Štetináč štetinatý

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna kráľovná a tá sedela pred palácom v tieni lipy a lúpala si jablko. Okolo poskakoval jej trojročný syn, ktorému sa na to jablko zbiehali slinky, ale ona mu ho nechcela dať, tak sa zohol, schmatol šupky a zhltol ich. Keď to kráľovná videla, zabudla sa a nahnevane zvolala:
„Kiežby si bol prasiatkom, ty nezdarník!“ A hľa! Sotva to dopovedala, namiesto kráľovského synčeka pobehovalo okolo prasiatko, ktoré žalostne zakvičalo a ušlo k stádu.
A bol tam les a na jeho okraji žili dvaja chudobní ľudia, ktorí nemali deti, čo ich veľmi trápilo. Práve sedeli pred chalupou, keď popri nich pastier hnal podvečer svine domov. Vtedy povedala žena mužovi:
„Keby nám tak pánboh dožičil nejaké to dieťatko, nech je aj celé štetinaté ako tieto svine!“ A hľa! Sotva to dopovedala, pribehlo zo stáda jedno prasiatko, túlilo sa k nim a nechcelo odísť, a tak pochopili, že pánboh ich prianie splnil. Vzali si to prasiatko za vlastné, mali ho v izbe ako dieťa, nežne sa oň starali, na jedenie dostávalo žemľu a mlieko a postieľku malo mäkkú ako obláčik. Každé ráno, keď vyháňali stádo svíň a zaznel pastierov roh, prasiatko doma nič neudržalo, rozbehlo sa za stádom a vrátilo sa až večer, keď sa lísalo k mužovi aj žene a kvičalo od samej radosti, že je zase doma.
Na rozdiel od ostatných svíň rástlo toto prasiatko veľmi pomaly a až za sedemnásť rokov bolo veľké ako dospelý vepor.
Jedného večera si muž a žena rozprávali o pánovi kráľovi, ktorý vraj dal rozhlásiť, že dá svoju jedinú dcéru tomu, kto splní tri úlohy; ale ešte žiaden princ to nedokázal. A hľa! Ich prasací synček sa vzpriamil a z čista-jasna prehovoril:
„Otec, zaveďte ma ku kráľovi a požiadajte pre mňa o ruku jeho dcéry.“ Otcovi sa od samého úľaku nad takou smelosťou na chvíľu zastavil dych.
„Čo myslíš, môj synček, čo mi kráľ urobí, ak sa odvážim urobiť mu takú ponuku?“ Ale Štetináč štetinatý sa nedal odradiť a celé dni do muža hučal a chrochtal svoju pesničku:
„Otec, choďte ku kráľovi, ja to bez princeznej už nevydržím! Uvidíte, že sa vám nič nestane!“
Tak sa nakoniec muž nechal uchrochtať, rozlúčil sa so ženou a vydal sa v sprievode synčeka do kráľovského mesta. Keď prišli na zámok, brána bola otvorená, ale prasiatko dnu pustiť nechceli. Tak sa tento na stráže osopil, polovicu ich porazil, druhých obehol a skôr než sa kto nazdal, bol v predsieni u kráľa, kde zostal stáť. Jeho trasúci sa otec zatiaľ vošiel ku kráľovi a prosil o princeznú pre svojho syna.
„Tak mi synka priveď, nech ho vidím,“ povedal mu kráľ. Keď otec otvoril dvere, vrazil Štetináč štetinatý s veselým chrochtaním dovnútra.
„Čo to je?“ zrevel kráľ nahnevane. „To je tvoj syn?“
„Áno,“ uistil ho muž.
„A ako si to predstavuješ, prísť sem ku mne s tým odporným zvieraťom a žiadať ruku mojej dcéry?“ Zavolal sluhov a dal toho opovážlivca aj so sviňou uvrhnúť do najhlbšieho žalára. Otec nariekal a vyčítal svojmu štetinatému synovi:
„Teraz sa pozeraj, kam si ma to dostal.“
„Buďte pokojný, otec, všetko sa na dobré obráti.“
Na druhý deň mal byť muž obesený a na prasiatko si brúsili nože mäsiari. Ale kráľ sa zamyslel a povedal:
„Vieš čo? Dožičím ti tú milosť a dovolím tvojmu synovi, aby sa uchádzal o moju dcéru. Ak to škaredé zviera tie tri úlohy splní, dostane moju dcéru za manželku a teba bohato odmením. Ale ak sa mu to nepodarí, tak je s vami obidvoma amen.“ Veru, majú králi čudné zvyky!
