Príhody škriatka Džina

Jedného dňa škriatok Džin zaspal na veľkom lopúchovom liste. List sa skláňal nízko nad hladinou rieky. Vietor ním kolísal, slnko naň pálilo, voda pod ním šumela. Nečudujte sa Džinovi, že zaspal.
Hou, stará vodná vážka, veľmi múdra a skúsená, ktorá poznala rieku od jazu až po prievoz ..... čo boli plné dva kilometre a ďalej, pokiaľ pamäť siaha, sa ešte nikto nikdy nedostal ..... zastavila sa nad ním a ovievala ho dlho svojimi belasými krídlami, lebo jej bolo ľúto škriatka, ktorý spal na slnku a potil sa ako sládok. A o niečo neskôr sa Tik, lienka sedembodková, známy dobrodruh a šibal, zniesol priamo do Džinových fúzov. Zle si odmeral let a bol by takmer spadol do rieky. Ale sotva sa spamätal a spoznal, kde sa ocitol, začala ním šiť čertovina, ktorej bol vždy plný.
Popolezil a šteklil svojimi tykadlami škriatka v nose. Skôr však, ako ho stihla nahnevaná vážka Hou napomenúť, Džin kýchol a Tik by bol znova takmer spadol do vody. To bolo zlé žartovanie. Zdvihol teda svoje švihácke krovky, roztiahol krídla a vydal sa za novými dobrodružstvami a iným šibalstvom, ktoré nebolo také nebezpečné.
A Džin, ktorého ani kýchnutie nezobudilo, spal ďalej. Vtedy aj vážka Hou, ktorá bola strážkyňou poriadku na oboch riečnych brehoch medzi jazom a prievozom a musela navštíviť ešte veľa miest, zakrúžila na rozlúčku nízko nad škriatkovou tvárou a odletela.
Neďaleko lopúchového listu rúbal škriatok Hrc štiavový les. Hrc varil zo štiavového listia pivo a predával ho hrobárikom, tesárikom a chrobákom, o ktorých je známe, že si radi vypijú. Keby ste niekedy stretli škriatka Hrca, spoznáte ho na prvý pohľad. Má zlé iskrivé očká a fúzy, z ktorých jeden je vždy čierny, druhý farby ľanu a tretí ryšavý.
Keď vážka Hou odletela, Hrc vzal svoju pílu a sekeru, opatrne sa obzrel, či nie je niekto nablízku, a priblížil sa k lopúchovému listu. Znova sa obzrel a potom nasadil pílu na stopku a rezal. List sa otriasal a ticho stonal, ale Hrc nepoznal zľutovanie. Ozval sa praskot, to posledné vlákna sa samy pretrhli, a list sa zniesol na vodnú hladinu. Vír, ktorý sa hral pri starom, machom obrastenom kameni, ním zatočil a poslal ho prúdu a prúd ho hneď schmatol a niesol ďalej.
Hrc stál na brehu, pozeral sa za listom a spokojne sa pochechtával. Ale škriatok Džin spal a o ničom nevedel.
Najprv ho kolísal vietor, teraz ho kolísali vlnky a slnko pálilo stále rovnako. Lopúchový list bol bezpečný ako loďka, jeho okraje boli zdvihnuté, voda sa k škriatkovi nemohla dostať. Neďaleko prievozu zazrela plávajúci list vážka Hou a okamžite zamierila k nemu. Keď zistila, že Džin na ňom stále ešte spí, veľmi sa zľakla a pokúsila sa škriatka zobudiť.
Vírila mu tesne okolo nosa, ale Džin sa len nevrlo ohnal, takže by ju bol takmer zrazil do vody, obrátil sa na druhý bok, zívol a spal ďalej. Tu už bol prievoz a vážka Hou, ktorá vedela, že to je hranica, za ktorú sa ešte nikdy nikto nedostal, vrátila sa zdesená, aby po oboch brehoch rieky zvestovala neuveriteľnú novinu, že škriatok Džin odcestoval na lopúchovom liste po prúde rieky.
Tá správa vyvolala veľa zármutku a nárekov na oboch riečnych brehoch medzi jazom a prievozom, lebo škriatok Džin bol na tomto území milovaný. Nikto si nevedel vysvetliť, prečo od nich odišiel, a len lienka Tik, známy dobrodruh a šibal, ľutoval, že sa niečoho podobného neodvážil, a škriatok Hrc, ktorý vedel všetko, ale nikomu nič nepovedal, chodil a usmieval sa do fúzov, z ktorých jeden bol vždy čierny, druhý farby ľanu a tretí ryšavý.
A zatiaľ škriatok Džin plával, plával a plával a spal. Zobudil sa, keď slnko už skoro zapadalo, a zobudil sa preto, že sa mu snívalo, že spadol z najvyššej vetvy starého duba nad jazom, kam občas chodieval navštevovať múdreho havrana Krá. To prúd zaniesol lopúchový list ku brehu a náraz škriatka prebudil. Džin sa posadil práve včas, lebo voda začala okamžite vnikať na list a bola by ho celého zmočila. V tú chvíľu bol škriatok pri zmysloch a rýchlo vyskočil na breh. Až tam, striasnuc zo svojich žltých nohavičiek a červeno pruhovaného trička niekoľko vodných kvapiek, sa posadil a začal uvažovať, čo sa to s ním vlastne stalo. Vytiahol lopúchový list z vody a pozrel sa na jeho stopku. A hneď videl, koľko odbilo.
„Hrc,“ povedal si a pokýval hlavou, „to som si mohol myslieť.“
Položil lopúchový list späť na vodu, a keď ho prúd opäť uchopil a odnášal, zamával mu na rozlúčku. Potom sa Džin obzrel a zistil, že sa ocitol ďaleko, veľmi ďaleko od svojich rodných brehov.
Na druhej strane rieky stáli veľké domy, aké ešte nikdy nevidel, a vysoko nad nimi sa týčili čudné čierne kmene bez konárov a z ich vrcholkov stúpal sivý dym. Džina premohol smútok, ale potom si pomyslel, že domov škriatka je všade, kde je život, a opäť nabral odvahu.
Počul za sebou ľudské hlasy a tiché ržanie koní, ale keď sa obrátil, videl len veľké kopy piesku. Vybral si z halúzok, ktoré sem rieka odhodila, jednu, a opierajúc sa o ňu, začal vystupovať na najvyššiu kopu. Ale nedostal sa ešte ani na vrcholec, keď sa pod ním piesok zdvihol, akoby mu sopka vybuchla pod nohami, a Džin letel. Dopadol mäkko, ale piesok, ktorý letel s ním, ho zasypal. Čo sa to vlastne stalo?
