Šesť labutí

Raz lovil jeden kráľ v lese a zver prenasledoval tak rýchlo, že mu jeho ľudia nestačili a on v tom lese zablúdil. Hľadal cestu von, ale nemohol ju nájsť. Vtom uzrel starú ženu s škaredou trasľavou hlavou, ktorá k nemu prichádzala; bola to čarodejnica:
„Milá žena,“ povedal kráľ, „môžeš mi ukázať cestu cez les?“
„O áno, môj kráľ,“ odpovedala, „to môžem, ale mám jednu podmienku, keď Ti nepomôžem, nikdy z lesa nevyjdeš a biedne tu zahyneš.“
„Aká je Tvoja podmienka?“ opýtal sa kráľ.
„Mám dcéru,“ povedala starena, „je taká krásna, že podobnú vo svete nenájdeš, urob ju svojou ženou, urob z nej kráľovnú a ja Ti cestu ukážem.“
Kráľ so strachom v srdci súhlasil, starena ho zaviedla do svojho domčeka, kde sedela jej dcéra pri krbe. Pozdravila kráľa, akoby ho už dlho čakala; a on videl, že je naozaj veľmi krásna, ale nepáčila sa mu a pri pohľade na ňu cítil čudné obavy. Potom posadil dievča pred seba na koňa a starena mu ukázala cestu a kráľ za nedlho dorazil na kráľovský zámok, kde bola čoskoro svadba.
Kráľ bol už raz ženatý a s prvou manželkou mal sedem detí, šesť chlapcov a jedno dievčatko. Tie deti miloval zo všetkého na svete najviac a pretože sa bál, že by im macocha mohla nejako ublížiť, nechal ich odviezť do skrytého zámku, ktorý stál uprostred hlbokého lesa. Stál na utajenom mieste a cestu k nemu bolo tak ťažké nájsť, že kráľ sám ju nemohol nájsť, kým mu jedna múdra veštica nedala klbko priadze, ktoré bolo obdarené čarovnou mocou, keď ho hodil na zem, kotúľalo sa preč a cestu mu ukazovalo.
Kráľ často chodil za svojimi milovanými deťmi, až kráľovná jeho neprítomnosť postrehla a bola zvedavá a chcela vedieť, čo sám v lese hľadá či tam má ukryté. Tak rozdala sluhom veľmi veľa zlata a oni jej to tajomstvo prezradili a povedali jej aj o tom čarovnom klbku, ktoré jediné jej môže ukázať cestu.
Teraz nemala kráľovná pokoja, kým klbko kráľovi neukradla, keď ho práve nestrážil. Potom vyrobila belostné hodvábne košieľky, ktoré, pretože ju matka vyučila čarodejníckemu remeslu, očarila silným kúzlom.
A raz, keď si kráľ opäť vyšiel na lov, vzala tie košieľky a šla do lesa, a to klbko jej ukazovalo cestu. Chlapci, celí radosťou bez seba, keď videli niekoho prichádzať, mysleli si, že je to milovaný otec a bežali mu veselo naproti. Vtedy kráľovná hodila na každého jednu očarovanú košieľku; sotva sa ich telíčok dotkli, premenili sa chlapci na labute a tie odleteli preč do lesa. Kráľovná odišla spokojne domov a verila, že sa nevlastných detí zbavila. Ale malá princezná nebežala so svojimi bratmi, a tak o nej kráľovná nevedela.
Na druhý deň prišiel kráľ a chcel svoje deti navštíviť, ale našiel len dievčatko.
„Kde sú Tvoji bratia?“
„Ach, milovaný ocko,“ odpovedala Eliška, „sú preč a ja som zostala sama.“
A potom mu rozprávala, ako cez okienko videla svojich bratov premeniť sa na labute a odletieť preč. A ukázala mu perie, ktoré zostalo ležať na dvore a ona ho našla. Kráľ sa zamračil, ale neveril, že by kráľovná urobila niečo také zlé, a pretože sa bál, že sa aj dievčatku niečo zlé prihodí, chcel ju vziať so sebou. Ale Eliška mala z macochy strach, a preto otca uprosila, aby mohla zostať ešte jednu noc v lesnom zámku.
Dievčatko si však umyslelo, že pôjde svojich bratov hľadať. A keď nastala noc, utiekla a bežala rovno do lesa. Šla celú noc lesom a druhý deň takisto, až únavou už ďalej nemohla. Vtedy uzrela lesnú chalúpku a vstúpila dnu. Uvidela šesť postelí, ale neodvážila sa si do žiadnej ľahnúť, ale vliezla si pod jednu z nich, zostala ležať na tvrdej zemi a chcela tak prenocovať.
Ale sotva slnko zapadlo, začula Eliška nejaký hluk a videla, že oknom vletelo dnu šesť labutí. Labute dosadli na zem a čechrali si perie tak dlho, až z nich ich labutia koža spadla ako košeľa. Vtedy Eliška uvidela, že sú to jej bratia. Zaradovala sa a vyliezla spod postele von. Bratia boli nemenej potešení, keď svoju sestru uvideli, ale ich radosť netrvala dlho.
„Tu nemôžeš zostať.“ povedali dievčaťu „Toto je pelech zbojníkov, ako prídu domov a nájdu Ťa tu, zabijú Ťa.“
„Nemôžete ma snáď ochrániť?“ opýtala sa sestrička.