„Teraz máme vyhraté!“ radoval sa Štetináč štetinatý.
Večer im kráľ oznámil prvú úlohu. Do druhého dňa mal byť celý kráľovský zámok z čistého striebra. Veru, ťažučká úloha! V noci človek počul niekoľkonásobné praskanie a búchanie, niekoľkonásobné puknutie a rachnutie; a potom bol pokoj. Keď sa na druhé ráno kráľ zobudil a chcel otvoriť oči, oslepilo ho denné svetlo tak mocné, že ich musel hneď zavrieť. Keď si za nejakú chvíľu na ten jas zvykol, videl, že je všetko z čistého striebra.
„Pozrime, toto sa mu podarilo, ale tú druhú úlohu určite nesplní.“
Večer kráľ oznámil druhú úlohu:
„Do druhého rána bude stáť sedem míľ od môjho zámku rovnako veľký zámok z čistého zlata.“ Veru, ťažučká úloha! V noci človek počul niekoľkonásobné praskanie a búchanie, niekoľkonásobné puknutie a rachnutie; a potom bol pokoj. Keď sa na druhé ráno kráľ zobudil a chcel otvoriť oči, oslepilo ho denné svetlo ešte mocnejšie a oči musel hneď zavrieť. Keď si za nejakú chvíľu na ten jas zvykol, pozrel sa z okna a v diaľke uvidel zlatý zámok.
„Tak toto sa ti tiež podarilo!“ zvolal kráľ a nemálo sa začudoval:
„Ale tá tretia úloha je nad tvoje sily, Štetináči!“
Večer kráľ oznámil tretiu úlohu:
„Do rána povedie k tomu zlatému zámku diamantový most, aby som sa po ňom mohol prejsť.“ Veru, ťažučká úloha! V noci človek počul niekoľkonásobné praskanie a búchanie, niekoľkonásobné puknutie a rachnutie; a potom bol pokoj. Keď sa na druhé ráno kráľ zobudil a chcel otvoriť oči, oslepilo ho denné svetlo úplne najmocnejšie a on musel oči hneď zavrieť. Keď si za nejakú chvíľu na ten jas zvykol, pozrel sa z okna a uvidel diamantový most. Dal si zavolať svoju dcéru a povedal:
„Pozri, tri úlohy sú splnené, musíš sa stať ženou toho, kto ich vyriešil.“
„Áno, otec,“ povedala princezná, „rada urobím to, čo ste sľúbili.“ Ale kráľovná nariekala a bola k neutešeniu:
„Čo sa moja dcéra stane ženou divokého kanca, ktorý ju poštípe tvrdými štetinami?“
„S tým sa nedá nič robiť,“ povedal kráľ, „dal som svoje slovo.“
A dal otca aj syna prepustiť z väzenia a vystrojil svadbu. Potom toho starého bohato odmenil a ten odišiel domov. Keď išla večer princezná do spálne, triasla sa strachom a plačom, tak jej bolo úzko, že si pomôcť nevedela. A jej matke sa nevodilo lepšie, tá plakala a lúčila sa s ňou, akoby sa videli naposledy. Keď sa konečne všetko utíšilo a išlo sa spať, odložil ženích svoju štetinatú kožu a vedľa princeznej ležal zlatovlasý mladík taký nádherný, až sa princeznej tajil dych. Čoskoro zabudla na strach a do jej srdca vstúpila láska. Mladík jej rozprával, že je zakliaty princ, ktorý bude čoskoro úplne vyslobodený, len s ním musí mať trpezlivosť a o všetkom mlčať.
A bolo tu ráno ránepráno a opäť zaznel pastierov roh a ženích vyskočil, hodil na seba prasaciu kožu a veselo chrochtajúc cvalom bežal ku stádu. Stará kráľovná, ktorá v noci zo samého zármutku ani oka nezažmúrila, pribehla, aby sa pozrela, či jej dcéra ešte žije. Pretože boli dvere spálne otvorené, išla až k posteli a tam uvidela svoju dcéru, ktorá ešte spala a jej tvár bola taká blažená, akoby mala láskyplný sen.