Ľudia tu nakladali piesok na voz a nabrali na lopatu aj škriatka. Šťastie pre neho, že to bola práve posledná lopata. Sotva sa však Džin vyhrabal a začal si vytriasať piesok zo šiat a fúzov, počul, že ho niekto volá.
„Džin! Škriatok Džin, pomôž!“
Pozrel sa z voza dolu a to, čo uvidel, mu rozohrialo krv. Voz bol naložený tak vrchovato, že sa naň už nemohla zmestiť ani lopata. Jeho kolesá boli zarezané hlboko do piesku na zemi, kone ním nemohli pohnúť. Ale kočiš, namiesto aby ich správne viedol a snažil sa im prácu uľahčiť, kričal na ne a švihal ich bičom hlava-nehlava. Tým dvom koňom hovorili Lysý a Šiml, ale ich správne mená boli Hot a Hoj. Bol to Hot, čo volal Džina na pomoc, lebo bol náručný a najviac rán dopadalo na jeho hlavu.
Škriatok bol okamžite z voza na zemi, a keď kočiš znova švihol, počul, ako mu niekto zahúkal priamo do ucha.
„Prestaň!“
Obzrel sa prekvapene, ale nikto nestál tak nablízku. Jeho kamaráti upravovali kopy piesku a nevšímali si ho. Zavrtel nedôverčivo hlavou, pretrel si ucho a zreval:
„Hyje!“ a švihol opäť Hota cez hlavu. Ale vtedy pocítil prudkú bolesť v členku. Džin ho kopol. Džin bol síce len malý škriatok, ale dokázal vyvinúť silu väčšiu ako najmohutnejší chlap.
Kočiša z bolesti pochytil hnev a začal kone biť, čo mal síl. Ale vždy ako udrel, pochytila ho taká bolesť v členku, div sa nezvalil. Nakoniec si sadol na zem a pozeral nechápavo na svoju nohu.
A ako tak sedel, uvidel zrazu niečo neuveriteľné. Kone zabrali samy. Trhli vozom vľavo, potom vpravo a rozbehli sa. To škriatok Džin, usadiac sa Hotovi medzi uši, im radil a dodával sily.
Kočiš vstal a vliekol sa za vozom. Tak zo zvyku zdvíhal bič a chcel švihnúť, ale vždy si včas spomenul na členok, ktorý neprestával bolieť, a nechal toho.
„Kde to vlastne sme?“ spýtal sa škriatok Džin Hota.
„V meste,“ odpovedal kôň.
A škriatok Džin sa zamračil. Nepočul o mestách nič dobré. Chcel by sa radšej vrátiť, odkiaľ prišiel. I rozhodol sa, že bude volať o pomoc vládcu všetkých škriatkov. Ale medzi Hotovými ušami mu bolo tak teplo a tak príjemne ho to uspalo, že zaspal skôr, ako stihol vysloviť čarovnú formulu.
Lebo škriatok Džin nebol len najlepší zo všetkých škriatkov, bol z nich aj najospanlivejší. A tak išiel, išiel a išiel a spal.
škriatok Džin sa zobudil až v stajni. Čosi ním mocne zalomcovalo a zhodilo ho na zem. To kočiš kefoval kone a vyčesal Džina z Hotovej hrivy.
Naťastie Džin dopadol mäkko, lebo Hot mal vysoko podstlané slamou. Ale nebolo to príjemné a Džin bol trochu nahnevaný. Upokojil sa, až keď zistil, že kočiš konal len svoju povinnosť.
No, a ten kočiš by azda mal radosť, keby bol vôbec tušil, koho tak vyplatil. Členok ho stále ešte bolel, a kedykoľvek zdvihol päsť, aby udrel kone do slabiny, ako to robieval vždy, keď ich obsluhoval, prudko ho v ňom pichlo. Tak toho radšej nechal a sľuboval si v duchu, že si to vynahradí hoci zajtra. Ale to ten kočiš nevedel, že už nikdy nebude kone biť, pretože vždy, ako na koňa vystrie ruku, znova ho zabolí škriatkov kopanec.
Keď Džin dopadol na zem, Hot úzkostlivo zaržal, lebo sa zľakol, že sa škriatkovi niečo stalo, a Hotovi traja kamaráti, ktorí s ním bývali v tejto stajni, sa k nemu hneď pridali. A tak ržali všetci, až to kočiša nahnevalo. .....
„Holota, ja vás .....
„vykríkol a zamával päsťou. Ale ako ju zdvihol, opäť ju pustil, lebo ho okamžite pichlo v členku. Vtedy sa odplazil na lavičku pri dverách a starostlivo si obzeral nohu.
„Reuma to bude,“ mrmlal si pritom, „nič iné ako reuma.“
Škriatok Džin sa zatiaľ vyhrabal zo slamy, do ktorej zapadol až po bradu, a zamieril ku dverám. Kone za ním starostlivo otáčali hlavy.
„Džin!“ povedal Hot, „škriatok Džin, neopúšťaj nás.“
„Ticho, priatelia,“ odpovedal Džin. „Len sa tu trochu porozhliadnem a opäť sa vrátim.“
A vyšiel na veľký, rozľahlý dvor pred stajňou, obklopený vysokými nevľúdnymi domami a starým oprýskaným múrom.
Bola už tma, a keď škriatok vzhliadol, videl nad sebou žiariť hviezdy, práve také, aké žiarili nad brehom rieky medzi jazom a prievozom. A znova sa Džina zmocnil smútok a cítil túžbu volať o pomoc vládcu všetkých škriatkov, aby mu pomohol a preniesol ho späť do jeho domova.
„Čo je toto?“ počul zrazu za sebou prekvapené chrapľavé zvolanie. Obzrel sa a videl Rafa, starého strážneho psa, strážcu tohto dvora, ktorý naňho udivene vypúlil oči.
„Som škriatok Džin,“ odpovedal.
„Škriatok, škriatok?“ opakoval chrapľavo Raf, akoby sa snažil na niečo rozpamätať. „Pamätám si, že keď som bol ešte šteniatkom, rozprávala nám mamička o škriatkoch. Ale nikdy som žiadneho nevidel, a tak som prestal veriť, že existujú.“
„Takže ty si ten škriatok?“ dokončil svoju reč, a prisadnúc na zadok, začal sa horlivo škriabať zadnou nohou na krku.
„Blchy?“ povedal súcitne Džin. „Veľmi ťa trápia?“
„Uškriabal by som sa,“ odpovedal Raf a začal sa znova zúrivo škriabať. „Ach, keby sa mi aspoň raz podarilo niektorú z nich chytiť, takto by som ju zahryzol.“
A Raf vycenil svoje obrovské tesáky a klapol nimi, až to tresklo, aby ukázal, ako by tú úbohú blchu prehryzol.
