O Ružovej pančuške

Nastala zima. Celá krajina zapadla snehom a malá Natálka zvolala: „Vianoce! Vianoce sú tu! Hurá, príde Ježiško!“ Dočkať sa už nemohla ozdobeného stromčeka, ale predovšetkým darčekov, na ktoré sa už celý rok veľmi tešila. Líca jej horeli netrpezlivosťou a zvedavosť jej nedala spať.

Konečne sa dočkala a Štedrý večer bol tu. Len čo sa rozsvietil ozdobený stromček a zacingilingal vianočný zvonček, prešťastná Natálka vbehla do izby rovno pod stromček a nadšene vykríkla: „Jéj, koľko darčekov!“

Hneď sa pustila do vybaľovania. Zbrklo trhala vianočný papier, ktorý lietal na všetky strany. Plná netrpezlivosti rozbaľovala škatule, hľadala, túžila, objavovala, no toho večera bola očividne sklamaná. Vybalené darčeky odhadzovala nabok a potichu si hovorila: „Čo to má znamenať? Veď tu mám samé oblečenie, nové papuče, korčule, fúkaciu harmoniku, knižku, čiapku, ale kde sú nejaké hračky?“ Sklamaná Natálka mala úplne po nálade. Ježiško ju zradil. Aj keď preň písala list s podrobným popisom všetkých svojich prianí, nesplnil jej ani jedno jediné. Natálke bolo zrazu úplne do plaču a neudržala slzičky. Veľmi jej bolo ľúto, že nedostala žiadnu hračku. Také smutné Vianoce ešte nezažila a veľké sklamanie a ľútosť ju trápili až do Nového roka.

Po novoročnom obede musela Natálka odísť spolu s rodičmi k tete Zuzke.
„Vezmi si tie nové pančušky,“ povedala jej mamička. Natálka ju s našpúlenými ústami poslúchla, ale bola taká znechutená, že sa jej nechcelo chodiť vôbec nikam. Otrávene a s kyslou tvárou sa pomaly obliekala do sviatočných, červených šiat. Vzala si nový, biely sveter a k tomu tie krásne, ružové pančušky, ktoré sa jej zo všetkého oblečenia páčili najviac.

Len čo však strčila do pančušiek ruku a chcela si ich obliecť, vyskočila z nich malá ružová bábika, krásna ako ten najkrajší ružový púčik. „Jéj, bábika, kde si sa tu vzala?“ spýtala sa prekvapene Natálka a maličká bábika odpovedala: „Nie som bábika, som ružová víla Pančuška, vieš, Natálka? Som tu len pre teba a od tejto chvíle ti budem plniť všetky tvoje priania,“ povedala Pančuška a podávala Natálke maličký zvonček.

„Stačí len zazvoniť a hneď budem pri tebe,“ povedala Pančuška.
Natálka bola od radosti a prekvapenia celá bez seba a v tej chvíli sa jej k tete už vôbec nechcelo! Túžila si zvonček hneď vyskúšať a presvedčiť sa, či naozaj funguje, a pomyslela si: „Že by ma naozaj stretlo také šťastie?“

To ju však už mamička napomínala, aby si pohla, že už musia ísť. „Ach jaj, veď už idem,“ zamrmlala si popod nos Natálka.

Celý čas bola u tety ako na tŕní a už sa nemohla dočkať, kedy konečne dorazí domov. Len čo sa tak stalo, hneď schmatla svoj malý zvonček a zazvonila. „Cililink!“

A to už pred ňou stála víla Pančuška v plnej paráde a pýtala sa, aké má Natálka prianie.
„Chcela by som bábiku Moni, ktorá vie robiť kotrmelce, a tiež bábätko Baby Born, ktoré má čarovné oči, a ešte obidva plyšové včelie medvedíky Čmeldu a Brumdu a aj hovoriaceho Pučmelouda!“ Jemináčik! Natálka chrlila na Pančušku jedno prianie za druhým, lebo všetky tieto hračky si priala dostať pod stromček.

Kým sa stihla nadýchnuť, mala všetko presne tak, ako povedala.
Potešená Natálka od radosti zajasala a začala Pančuške ďakovať, ale tá už bola dávno bohvie kde. Prešťastná Natálka sa hneď začala so všetkými tými krásnymi hračkami hrať a od spokojnosti a nadšenia celá žiarila. Predsa sa len dočkala nových hračiek presne tak, ako si to priala.

Večer zazvonila ešte raz a len čo cinkla, hneď bola Pančuška zase pri nej a chcela poznať ďalšie prianie. Tentoraz si priala chodiaceho koníka s kočiarom a domino s Patom a Matom. Len čo dopovedala svoje priania, hneď boli zase splnené a Natálka nestačila vytrešťať oči. Srdiečko jej od radosti až poskočilo a hrala sa, až sa hory zelenali!
Taký krásny Nový rok ešte nikdy neprežila, lebo jej vynahradil všetko to sklamanie, ktoré na Vianoce cítila. Takto báječne sa mala vďaka čarovnému zvončeku a ružovej víle Pančuške po celý rok a doprávala si všetko, na čo si len pomyslela.

Budúce Vianoce jej však s príchodom Ježiška zvonček neznámo kam zmizol a spolu s ním sa stratila aj Pančuška. Všetky splnené priania i hračky jej však zostali raz a navždy a ako pamiatka na Pančušku jej zostali už len tie pekné, ružové pančušky, ktoré nosila zo všetkých najradšej.

Nikdy na vílu Pančušku nezabudla a rovnako ani na sklamané Vianoce a tajomný, hoci prešťastný Nový rok.

Odvtedy už Natálka Ježiškovi nikdy list nepísala. Hračiek už mala doma habadej a tak sa zakaždým nechala už len s túžobným očakávaním prekvapiť, aké darčeky dostane pod stromček. I z toho najmenšieho darčeka mala vždy obrovskú radosť a za každý bola vďačná.