„Ty žiješ, moje milované dieťa?“ zvolala kráľovná. Vtedy sa princezná zobudila a bola zdravá a veselá. Matka ju nútila do reči, rada by všetko vedela, ale dlhú chvíľu nemohla z dcéry nič vylákať, nakoniec jej táto ale zašepkala:
„Matka, môj manžel nie je žiadny divoký kanec, ale prekrásny princ so zlatými vlasmi, štetinatú kožu odkladá, keď ide do postele.“ To bolo niečo pre zvedavú kráľovnú!
V druhú noc sa kráľovná usadila pri dverách spálne a škárou sa pozerala dovnútra a dávala pozor. A okolo polnoci sa presvedčila, že jej dcéra hovorila pravdu. A keď zavčas ráno zaznel pastierov roh a ženích na seba hodil štetinatú kožu a bežal ku stádu, išla hneď k dcére a veselo jej povedala:
„Len počkaj, čoskoro si svojho muža užiješ v celej jeho kráse aj cez deň. Až sa dnes večer vráti a zaspí, nechám zakúriť v peci a v nej spálime jeho prasaciu kožu a potom bude musieť zostať taký, aký je.“ Princeznej sa srdce triaslo radosťou aj strachom, pretože to chcela a zároveň nechcela, bol tu predsa zákaz jej manžela, ale matka do nej hovorila a hovorila, až ju prehovorila. A bolo to! Keď v noci ženích zaspal, prasaciu kožu mu vzali a spálili ju v peci. Keď ráno pastier zatrúbil na svoj roh a ženích sa náhlil ku stádu, hľadal kožu, ale bolo to márne. Nakoniec pochopil, čo sa stalo, a chcelo sa mu vzdychať a smútiť:
„Beda, ty si nemlčala! Dočista si zmarila moje vyslobodenie! Teraz budem zakliaty až na samom konci sveta, kam sa žiadna živá duša nedostane, aby ma zachránila.“ A s tými slovami zmizol a bolo to!
Teraz aby sa aj kameň zľutoval nad princeznou, pretože týmto nárekom sa prebudil celý zámok. Pribehla kráľovná a pýtala sa:
„Čo sa deje, milované dieťa?“
„Matka, matka, zle ste mi poradili! Môj miláčik je teraz zakliaty na konci sveta a žiadna živá duša ho nedokáže vyslobodiť!“ Princezná sa nijakým spôsobom nedala utíšiť, človek jej mohol hovoriť, čo chcel, tomu nariekaniu, tomu kvíleniu nebolo konca. Za pár dní princezná povedala:
„Otec a matka, žite blažene! Ja tu už dlhšie nezostanem, musím na koniec sveta a tam hľadať môjho najmilšieho.“
„Dieťa moje,“ povedal kráľ, „koniec sveta je ale veľmi ďaleko, tam nikdy nedôjdeš.“
„Musím, otec, musím, tu nemám pokoja!“ Tak jej dali na cestu sedemoro šiat, sedem párov topánok a vrece s chlebom, potom sa rozlúčila a išla.
Princezná putovala širokým svetom bez odpočinku, nikde nemala pokoja, náhlila sa stále ďalej a ďalej, lebo nechcela stratiť ani okamih. Konečne prišla do krajiny, kde nebolo vidieť žiadne ľudské obydlie, a tak pridala do kroku, lebo si myslela, že koniec sveta tu musí byť každú chvíľu. Ale kdeže by sa tu vzal! Išla a išla, až konečne v diaľke spozorovala osamelý domček, ku ktorému sa náhlila, ako len najrýchlejšie vedela, a keď tam dorazila, vošla dnu. A býval tam vietor. Spýtala sa ho, či je ďaleko na koniec sveta. Vietor na ňu súcitne pozrel, poznal, že je to nejaká nešťastnica, a tak povedal:
„Ďaleko, moje dobré dieťa, tak ďaleko, že ti to nemôžem povedať. Ale vieš čo, vyskoč si na môjho okrídleného koňa a choď k mesiacu, ten bude iste vedieť, ako ďaleko je na koniec sveta. Keď tam budeš, z koňa zoskoč a on sa sám vráti späť. A ešte niečo ti dám, milé dieťa. Pozri sa na túto myšku, možno sa ti raz zíde.“ Princezná poďakovala, nasadla na veterného koňa a letela k mesiacu.