Džin k nemu pristúpil a povedal rozvážne:
„To sa ti nikdy nepodarí, bratček. Máš zuby príliš ďaleko od seba, blška medzi nimi vždy prekĺzne.“
„To je nešťastie,“ vzdychol Raf. „Nemám pokoj, ani keď spím. Stále ma hryzú, dokonca sa mi o nich aj sníva. Ale vo sne som ich už veľa prehryzol,“ dodal pomstychtivo a víťazne.
Džin sa zasmial, ale Rafa to urazilo.
„Nesmej sa, škriatok,“ zavrčal a vycenil zuby. „To nie je na smiech. Budeš sa smiať, prehryznem namiesto blchy teba.“
Vtedy Džin vypol bruško, div mu nepraskolo červeno pruhované tričko. Kto kedy počul, aby sa niekto vyhrážal škriatkovi?
„Skús to,“ povedal a postavil sa rozkročmo práve pod Rafovu papuľu.
A Raf, ktorého hrýzli blchy, že už od zlosti takmer nevidel na oči, zavrčal a chmatol po tom mužíčkovi, ktorý mal toľko odvahy, že si stúpol pod jeho papuľu a neveril sile jeho tesákov. Zuby mu o seba zazvonili, ale nedržal nič. Udivene sa obzrel, a hľa: Džin stál na tom istom mieste, akoby sa ani nepohol. To bolo neuveriteľné.
Raf zavrčal, vrhol sa dopredu a chmatol znova. Zuby tresli, a opäť nič nedržal a opäť stál Džin na svojom mieste, akoby sa ani nepohol. A teraz sa Raf správal ako pominutý. Vrčal, štekal a chmatal, div si nevyrazil zuby z čeľustí, a stále s tým istým výsledkom.
Vyvádzal tak divoko, že jeho štekot rozčúlil kočiša. Kočiš vyšiel zo stajne, a keď vo svite lampy, ktorá sem svietila cez múr z ulice, uvidel psa, ktorý šteká a dobieha, ako sa mu zdalo, na nič, nahneval sa ešte viac a zreval:
„Ľahni hneď, alebo ťa kopnem!“
A Raf, začujúc tento strašný hlas, schúlil sa, prestal štekať a zaliezol zdesene a pokorne do búdy.
„Hrdina,“ povedal Džin, „kde si nechal svoje tesáky? To vždy takto zaliezaš?“
„Vždy,“ odpovedal Raf skrúšene, „on by ma naozaj kopol.“
„Už to niekedy urobil?“
„Mnohokrát. Kope ma, až vo mne rebrá chrastia a div mi nepraskajú.“
Džinova tvár očervenela, že vyzerala ako červené pruhy na jeho tričku.
„Hneď vylez von a štekaj ďalej,“ rozkričal sa na Rafa. „Uvidíš, že ťa už nekopne.“
„Tebe sa to ľahko povie,“ kňučal Raf, „nejde o tvoje rebrá.“
„Ach, ty zbabelec,“ dráždil ho Džin, „veď máš zuby, že by si mu ukúsol pol lýtka. Ale vážne,“ pokračoval Džin, „ak ma poslúchneš a začneš štekať, zbavím ťa tvojich blch.“
Raf premýšľal. Hrozne sa bál kopnutia, ale ponuka, že by sa mohol zbaviť svojho najväčšieho trápenia, bola neodolateľne lákavá. Azda sa mu v najhoršom podarí včas uskočiť a zaliezť.
Vyrútil sa teda z búdy a začal zúrivo štekať. Kočiš sa vzápätí obrátil a kopol po ňom. Ale vtedy ho pichlo v nešťastnom členku, až vyjajkol. Hneď zabudol na psa a vrátil sa do stajne, aby ošetroval svoju nohu.
Raf bol taký udivený, že si sadol a pozeral, akoby zhlúpel.
„Nekopol ma,“ breptal, „nekopol.“
„A už ťa nikdy nekopne,“ povedal vážne Džin. „Nepýtaj sa prečo, pretože to je moje tajomstvo.“
„Teraz už aj verím,“ povedal Raf, „že ma zbavíš blch. Ale ako to urobíš?“
„Hneď uvidíš.“
Zatiaľ vyšiel mesiac a na dvore bolo jasno, že by si našiel stratenú ihlu.
Škriatok Džin vypol hruď a nadúval hrdlo.
„Blchy!“ zvolal čudným tenkým hlasom a čudnou neznámou rečou, ktorej Raf nerozumel. „Blchy, volám vás!“
A vtedy sa nad Rafovými očami vynoril z lesa srsti statný blšiak so striebrosivou hlavou, a usadiac sa na dlhom čiernom chlpe nad Rafovým pravým okom, odpovedal:
„Som náčelník Bis. Kto volá blší národ?“
„Ja, škriatok Džin. Chcem ti niečo navrhnúť. Prečo by ste sa preháňali stále len v psej kožušine, keď môžete hodovať na človeku?“
„Kde?“
„Zavediem vás tam.“
„Poradím sa so svojím kmeňom,“ odpovedal Bis a zmizol. A v tú chvíľu pocítil Raf, ako sa mu to hemží v kožuchu a ako sa všetko to hemženie sťahuje k jeho hlave. To náčelník Bis zvolal svoj kmeň na poradu.
Raf zdvihol nohu, aby sa poškriabal, ale Džin ho okríkol. A o chvíľu sa objavil opäť sivohlavý náčelník a volal na Džina:
„Ideme. Sme už sýti tejto špinavej psej kože. Veď nás.“
A vtedy začal Džin spievať čudným tenkým hláskom, čudnou neznámou rečou ešte čudnejšiu pesničku a kráčal k stajni. A za ním, akoby z Rafovho kožucha vytrysol prameň čiernej vody, liala sa prúdom družina blšieho národa a spievala Džinovu pesničku. Bola to stará vojnová pieseň blšieho národa.
A Raf, cvakajúc zubami rozrušením, pozeral a neveril vlastným očiam, že by bol mohol mať vo svojom kožuchu toľko háveďe. A keď vyliezli blchy z Rafa, začali nastupovať ešte tie, ktoré odpočívali a čakali v slame v jeho búde, a bol to taký dlhý sprievod, že s prvými radmi bol už Džin v cieli, zatiaľ čo posledné liezli ešte z búdy.
„Kam si ich odviedol?“ spýtal sa Raf, keď sa Džin vrátil.