„Nie.“ odpovedali jej „lebo my každý večer len na štvrť hodiny zhadzujeme svoju labutiu kožu a máme po tú krátku dobu svoju ľudskú podobu, ale potom sa zase staneme labuťami.“
Eliška zaplakala a pýtala sa:
„Nedá sa Vás nijako vyslobodiť?“
„Ach, nie.“ odpovedali jej chlapci „Podmienky na vyslobodenie sú veľmi tvrdé. Nesmela by si šesť rokov prehovoriť ani sa zasmiať a musela by si za ten čas ušiť šesť košieľ z kvetov astier. Ak však cez Tvoje ústa prejde jediné slovo, bude celé úsilie zbytočné.“
A keď jej to bratia povedali, uplynula práve tá vymeraná štvrťhodina a oni opäť ako labute odleteli oknom.
A dievčatko sa pevne rozhodlo, že svojich bratov vyslobodí, aj keby ju to malo stáť život. Opustilo lesnú chyžu a odišlo do hĺbky lesa. Tam si sadlo na jeden strom a prenocovalo tu. Ráno natrhalo kvety divých astier a začalo pracovať. Rozprávať nemalo s kým, na smiech nemalo žiadnu chuť, sedelo a myslelo len na svoju prácu.
Keď uplynul dlhý čas, stalo sa jedného dňa, že kráľ tej krajiny v lese lovil a jeho lovec prišiel až pod ten strom, na ktorom sedela Eliška.
Zavolal na ňu hore:
„Ktože si?“
Ale nedostal žiadnu odpoveď.
„Poď dolu!“ zavolal na dievča „Nič sa Ti nestane.“
Ale Eliška len nesúhlasne pokrútila hlavou. A keď ju ďalej otázkami obťažoval, hodila mu dolu svoju zlatú retiazku a myslela si, že ho tým uspokojí. Ale on neprestal, tak dolu hodila svoj zlatý opasok, a keď ani to nepomohlo, tak podväzky, a dala všetko, čo mohla postrádať, až jej nezostalo nič iné, len košieľky, čo šila. Ale lovec sa nenechal odbiť, vyliezol na strom, dievča schmatol a zaviedol ho pred kráľa.
Kráľ sa opýtal:
„Kto si? Čo si robila na tom strome?“
Ale dievča neodpovedalo. Kráľ sa jej pýtal vo všetkých rečiach, ktoré poznal, ale ona mlčala ako ryba. Pretože však bola veľmi krásna, kráľ bol dojatý a pocítil k nej veľkú lásku. Zahalil ju do svojho plášťa, posadil ju pred seba na koňa a odviezol na svoj zámok. Tam jej dal priniesť krásne šaty a jej krása sa rozžiarila ako slnko v jasnom dni; ale ani slovo po celý čas neprehovorila.
Posadili sa k stolu, jej skromný výzor a cudné správanie sa mu tak zapáčili, že povedal:
„Teba si chcem vziať za ženu a žiadnu inú na celom svete“ a o pár dní sa s ňou naozaj oženil.
Ale kráľ mal zlú matku, ktorá bola s takou nevestou nespokojná a o kráľovnej zle hovorila, že kto vie, odkiaľ tá dievka pochádza a kráľa určite nie je hodná.
O rok neskôr sa Eliške narodilo dieťa a tá zlá svokra sa vkradla do spálne, dieťa odniesla preč a spiacej kráľovnej pomazala ústa krvou. Potom pribehla ku kráľovi a žalovala na kráľovnú, že je ľudožravá. Ale kráľ tomu nemohol uveriť a prikázal, že jeho žene nikto nesmie ublížiť. Eliška mlčky sedela pri svojej práci, usilovne šila košieľky a na nič iné nemyslela.
Budúci rok, keď Eliška porodila ďalšie dieťatko, zlá svokra svoj zlý skutok zopakovala, ale ani tentoraz kráľ tomu úskoku neuveril a povedal, že kráľovná je dobrá a zbožná a že je nevinná, to určite jedného dňa vyjde najavo.
Keď ale aj tretie novorodené zmizlo a žalovali na kráľovnú, že to spôsobila ona, a kráľovná sa na svoju obhajobu ani slovkom neozvala, nemohol kráľ robiť už nič iné než ju vydať súdu.
A kým sa skončil deň, bol vynesený taký rozsudok, že bude nasledujúceho dňa upálená na hranici. Toho dňa mal byť aj posledný deň lehoty, v ktorej malo uplynúť tých šesť rokov, keď musela mlčať a šiť košieľky. Tých šesť košieľ bolo hotových, len jednej chýbal ľavý rukáv. Keď bola Eliška vedená k hranici, košieľky mala zavesené na rukách, a keď bol zapálený oheň a okolo dokola sa mocne rozhorel, obzerala sa Eliška s obavami okolo. Vtedy konečne priletelo šesť labutí a Eliška videla, že chvíľa vyslobodenia sa blíži.
Labute krúžili okolo horiacej hranice, aby mohla kráľovná na každú hodiť košieľku; a sotva sa košieľky dotkli ich tiel, zmenili sa labute a stáli tu opäť jej bratia, len ten najmladší mal namiesto ľavej ruky labutie krídlo.
Objali sa a pobozkali navzájom a kráľovná predstúpila pred kráľa, ktorý bol veľmi prekvapený, že jeho žena začala hovoriť, a takto mu povedala:
„Milovaný manžel, teraz môžem hovoriť a všetko Ti objasniť, že som nevinná a falošne obvinená.“
A rozprávala kráľovi o zlých skutkoch kráľovnej matky, ktorá jeho tri deti preč odniesla a ukryla. Vtedy sa kráľ veľmi zaradoval. Tá zlá kráľovná matka skončila na tej hranici, ktorú bola pripravila pre svoju nevestu.
Kráľ, kráľovná a šesť bratov žilo potom dlhé roky v láske, nádeji a dostatku.