Mesiac ju videl už z diaľky a srdce sa mu pohlo ľútosťou:
„Tá trpí veľkým nešťastím.“ A šiel princeznej priateľsky v ústrety. Tá zoskočila z koňa, ktorý sa vydal kvapom späť, a predniesla mesiacu svoju žiadosť, ale ani mesiac jej nedokázal povedať, ako ďaleko je na koniec sveta.
„Nasadni na môjho koňa,“ povedal, „a choď k slnku, to bude poznať aj ten najzapadnutejší koniec sveta, tak je vycestované. A ešte niečo ti dám, milé dieťa. Pozri sa na tento strieborný orieštek a dobre ho opatruj, raz ti preukáže dobrú službu.“ Princezná poďakovala, nasadla na mesačného koňa a uháňala k slnku.
Bol už večer, keď tam dorazila, milé slnko sa práve vrátilo po celodennej práci. Princezná ho pozdravila a povedala:
„Milé slnko, môžeš mi povedať, ako ďaleko je ešte na koniec sveta?“ Vtedy milé slnko hneď videlo, že tú cudzinku trápi veľký žiaľ, a súcitne povedalo:
„Moje úbohé dieťa, to viem, ale je to ďaleko, predaleko. Keď počkáš do rána, tak ťa tam zavediem.“ Ale princezná úpenlivo prosila a žobronila, že nesmie stratiť ani okamih, že musí ďalej. Vtedy slnko povedalo:
„Ak je to tak, požičiam ti svoj slnečný koč a kone. Vydaj sa po nočnej dráhe a moje deti, hviezdy, ti budú ukazovať správnu cestu. Keď dorazíš k Večernici, nebudeš mať do cieľa ďaleko, zoskoč a moje kone prídu s kočom späť. A ešte niečo ti dám, milé dieťa. Pozri sa na tento zlatý orieštek a dobre ho opatruj, raz ti preukáže dobrú službu.“ Princezná slnku poďakovala, nasadla do slnečného koča a vyrazila na cestu nočnou oblohou.
Hviezdy jej boli nápomocné, ukazovali jej správnu cestu, takže v zdraví dorazila až k domčeku Večernice, ktorý stál na brehu mora. Večernica dávno spala a nemálo sa začudovala, keď ju zobudil slnečný koč, ktorý len pred chvíľou odišiel. Vyskočila z postele a vyšla von, keď princezná práve vystúpila z koča a slnečné kone sa vydali nočnou oblohou späť, aby boli včas doma a pripravené na slnečnú rannú cestu. Princezná rozprávala Večernici celý svoj príbeh a tá z toho bola celá pohnutá a povedala:
„Len vytrvaj, čoskoro budeš v cieli! Vidíš tam v diaľke ten ostrov? Tam sa zdržiava tvoj muž, práve zajtra má svadbu s dcérou kráľa z konca sveta. Ja ťa tam hneď odveziem, choď ku kráľovskému palácu a vydávaj sa za žobráčku, veď ako žobráčka aj vyzeráš, touto dlhou cestou sú tvoje topánky aj šaty, ako vidím, celé roztrhané. Keď ráno pôjde svadobný sprievod do kostola, tak otvor ten orieštek, ktorý ti dal mesiac, nájdeš v ňom strieborné šaty, obleč si ich a choď do kostola, to ostatné uvidíš sama.“ A nakoniec aj Večernica darovala princeznej hviezdami posiaty orieštek a zaviezla ju na svojej zlatej loďke na ostrov.