„Kočišovi do postele.“
A vtedy sa Raf rozosmial, až sa zakuckal, a chcel si od radosti chytať chvostík, ale nemohol, pretože bol uviazaný.
„To má za tie kopance,“ kňučal.
„A za to, že mlátil kone bičom,“ dodal vážne Džin. „Ale teraz by som už spal.“
„Poď ku mne do búdy,“ zval ho Raf, „budem ťa hriať.“
A tak sa škriatok Džin zavŕtal do Rafovho kožucha a zaspal, sotva hlavu položil, lebo Džin, ako viete, bol dobrák, ale ospalec.
Ale Raf sa stále vrtel, až škriatka zobudil.
„Čo sebou tak šiješ?“ povedal škriatok nevrlo.
„Ach,“ vzdychol Raf. „Ver mi to alebo nie, ale zvykol som si na tie blchy tak, že teraz, keď ma nehryzú, nemôžem zaspať.“
„Z toho si nič nerob,“ utešoval ho Džin. „Zas do teba vlezú iné. Veď kto kedy videl psa bez blch?“
A škriatok sa obrátil na druhú stranu a spal ďalej.
V kožuchu psa Rafa sa Džinovi dobre spalo, lebo psia srsť bola dlhá a hustá a jeho telo hrialo ako kachle, do ktorých boli prikladané brezové polená. A pretože nedlho predtým, než zaspal, odviedol Džin všetky blchy z Rafovho kožucha za inou korisťou, bolo tam teraz dokonale čisto. Hoci by som rád videl blchu, ktorá by si trúfala na škriatka Džina.
Azda to bolo teplom, ktoré sálalo z Rafovho tela, alebo clivotou, ktorou Džin neprestával trpieť ..... skrátka: škriatkovi sa snívalo, že je opäť doma, na rodnom brehu rieky medzi jazom a prievozom.
Slnko svietilo a bolo teplo, až sa to zlievalo.
Džin ležal na chrbte v mäkkej hodvábnej tráve a radoval sa z tej krásnej pohody. Z neďalekého štiavového lesa k nemu doliehalo vŕzganie píly a rany Hrcovej sekery a pár krokov pred ním vážka Hou, ktorá bola strážcom poriadku na oboch riečnych brehoch, napomínala dvoch rozhádaných hrobárikov, ktorí sa hádali nad mŕtvou muchou. Na moju veru nadávali si tí dvaja ako opití a škriatok, hoci sa mu to nepáčilo, sa ticho pochechtával, vidiac, ako stará, dobrá Hou sa rozčúlením už sotva drží na krídlach a nemôže s nimi nič zmôcť. Ach, bol doma. Bol doma a všetko tu bolo, ako býval. A Džin bol šťastný!
Ale zrazu to pod ním začalo duniť, akoby sa hrom presťahoval z oblohy pod zem, a zem sa začala otriasať, až obaja hrobárici popadali.
„Čo sa deje?“ vykríkla vážka Hou a zdesene zamávala krídlami.
Škriatok hneď pochopil, čo to je. Chcel vykríknuť:
„Zemetrasenie. Zachráň sa, kto môžeš!“ Ale z hrdla mu vyšlo len nezrozumiteľné zaškriekanie. Chcel sa posadiť, bol však stuhnutý hrôzou.
A zem dunela a otriasala sa ďalej a škriatok sa namáhal utiecť, a ako sa tak namáhal, zobudil sa.
Trvalo mu chvíľu, kým si uvedomil, kde naozaj je a čo sa s ním deje. Ach, nebol na brehu rieky medzi jazom a prievozom, ale sedel v Rafovom kožuchu. Zemetrasenie však neprestávalo. Odkiaľ sa brala? Ach, moji milí, chvála Bohu, to nebolo zemetrasenie, to len Raf tak vrčal, až sa celé jeho telo otriasalo.
„Čo tak vrčíš?“ spýtal sa Džin nahnevane, lebo bol pobúrený, že mu Raf pokazil krásny sen a že sa tak zľakol.
„Niekto tu je,“ odpovedal Raf a cvakol hrozivo zubami. „Niekto, kto tu nemá čo robiť. Vstávaj, inak ťa zhodím. Musím štekať, musím ísť a odtrhnúť mu lýtko.“
„No, choď si teda štekať, ako chceš,“ povedal mu Džin. „Je to tvoja povinnosť a dostávaš za to žrádlo. Ale s tým trhaním lýtka tak neponáhľaj, možno je to niekto celkom nevinný.“
„Vinný, nevinný,“ zavrčal Raf a vycenil zuby, až sa naňho bolo strach pozrieť, „to je mi jedno. Nemá tu čo robiť, a ja mu odtrhnem lýtko.“
Vyliezol z búdy a začal štekať, až škriatkovi zaliehalo v ušiach. Džin dlho zívol a pretiahol sa, aby zo seba striasol posledný zvyšok ospalosti.
„Musím za tým šialencom,“ povedal si, „aby nevykonal nejakú hlúposť a nepohrýzol niekoho bez príčiny.“
Vyšiel z búdy a obzrel sa.
Mesiac svietil tak, že bolo vidieť každý kamienok a že sklenený črep,
zašliapnutý do zeme uprostred dvora, sa blýskal ako kúsok zlata. Raf pobehoval sem a tam pozdĺž vysokého múru a štekal ako pominutý.
Škriatok ho zastavil a povedal:
„Čo tak vyvádzaš? Veď tu nikto nie je.“
„Sú za múrom,“ odpovedal udychčane Raf, ktorému od samej horlivosti visel jazyk z papule. „A je ich tam najmenej desať. Musím im nahnať strach, aby ich nenapadlo prelezieť.“
„No, neviem,“ odpovedal Džin pochybovačne. „Možno robíš veľa hluku pre nič.“
A Raf štekal ďalej, ako mu kázala psia krv a svedomie.
Vtedy preletelo niečo múr a plesklo to mäkko doprostred dvora. Raf okamžite stíchol.
„Čo je to?“ zašepkal Džinovi. „Cítiš, ako to vonia? To bude nejaká pochúťka.“
Škriatok vdýchol hlboko nosom a ucítil vôňu pečeného mäsa.
Ale bol to škriatok, a nie hlúpy strážny pes, ktorý okrem dvora, po ktorom sliedieval v noci, a búdy, v ktorej spal, nepoznal nič iné. Skrátka Džin vytušil hneď, že ten vábne voňajúci kúsok mäsa skrýva v sebe veľké nebezpečenstvo.
