ukážem, zač je toho lakeť!
Keby všetci chudobní takto zhodili nešťastie zo svojich pliec, nebude mať kto pracovať na bohatých.
Hneď na druhý deň zašiel boháč do mlyna. Vpadol k mlynárovi a dal sa do nárekov a vzdychania:
„Ach beda, stihlo ma nešťastie. Išiel som okolo tvojej hrádze a spadol mi do nej mešec zlata. Zmiluj sa a vypusť vodu. Možno ho na dne nájdem.“
Mlynár mu uveril a vodu vypustil. Boháč začal hľadať chudákovu tabatierku. Všetky kamene poprevracal, celý sa zamazal blatom, až ju konečne našiel.
„No, susedík, teraz sa drž! Pustím tvoje Nešťastie von, nech ti chodí v pätách ako odjakživa.“
Stisol zámočku, viečko cvaklo a chudákovo Nešťastie ..... hop! Vyskočilo z tabatierky. Najprv nebolo väčšie ako orech, ale potom vám začalo rásť ako z vody! Už bolo veľké ako dieťa, potom ako poriadna ženská a neustále rástlo a rástlo. Vztýčilo sa až nad strechu mlyna. Pretiahlo sa, otriaslo sa a povedalo:
„Ach, ako ti ďakujem, boháč, už som si myslelo, že prišla moja posledná hodinka. Za to ti budem verným druhom a už ťa nikdy neopustím.“
„Čo to hovoríš?“ zľakol sa boháč. „Veď ty nie si moje Nešťastie, patríš predsa chudákovi! Bež rýchlo k nemu!“
„To ako k tvojmu susedovi? Ale čo ťa napadá! Tú podšitú líšku? Toho zlosyna? Toho už nechcem nikdy vidieť! Ty si ma zachránil, s tebou aj zostanem!“
Boháč sa celý roztriasol strachom. Prehováral Nešťastie tak i onak, aby ho nechalo ísť, že sa spolu rozlúčia. Ale Nešťastie len pokrútilo hlavou a rozplynulo sa ako dym. Tu vyskočil boháč na voz a ošľahol koňa bičom. Kôň vyletel po ceste, akoby mu hlavu zapálil, a boháč ho ešte poháňal bičom. Švihal ho po chrbte i po slabinách a hovoril si: Možno ma Nešťastie nedobehne, možno mu ujdem!
Len čo na to pomyslel, vzpäl sa kôň z posledných síl, ale tak, že boháč vypadol z voza a zlomil si pri tom ruku.
A potom bolo ešte horšie. Boháč sa akosi pozbieral zo zeme a vliekol sa ďalej po ceste. Ešte nedošiel k dedine, keď uvidel, ako celý jeho statok stojí v plameňoch, len dym sa okolo valil. Všetko mu zhorelo na prach ..... peniaze, dobytok i dom.
A čo vy. Chceli by ste aj vy niekomu priať biedu?