Princezná sa vydala ku kráľovskému palácu a tam sa vo svojich roztrhaných šatách postavila pri bráne. Keď tadiaľ šla nádherne odetá nevesta do kostola a úbožiačku uvidela, zlostne zvolala:
„Odveďte tú otrhanú žobráčku!“ Tá ale odbehla za strom, vytiahla svoj strieborný orieštek a hľa! Našla v ňom prekrásne šaty, ktoré si rýchlo obliekla a náhlila sa do kostola. Keď ju ľudia videli, nemohli sa na tú nádheru vynadívať, všetci sa obracali len za tou cudzinkou v strieborných šatách. Neveste, ktorá práve stála vedľa ženícha pred oltárom, to vôbec nebolo vhod, a tak vykríkla:
„Kým nebudem mať také šaty, tvojou ženou sa nestanem!“ A bolo to! Odišla od oltára preč. Princezná v strieborných šatách z kostola tiež vybehla, rýchlo si vyzliekla svoje drahocenné šaty a zabalila sa opäť do handier. A v celej kráľovskej ríši nastal rozruch, pretože sa všade vypytovali, kde by také šaty dostali, ale tie nikde neboli k dostaniu. Nakoniec dala žobráčka neveste odkázať, že ak jej dovolí, aby jednu noc strážila v ženíchovej spálni, môže jej také šaty zadovážiť. Nevesta súhlasila, ale dala ženíchovi zapchať uši a dala mu uspávací nápoj. V noci kľačala princezná pri lôžku svojho manžela a takto prosila, takto žobronila:
„Môj milý, šla som za tebou až na samý koniec sveta, sedemoro šiat som roztrhala, sedemoro topánok som rozodrala, odpočinok som si cestou nedoprala, a ty spíš! Zľutuj sa nado mnou, môj milý, zľutuj sa aj nad tým dieťaťom, ktoré nosím pod srdcom.“ Ale princ spal spánkom železným a nič nepočul.
Na druhý deň si nevesta obliekla strieborné šaty a išla opäť do kostola, aby sa tam nechala zosobášiť. Vtedy princezná vytiahla zlatý orieštek a v ňom ležali šaty z ryzieho zlata, obliekla si ich a šla do kostola. Mladý pár stál práve pri požehnaní, keď si nevesta všimla rozruch okolo krásavice v zlatých šatách. A opäť jej to nebolo vhod, dupla si a vykríkla:
„Kým nebudem mať také šaty, nebudem tvoja žena!“ a odišla z kostola rovno domov. Aj cudzinka zmizla. A v celej kráľovskej ríši nastal rozruch, pretože sa všade vypytovali, kde by také šaty dostali, ale tie nikde neboli k dostaniu. Nakoniec dala žobráčka neveste odkázať, že ak jej dovolí, aby jednu noc strážila v ženíchovej spálni, môže jej také šaty zadovážiť. Nevesta súhlasila, ale dala ženíchovi upchať uši a podať uspávací nápoj. Aj druhú noc kľačala princezná pri lôžku svojho manžela a takto prosila, takto žobronila:
„Môj milý, šla som za tebou až na samý koniec sveta, sedemoro šiat som roztrhala, sedemoro topánok som rozodrala, odpočinok som si cestou nedoprala, a ty spíš! Zľutuj sa nado mnou, môj milý, zľutuj sa aj nad tým dieťaťom, ktoré nosím pod srdcom.“ Ale princ spal opäť spánkom železným a nič nepočul.
Nasledujúceho dňa sa išlo opäť do kostola, nevesta mala na sebe zlaté šaty a bola to naozaj krása na pohľadanie. Princezná zatiaľ vzala orieštek posiaty hviezdami a vytiahla z neho šaty, ktoré azda ušili z nočnej oblohy posiatej hviezdami. Keď vošla do kostola, kňaz práve vyslovoval slová požehnania, ale nevesta uvidela cudzinku v hviezdnych šatách, kňaza zastavila a vykríkla:
„Zadrž, kým nebudem mať také šaty, nikdy nebudem ženou tohto muža!“ a odišla preč. A v celej kráľovskej ríši nastal opäť rozruch, pretože sa všade vypytovali, kde by také šaty dostali, ale tieto šaty boli k dostaniu ešte menej ako tie dvoje predošlé. Nakoniec dala žobráčka neveste odkázať, že ak jej dovolí, aby jednu noc strážila v ženíchovej spálni, môže jej také šaty zadovážiť. Nevesta súhlasila, ale aj tentoraz dala ženíchovi upchať uši a podať uspávací nápoj. Tak princezná kľačala tretiu noc pri lôžku svojho manžela a takto prosila, takto žobronila:
„Môj milý, šla som za tebou až na samý koniec sveta, sedemoro šiat som roztrhala, sedemoro topánok som rozodrala, odpočinok som si cestou nedoprala, a ty spíš! Zľutuj sa nado mnou, môj milý, zľutuj sa aj nad tým dieťaťom, ktoré nosím pod srdcom.“ Ale princ spal opäť spánkom železným a nič nepočul.