„Nechaj toho,“ povedal Rafovi, „nevieš, čo to je.“
„Čo by to bolo,“ odpovedal Raf pohŕdavo, akoby Džin bol neviem aký hlupák. „Kus mäsa to je, najlepší kus mäsa, aký som kedy cítil, a ja ho zožeriem.“
„A čo keď to mäso je otrávené?“ povedal Džin pomaly a dôrazne.
Rafovi sa naježil na chrbte každý chlp. Spomenul si, aké strašné príbehy o otrávenom mäse mu rozprávala jeho matka, kým bol ešte šteniatkom, a ako on aj všetci jeho bratia a sestry jej museli sľúbiť, že nikdy nebudú žrať nič, čo im podá niekto iný ako ich vlastný pán. Ale toto mäso voňalo tak príjemne a Rafa tak pálilo, že Džin chce byť múdrejší ako on.
„Otrávené?“ povedal. „To by tak nevoňalo.“
A rozbehol sa k mäsu. Ale Džin ho chytil za chvost a zadržal ho. Raf sa obrátil, aby ho uhryzol. Džin sa však hbito uhol. A tak sa spolu ťahali.
Toho využil Huš, starý rvavý potkan, zlodej a lupič, ktorý už dlho sedel na mrežiach kanála a díval sa. Vyrazil rýchlo zo svojho miesta a .....
„Ticho, Raf,“ povedal Džin. „Ľahni si a rob sa mŕtvym. Napravím si to s nimi sám.“
Nad múrom sa objavila jedna hlava a za ňou druhá. A vzápätí obaja zlodeji zoskočili na dvor. Raf ležal, ani sa nehýbal, len mu zuby ticho cvakali od zlosti.
„Má dosť,“ povedal prvý zlodej a ukázal na Rafa.
„To je vidieť,“ zahundral druhý.
„Au,“ zreval prvý, lebo škriatok Džin sa k nemu priblížil a štipol ho zo všetkých síl do lýtka.
„Čo kričíš, veď kohokoľvek vzbudíš!“ zvolal druhý a udrel ho.
„Ach ty jeden,“ rozhorčil sa prvý. „Budeš ma štipať a potom ma ešte budeš biť?“
A napálil druhého sochorom, ktorý si pripravil na vlámanie. Skrátka dali sa jeden do druhého a bili sa, až to dunelo, a kričali pritom, že by to prebudilo mŕtveho.
To sa vie, že sa hneď v celom dome otvárali okná a ľudia rozospatí a vyľakaní vyzerali, čo sa deje.
Ale zlodeji si toho v zápale boja nevšímali. Prvý zrazil druhého na zem a kľakol mu na prsia. A vtedy škriatok Džin videl, že prišla vhodná chvíľa. Zavolal na Rafa.
Raf sa prihnal, skočil prvému na chrbát a chytil ho za krk. A tak prvý zlodej držal za krk druhého, ale sám sa bál pohnúť, pretože jeho zase držal za šiju Raf.
Ľudia sa zbehli, zlodejov zviazali a zavolali strážnikov. A všetci oslavovali Rafa a znášali mu, čo kde mali dobré na zjedenie. Nebol ten pes naozaj hrdina? Videl už niekto niekedy psa, ktorý by chytil dvoch zlodejov naraz a držal ich na jednej kope?
A nikto si nevšímal pravého hrdinu tohto príbehu. Ako by aj, veď ho nikto nevidel. Ale Džin nestál ani o vďaku, ani o to, aby bol videný. Mal radosť z Rafovho šťastia, ale sám bol hrozne ospalý.
Či sa nikdy nevyspím dosýta? pomyslel si a vliezol do búdy. Vyhľadal si najčistejšie a najsuchšie miestečko v slame, položil sa pekne naznak s rukami za hlavou a prial si, aby ho sen opäť preniesol na rodný breh rieky medzi jazom a prievozom.
A kým si to prianie domyslel, už spal.
Škriatka Džina, ktorý spával v búde psa Rafa, prebudila raz hlasná hádka.
Raf totiž od tej noci, čo s pomocou Džinovou chytil dvoch zlodejov naraz, bol neznesiteľný. Nadul sa pýchou a nebolo s ním rozumnej reči. Sláva mu vliezla do hlavy a chcel, aby sa mu každý klaňal a preukazoval mu pocty ako hrdinovi. Jedine škriatka Džina sa bál, pretože Džin poznal pravdu a mohol kedykoľvek skrotiť jeho nafúknutosť. Preto mu už začínalo byť nepríjemné, že škriatok Džin u neho prebýva tak dlho a nemá sa k odchodu.
Keď sa teda Džin zobudil, dlho sa pretiahol a zívol, pretože bol rozospatý, a potom počúval, čo sa vlastne deje. Raf sa zle osopoval na niekoho v búde a nadával mu.
„Už som ti niekoľkokrát povedal,“ vrčal, „že tade nesmieš chodiť, a ty si tu zas.“
„Ale pán Raf, veľavážený a silný pán Raf,“ pištal tenučký hlások, „ja nemôžem chodiť inade. Tu je v zemi obrovský balvan, a kým by sa mi ho podarilo podhrabať, zašiel by som aj s rodinou od hladu. Napokon som tade chodieval vždy a chodieval tade už môj otecko, kým ho nezožral pán Vrau.“
„Nebuď drzý,“ zavrčal Raf nahnevane. „Nech tade chodieval kto chcel, ty tade chodiť nebudeš a dosť. Myši nie sú môj odbor, ale ak to bude musieť byť, cvaknem raz zubami, a bude po tebe.“
Vtedy toho mal škriatok Džin práve dosť.
Pristúpil dopredu a videl malého domáceho myšiaka Jíka, ktorý sa ustrašene krčil k zhnitej zadnej stene búdy. Sotva uzrel Jík škriatka, hlboko sa poklonil a zapišťal pokorne:
„Škriatok Džin, vážený pán škriatok, ujmite sa, prosím vás, chudobného myšiaka.“
Džin si založil ruky za chrbát, vypol brucho a povedal:
„A prečo by tade vlastne nesmel chodiť?“
„Pretože ma vyrušuje,“ zavrčal Raf neochotne, lebo mal zlosť, že sa škriatok Džin plietie do jeho záležitostí. „Dupe.“
„Dupe,“ opakoval škriatok posmešne. „Preboha! Jík, prosím ťa, zadupkaj.“
Myšiak ochotne poslúchol a zadupal, čo mal síl. Zadunelo to asi tak, ako keď dažďové kvapôčky dopadnú do prachu. Škriatok Džin sa chytil za uši.
„Na moju veru,“ zvolal, „div mi nepopraskali bubienky.“
„No, tak teda nedupe,“ zavrčal Raf, „ale smrdí. Smrdí myšinou a to ja neznesiem.“
„A ty zase smrdíš psinou,“ povedal Džin, „a tak ste vyrovnaní. Niečo ti poviem, Raf: Myšiak Jík tade bude chodiť a bude tu chodiť ešte, až ja tu nebudem. Bude tade chodiť, kým tá búda bude stáť a kým bude živý. A po ňom tade budú chodiť jeho deti. A ak im v tom budeš brániť, tak ..... “ ..... a vtedy sa škriatok Džin naklonil k Rafovi a šepkal mu do ucha, „poviem domovníkovej kavke, ako to bolo naozaj s tými zlodejmi, a ona to rozkváka po celom susedstve.“
Ničoho sa Raf nebál viac, ako aby sa niekto nedozvedel, ako to naozaj bolo s jeho hrdinstvom.
„Tak nech si chodí,“ štekol a vyšiel z búdy.
Myšiak Jík sa začal radostne točiť dokola a pišťal:
„Nech žije škriatok Džin! Veľký, statočný, krásny, silný škriatok Džin.“
„Buď ticho,“ rozčertil sa škriatok, „alebo ťa plesnem. Radšej mi ukáž, kade vedie ďalej tvoja cesta a kam.“
„Ó, prosím, prosím, len račte,“ súhlasil myšiak nadšene a klaňal sa ako kupec bohatému zákazníkovi. „Len že sa obávam, že pri svojej sile ňou neráčite prejsť. Je to, prosím, cesta pre chudobné, chudé myši. Náš pradedko býval kostolnou myšou a jeho chudoba sa stala príslovečnou. A nám sa dodnes nepodarilo zbohatnúť.“
Ale škriatok Džin len pohŕdavo mávol rukou, otočil sa trikrát na päte a povedal trikrát po sebe „Judrmudrpudr“ a stál tu zrazu taký maličký ako myšiak Jík, ktorý od údivu stratil dych. Lebo škriatkovia, ak to ešte neviete, sa môžu urobiť takými malými, ako si želajú, ale nikdy sa nemôžu urobiť väčšími, než vyrástli.
„Prosím, račte ísť prvý,“ povedal Jík a ukázal Džinovi na okrúhlu dieru v zemi. „Nemôžete zablúdiť, vedie tu len jedna chodba. Ale na konci račte dať pozor, možno tam čaká Vrau a mohol by vám hoci aj ublížiť.“
Škriatok Džin vstúpil do chodby. Bola tam tma a páchlo to tam myšinou. Ale to škriatkovi nevadilo. Vytiahol z vrecka kryštálik krištáľu, ktorý sa rozžiaril jasnejšie ako elektrická lampička.
Myšiak Jík zapišťal úžasom, ale Džin si ho ani nevšimol a pokračoval v ceste, akoby tade chodil denne. Chodba sa všelijako kľukatila, stúpala, klesala a zahýbala zľava doprava, sprava doľava, podľa toho, ako sa myšiak Jík, keď ju vyhrabával, musel vyhýbať prekážkam. Povaľovali sa v nej splesnivené omrvinky syra a chleba, zrnká hrachu, šošovice a krupice a bolo tu vlhko ako vo všetkých podzemných chodbách. Potom zrazu chodba začala prudko stúpať a myšiak Jík zapišťal:
„Sme na mieste. Pozor!“
Džin schoval do vrecka krištáľ a vyzrel v tme z diery. Neďaleko pred ním žiarili dve okrúhle zelenožlté svetlá.
„A, pán Vrau na číhaní,“ povedal si Džin a vyskočil z diery. Urobil rýchlo tri driepky, pri každom z nich povedal „Jukpuk“ a stál tu vo svojej pravej veľkosti, ale sotva s tým bol hotový, niečo mu s hlasným žuchnutím dopadlo na brucho. To kocúr Vrau si ho vo svojej lovecej dychtivosti pomýlil s myšiakom Jíkom a skočil naňho. Odrazil sa však od Džinovho mohutného bruška a prevalil sa na chrbát.
„Čo je toto?“ povedal, keď sa opäť postavil na všetky štyri. Lebo kocúr Vrau bol starý skúsený lovec, ktorý už odpravil veľa Jíkových príbuzných, ale niečo podobné sa mu ešte nestalo. Mal na sebe naježený každý chlp a prskal, aby postrašil to neznáme nebezpečenstvo.
„Pozdrav pánboh,“ povedal Džin zdvorilo. „Máte nádchu. Teraz bolo mizerné počasie.“
Ale kocúr Vrau neodpovedal. Len ustúpil o krok a prskol znova.
„Mali by ste si dať vreckovku pred nos, ak toľko kýchate,“ povedal Džin s neochvejnou zdvorilosťou. „Celého ma poprskáte. A mali by ste si ľahnúť do postele a vypiť niečo teplé na potenie, keď ste takto prechladnutý.“
Vtedy sa kocúr Vrau konečne nahneval.
„Nekýcham,“ povedal, „a nie som prechladnutý. Prskám, pretože tu nemáte čo robiť. Tu je kupecký obchod a v noci sem nikto nesmie. Schmatnem vás a roztrhám na kusy.“
A ako povedal, aj urobil. Skočil ..... Ale ešte sa nenarodil taký kocúr, ktorý by dokázal chytiť škriatka. A tak Vrau skočil, preletel Džina a letel, hoci sa tomu vzpieral, ďalej a padol na všetky štyri do suda s lekvárom. Hrabal sa odtiaľ a čím viac sa namáhal, tým bol zamazanejší. Myšiak Jík nabral však zrazu odvahu, vyskočil z diery a tancoval a pišťal od radosti.
Vrau sa konečne dostal zo suda a odvliekol sa zahanbene z obchodu, aby si niekde v kúte vylízal lekvár zo svojho poškvrneného kožucha.
Myšiak Jík, keď videl, že sa mu už nič nemôže stať, začal hneď sliediť, kde by schmatol čo dobré.
Škriatok Džin sa prechádzal obchodom ako hospodárskou výstavou. Nebol ešte nikdy v kupeckom obchode a všetko mu tu bolo nové. Najviac sa podivil veľkému kolesu ementálskeho syra. Nechápal, prečo je v ňom toľko dier. Nakúkal zvedavo z jednej do druhej a do niektorých väčších aj vliezol, aby sa presvedčil, čo je vnútri.
„Pomoc! Pomoc! Pán Džin, pomoc!“
To myšiak Jík pišťal, že bola hrôza počúvať. Džin zoskočil z pultu, domnievajúc sa, že sa vrátil kocúr Vrau, aby sa pomstil. Vytiahol z vrecka krištáľ a svietil si po obchode. A vtedy pod jednou policou objavil Jíka v čudnom domčeku z drôtov.