Vtedy si princezná spomenula na myšku, ktorú jej daroval vietor.
„Milá myška, dokážeš mi pomôcť?“ Myška jej skočila z dlane na posteľ, vliezla spiacemu princovi do ucha a hrýzla tam, až prehrýzla zátky. Princ spal ale tvrdo ďalej, keďže vypil uspávací nápoj, a tak ho myška uhryzla do ucha tak silno, až mu tiekla krv, otvoril oči a zvolal:
„Ó beda, čo to je?“ A uvidel princeznú.
„Konečne si hore, milý manžel! Pozri, to je tretia noc, čo som pri tebe.“ A rozprávala mu celý svoj príbeh. „Môj milý, šla som za tebou až na samý koniec sveta, sedemoro šiat som roztrhala, sedemoro topánok som rozodrala, odpočinok som si cestou nedoprala, a ty si spal! Zľutuj sa nado mnou, môj milý, zľutuj sa aj nad tým dieťaťom, ktoré nosím pod srdcom!“ Vtedy jej manžel padol okolo krku a zvolal:
„Ó, moja verná žena, tak to nebol žiadny sen, ktorý sa mi predošlej noci vznášal na viečkach, to si bola ty sama, tá, ktorú som tak dlho postrádal. Až teraz som vďaka tvojej vernosti celkom vyslobodený. Nepotrebujem pyšnú princeznú z konca sveta, mám opäť svoju vernú ženu.“
S tými slovami sa ihneď vydali preč a náhlili sa z kráľovského hradu na morský breh. Tam čakala Večernica so zlatou loďkou a pútnikov previezla na druhú stranu. Bol práve deň a slnko na druhej strane sveta začínalo svoju púť. Večernica im ponúkla:
„Prečkajte horúci deň v mojej chyži, keď večer pricestuje slnečný koč, slnko vás ďalej vezme so sebou.“ To urobili radi, najmä princezná, ktorá si predtým nijaký odpočinok nedoprala.
A bolo ráno a na ostrove na konci sveta si nevesta obliekla nádherné šaty s hviezdami a chystala sa na cestu ku kostolu, ale ženích nikde! Vtedy jej povedali, že ho v noci videli, ako uteká s nejakou žobráčkou k moru, kde ich na zlatú loďku naložila Večernica a odviezla preč. „Ach, prekliata žobráčka a falošná Večernica!“ zúrila nevesta a hnev ju držal ešte dlho, ale bolo jej to máločo platné, lebo za morom nemala nijakú moc.
Tej noci, keď tí dvaja utečenci spali v dome Večernice, uplynul práve rok od ich svadby a princezná porodila prekrásneho chlapčeka, ktorý mal tvár striebornú ako mesiac, vlasy zlaté ako slnko a oči mu žiarili ako Večernici. Keď večer dorazilo slnko, malo zo šťastného páru a krásneho dieťaťa veľkú radosť, vzalo ich do slnečného koča a viezlo ich nočnou oblohou do svojho príbytku, kam dorazili neskoro večer. Tu na nich čakal už mesiac. Zaradoval sa, keď tých šťastlivcov videl. Slnko ho poprosilo, aby tých dobrých ľudí vzal do svojho príbytku. Mesiac ich vzal na mesačného koňa a uháňali domov. Tam už čakal vietor, zaradoval sa, keď opäť uvidel princeznú, jej muža a jej krásne dieťa a najmä keď počul, akú dobrú službu jej preukázala jeho myška. Potom ich vzal vietor na svojho veterného koňa a zaviezol ich až k prvým ľudským obydliam.
Odtiaľ museli putovať už sami. Niesli striedavo dieťa na rukách a boli celí blažení. Konečne dorazili do kráľovskej ríše, kde panoval otec princeznej. Človek by za celý rok nevypísal, aká veľká radosť zavládla v tej krajine! Každú cestu cestičku vysypali kvetmi a každú bránu slávnostne vyzdobili. Starý kráľ odovzdal korunu svojmu zaťovi a tento žil so svojou manželkou ešte dlho a spokojne.