„Ach, škriatok Džin, veľavážený pán Džin, pomôžte mi, vliezol som do pasce.“
„A prečo?“ podivil sa Džin.
„Je tu slanina,“ vysvetľoval Jík skrúšene. „Tak voňala! Išiel som za ňou a zrazu klap! a bol som chytený.“
„Potrestaný maškrtník,“ povedal Džin prísne. „Mal by som ťa tam nechať.“
Ale Jík prosil, že by sa nad ním kocúr zľutoval, a Džin však vôbec nemal v úmysle uskutočniť svoju hrozbu. Pristúpil k pasci, napol svaly a jediným mocným trhnutím roztiahol jej drôty tak, že Jík mohol prekĺznuť na slobodu.
„A teraz zmizni!“ rozkričal sa na Jíka, odmietajúc jeho pokorné vďaky. „Nájdi si cestu do stajne, tam máš pod válovmi dosť zrna pre celú rodinu a nie je tam žiadny kocúr. Už nech si preč! Chce sa mi spať.“
A keď Jík, ustrašený a vďačný, zmizol vo svojej podzemnej chodbe, Džin sa vrátil k ementálskemu syru, a uvelebiac sa v jednej z tých veľkých dier, ktoré sa mu tak páčili, dal si ruky za hlavu a spokojne zaspal.
Iste poviete, diera v ementálskom syre nebola práve najvoňavejšie lôžko, lebo každý syr zapácha, aj keď je to syr taký vznešený ako ementálsky, ktorý zapácha zo všetkých najmenej. Ale zápach syra sa v čuchu spiaceho škriatka premieňal na vône kvetov a bylinok, ktoré spásli kravy na horských lúkach a svahoch, kým z ich mlieka mohol byť vyrobený tento syr. A o horských kvetoch viete, že niet nad ne voňavejších.
Tak teda škriatok Džin spal, a pretože ani vo sne sa mu neprestávalo cnieť za domovom, snívalo sa mu opäť a opäť o riečnych brehoch medzi jazom a prievozom. Snívalo sa mu veľa snov a všetky boli krásne, lebo škriatok Džin bol dobrák a miloval všetko, čo žilo a rástlo, behalo, plazilo sa, lietalo a kvitlo, nemo sa hemžilo, škrekotalo, bzučalo a spievalo na brehoch jeho rieky. Ale posledný z tých snov bol hrozný, ba strašnejší ako sen o zemetrasení, ktorý sa mu sníval, keď spal v Rafovom kožuchu. Našťastie aj tento sen Džina prebudil a zachránil ho pred skutočným nebezpečenstvom.
Džinovi sa snívalo, že je priviazaný ku štiavovému kmeňu a pred ním že stojí škriatok Hrc, ten hrozný drevorubač, ktorý nikdy nikomu neurobil nič dobré, brúsi si pílu a vyhráža sa mu:
„Teraz rozrežem kmeň a s ním prerežem aj teba. Prerežem ťa napoly a hodím ťa rybám, ty ohavný bruchár, ty sud, ty bečka. To si rybičky pochutnajú a voda bude mastná od jazu až po prievoz.“
Nasadil pílu a začal rezať. Džin cítil, ako sa štiavový kmeň otriasa, ako ním píla prechádza a blíži sa k nemu. Ach, už už mu zajde do mäsa, už bude po úbohom, peknom, guľatom škriatkovi Džinovi. Chcel kričať, a nemohol, potil sa strachom a zmietal sa a tak sa zobudil.
Zobudil sa včas, aby zistil, že je v skutočnosti ohrozený práve takým nebezpečenstvom ako vo sne. Lebo noc už dávno pominula a obchod bol plný ľudí, ktorí horlivo nakupovali. Teraz práve si niekto objednal desať deka ementálskeho syra. Obchodník mu ho krájal a otriasal bochníkom, ako sa namáhal, aby ukrojil presne toľko, koľko potreboval.
Džin otvoril oči a videl, že sa k nemu blíži hrozivé ostrie noža. Kúsok ešte a bude po škriatkovi.
Džin bol hneď pri zmysloch. Odkotúľal sa kúsok nabok a hops!
Vyskočil rovnými nohami z diery. Vyskočil a dopadol na misku váh. Skĺzol a sadol si, až miska zazvonila a závažie sa k nemu prikotúľalo.
Obchodník aj kupujúci sa prekvapene pozreli na váhy, ale nevideli nič iné ako závažie, ktoré už zase pokojne spočívalo uprostred misky.
Vtedy kupec položil krajec syra na druhú misku váh. Pekný krajec, lebo sa mu nepodarilo odkrojiť presne, koľko si prial. Muselo to byť podľa jeho úsudku najmenej pätnásť deka. A hľa, váhy sa ani nepohli.
Kupec neveril svojim očiam a nerád priukrojil ešte kúsok a prihodil ho na váhu pekne zvysoka. Ale váhy sa opäť ani nepohli, celkom akoby naň položil zľahka len lístok papiera.
Kupec je zmätený, myslí si, že sa mu to len sníva, znova ukrajuje syra a znova prihadzuje na váhu, priklepáva prstom na misku, váhy sa stále nehýbu a kupec sa začína potiť, lebo na miske musí už byť najmenej tridsať deka syra. A zákazníkovi zatiaľ blýskajú oči od radosti.
„Bude syr,“ teší sa a nadáva v duchu kupcovi. „Chcel šidiť, zlodejík taký, a popletol si misky.“
Vtedy konečne je na miske taká kopa syra, že to vyváži aj škriatka, váhy sa pohnú, začnú sa kolísať a to sa nesmierne zapáči Džinovi. Rozhodne sa, že sa presvedčí, či je to tak príjemné aj na druhej miske. Vstane, prejde opatrne po vahadle, akoby kráčal po lane, a vstúpi na druhú misku. Tá však bác, spadne dolu, lebo je na nej príliš veľké zaťaženie. Kupcovi sa uľaví.
„Zachytili sa niekde, neposlušníci,“ myslí si o váhach a začne uberať syra. A pretože je to kupec čistotný, uberá syra vidličkou, a ako sa chystá napichnúť jeden plátok, pichne Džina do zadočka. Džin vyjajkne (všetci v obchode sa obzerajú, čo to zakvičalo, ale nič nevidia), chytí sa za postihnuté miesto a skočí z misky na pult. Váhy sa chvíľu kolíšu a potom sa ustália. A vtedy, samozrejme, sklamaný zákazník, vidiac, ako sa jeho kopa syra stenčila, začne reptať a obviňovať kupca, že jeho váhy nie sú poctivé.
„Že nie sú poctivé?“ kričí kupec. „Vážim na nich už dvadsať rokov, ale toto mi ešte nikto nikdy nepovedal. Sú, pane, minimálne také poctivé ako vy.“
Ale pán si zrejme nie je taký istý svojou poctivosťou, pretože sa cíti nesmierne uražený.
„Človek si príde kúpiť kúsok syra a má si za to dať nadávať do zlodejov?“ rozčuľuje sa, hoci mu predsa nikto zlodejov nenadával. Je z toho veľká hádka. Pán nadáva kupcovi a kupec pánovi. Kričí jeden na druhého, až sa všetko otriasa, a z ľudí, ktorí sú v obchode, pridávajú sa niektorí na stranu pánovu a druhí na kupcovu a nakoniec sa hádajú všetci, čo tu sú.
Uprostred toho zmätku sedí Džin na pulte, počúva a diví sa, lebo nechápe, že to všetko sám zavinil. Je mu strašne smutno a chcel by byť doma.
„Takže toto sú ľudia?“ hovorí si. „Buď bijú zvieratá, alebo lezú cez múry, aby sa navzájom okrádali, alebo sa hádajú a bijú. Tu by sa musela vážka Hou zblázniť.“
A ako tak sedí na pulte, všimne si pekné lesklé koliesky, ktoré ležia práve vedľa neho. Nikdy ešte podobné nevidel a veľmi sa mu páčia. Sú to peniaze, ale Džin to nevie, pretože ešte nikdy o peniazoch nepočul. Pre neho sú to len koliesky, a koliesky sú predsa na svete na to, aby sa točili.
„No, nech sa točia,“ povedal si Džin, „to bude pekné.“
A na jeho pokyn koliesky ..... boli to jedna päťkoruna a niekoľko korún, päťdesiathalierov a dvadsaťhalierov ..... sa zdvihli a začali pekne behať okolo Džina.
Zrazu bolo po hádke. Džin nevedel, že tu začal žartovať s vecou, ktorú si mnoho ľudí váži viac ako životy svojich blížnych.
Ľudia v obchode sa prestali hádať a pozerali ako očarení na tanec peniažkov.
„Peniaze,“ začali kričať, „peniaze sa kotúľajú! Chyťte ich!“
A všetci sa nakláňali nad pult a chmatali po kotúľajúcich sa kolieskach. Ale Džin sa nahneval. Prečo mu chcú brať jeho hračku? Nedá im koliesky! A na jeho rozkaz sa peniaze kotúľali sem a tam, vyšmykovali sa pod naťahovanými a chtivými rukami, ktoré ich chceli schmatnúť. A keď už peniazom aj Džinovi bolo na pulte príliš tesno, zoskočil škriatok na zem a peniaze za ním. A tu sa kotúľali a prepletali medzi nohami kupujúcich a ľudia sa ohýbali a snažili sa ich chytiť.
Ale peniaze, vedené Džinom, ktorý im hral na svoj hrebeň veselú skočnú, prevalili sa cez prah obchodu a vybehli na chodník. Len jediný päťhaliernik, ktorý sa medzi ne tiež pripletol, zakopol a zostal ležať pred prahom. To sa vie, že bol hneď chytený. Ale keď ten človek, ktorý ho schmatol, uvidel, že sa mu podarilo chytiť tú najmenšiu zo všetkých rybičiek, dostal taký hnev, že ním mrštil za ostatnými. A tam sa päťhalier pripojil k ich veselému tancu a úprku.
Na chodníku zatancovali peniaze dokola okolo Džina, a pretože ulica sa svažovala, pustili sa za ním z kopčeka dolu. Bežali pekne jeden za druhým a podľa veľkosti. Najprv päťkoruna, ktorá bola skoro taká bruchatá ako Džin, a nakoniec sa batoľal a ponáhľal päťhalier.
Za peniazmi utekali všetci ľudia z obchodu aj kupec, ktorý nemal zrazu komu predávať, a všetci si mysleli: Čo schmatnem, bude moje, a všetci volali:
„Peniaze! Peniaze! Chyťte ich! Chyťte ich!“ A keď ich na ulici videli iní ľudia takto kričať a utekať s rukami nad hlavou a očami vyvalenými, nevypytovali sa dlho a pridali sa k nim. Lebo kto by z ľudí nechcel byť pri tom, keď sa iní ženú za peniazmi?
Ale ešte nikdy nikto nechytil škriatka, ktorý uteká, ani peniaze, keď sa im zachce kotúľať. A tak Džin a jeho peniažky získavali pred ľuďmi stále väčší náskok.
Večne však nemohli utekať, hoci by to bolo čo najveselšie. Džin sa začal obzerať po nejakom úkryte, do ktorého by svoje koliesky zaviedol.
Vtedy pred ním ležalo niečo na chodníku, okraje sa tomu dvíhali nad dlažbu a Džin hneď hup! do toho a peniažky za ním. Dopadli všetci pekne do mäkka, lebo to bola čiapka slepca, ktorý tu žobral.
Slepec počul ten dážď strieborniakov a niklákov, ktorý sa zniesol do jeho čiapky. Začal ďakovať, hoci sa mu zdalo, že nepočul ísť nikoho okolo, a zdvihol hneď čiapku, aby sa hmatom presvedčil, koľko mu štedrý darca nadelil. Vylovil peniaze (Džin sa opatrne vyhol jeho ruke) a spočítal ich. Bolo ich toľko, že sa mu zdalo zbytočné, aby toho dňa ešte ďalej žobral. Schoval peniaze do vrecka, vzal svoju bielu palicu a začal si vyklopkávať cestu domov.
Čiapku zvieral v ruke, lebo na hlave mal inú a túto používal len na žobranie, a Džin, spokojný so svojím údelom aj šibalstvom, ktoré sa mu podarilo vykonať, v nej hneď zaspal.
Nezdá sa vám azda niečo na tejto poviedke? Hovoríte si, že to predsa neboli slepcove peniaze? Iste, ale on to nevedel a myslel si, že bol obdarovaný, a pokiaľ ide o Džina, ten predsa nevedel vôbec nič o peniazoch a bol presvedčený, že sa hral s lesklými kolieskami.
Čo sa stalo s ľuďmi, ktorí bežali za peniazmi?
Pribehli okolo slepca, a keď nevideli peniaze, bežali ďalej. Ak ich niekto nezastavil, bežia stále.
Možno že aj vy ste stretli takých ľudí, ktorí s očami vyvalenými, na nikoho sa neobzerajúc, rútia sa stále dopredu a volajú:
„Peniaze! Peniaze! Chyťte ich!“