Sedem Švábov

Raz sa dali dokopy siedmi Švábi. Prvý bol pán richtár, druhý Kubo, tretí Martin, štvrtý Juro, piaty Michal, šiesty Janko, siedmy Vítek. A všetkým siedmim vošlo do hlavy, že pôjdu svetom, budú vyhľadávať dobrodružstvá a konať slávne činy. Lenže na takú nebezpečnú cestu sa nedá ísť s holými rukami, na to museli byť ozbrojení, preto rozmýšľali, akú zbraň si vziať. S mečom narábať nevedeli a aj by im pri chôdzi prekážal a pletol sa im medzi nohy. A tak sa uzniesli, že si dajú urobiť kopiju, pre všetkých siedmich jednu jedinú, ale zato poriadne silnú a dlhú: keď takú zbraň ponesú spojenými silami, ani tú ťarchu nepocítia a aspoň sa budú pekne držať pohromade.
Keď bola kopija hotová, ešte nejaký čas čakali, kým bude pekne teplučko, a v júli slávne vyrazili. Všetci siedmi niesli tú spoločnú kopiju, vpredu išiel ten najudatnejší z celého mužstva, čo musel byť samozrejme pán richtár, za ním sa pekne zoradilo ostatných šesť, Vítek bol posledný. Tak chodili, obzerali si tú krásnu švábsku zem a starostí mali tiež dosť: aby v poludnie dostali v hostinci dobrý obed a večer dobrú večeru a pohodlnú posteľ. Ale dobrodružstvo ich stále ešte žiadne nestretlo, iba trochu zlosti, keď sa ich niekto opýtal, kam sa ženú s tou klanicou od voza.
Raz podvečer tak ťahali po lúkach k dedine, kde mali prenocovať, ale tá akoby pred nimi utekala, stále tam nemohli prísť. Zrazu v tom šere preletel za krovím neďaleko nich nejaký chrobák alebo sršeň a hrozivo bzučal. Pán richtár sa zľakol, že mu takmer vypadla kopija, a po celom tele mu vyrazil úzkostlivý pot.
„Nepočujete?“ volal na svojich druhov, „jemine, to dunie bubon!“
Kubo, ktorý držal kopiju hneď za ním, tiež hneď ucítil nejaký dym a potvrdil:
„Už je to tak, niečo sa deje, cítim strelný prach a knôt!“
To len dopovedal, a pán richtár sa dal hlavou-nehlavou na útek a hops, bol cez najbližší hlohový plot. Ale tam doskočil priamo na zuby hrablí, ktoré tam zostali pohodené od kosby sena, takže sa mu hrabličisko vymrštilo rovno do tváre a dostal ranu, že sa mu v očiach zaiskrilo.
„Jaj, jaj,“ kričal pán richtár, „zajmite ma, ja sa vzdávam, vzdávam sa!“
Ostatných šesť tiež hneď jeden za druhým poprekáralo k nemu a kričali:
„Keď sa vzdávaš ty, vzdám sa aj ja, keď sa vzdávaš ty, vzdám sa aj ja.“ A všetci dvíhali obe ruky nad hlavu na znamenie, že sa vzdávajú. Ale na lúke nebolo ani stopy po nepriateľovi, ktorý by ich spútal a odviedol. Konečne sa dovtípili, že sa v tom šere dali oklamať. A aby sa ich príhoda nerozniesla a ľudia sa im nesmiali, všetci siedmi sa pri svojej kopiji zaprisahali, že o tom pomlčia aspoň tak dlho, kým niektorému neujde jazyk a mimovoľne to nevyžvatlá.
Vyspali sa a ťahali ďalej. Niekoľko dní zase len pokojne šliapali, ale potom ich čakalo nové nebezpečenstvo, ktoré sa s tým prvým nedá vôbec porovnávať. Cesta viedla cez veľký úhor a tam sedel na slniečku zajac, uši hore, veľké oči meravo vyvalené, a tak spal s otvorenými očami. Pri pohľade na to strašné divoké zviera sa všetci zľakli a radili sa, čo urobiť, aby to bolo čo najmenej nebezpečné. Boli by najradšej ušli, ale čo, keď sa tá obluda, ten drak alebo čo to je, pustí za nimi a všetkých ich zhltne aj s topánkami! A tak si povedali:
„Nič iné nezostáva, tu musíme podstúpiť ťažký a nebezpečný boj, čím skôr, tým lepšie, len rýchlo do toho a pol je hotovo!“ Všetci siedmi schytili kopiju, pán richtár vpredu, Vítek vzadu. Pánovi richtárovi sa veľmi nechcelo, stále ešte kopiju zadržiaval, ale Vítek vzadu dostal náramnú odvahu, chcel, aby už vyrazili, a volal:
„Vpred, Švábi, naňho dnuka, nech vám ochrnie každá ruka!“
Lenže Janko ho vedel usadiť a vraví:
„Dobre ti je reči mať, keď môžeš v boji vzadu stáť!“
Michal zvolal:
„Drak predsa nie je chlpatý! Skôr to bude sám rohatý.“
Potom bol na rade Juro a vraví:
„A keď nie sám čert, tak jeho stará mať, alebo rarach – veru je sa čoho báť!“
Martinovi sa zrazu rozsvietilo v hlave a vraví Vítkovi:
„Ty to skús, Vítku, vpredu ísť, ja ti zozadu budem prsia kryť.“
Ale Vítek robil, že nepočuje, a Kubo povedal:
„Len richtárovi patrí prvé miesto, komu česť, tomu česť, to je isto!“
A tak si pán richtár dodal odvahy, napol kolená, aby sa mu netriasli, a dôstojne rozkázal:
„Tak za mnou! Ruky napnite, statočného chlapa v boji spoznáte!“
Teraz sa konečne rozhúpali a pomaličky polehúčky šli na toho draka. Pán richtár sa krížoval a vzýval na pomoc všetkých svätých, ale keď to všetko stále nič nepomáhalo a on sa dostával k nepriateľovi stále bližšie a bližšie, už to nevydržal a začal v hroznom strachu kričať, ako by naháňal dobytok, ktorý zašiel do škody:
„Hou, hahou! Hola hou!“
Zajac sa tým krikom prebudil, zľakol sa a dal sa na zajačie. Keď ho pán richtár uvidel takto utekať z bojiska, bol od radosti celý bez seba a zvolal:
„Drak je preč, a bol už blízko!
Teraz je z neho zajačisko.“
Ale spolok Švábov nemal tých dobrodružstiev ešte dosť a išiel stále ďalej, až prišiel k Mosele. To je blatnistá, tichá a hlboká rieka a vedie cez ňu len málo mostov, ľudia sa cez ňu na mnohých miestach musia dať prevážať na prame. Toto našich sedem Švábov nevedelo, preto zahulákali na prvého muža, ktorý na druhom brehu niečo ryl, a opýtali sa, ako sa tu človek dostane cez vodu. On im nerozumel, jednak pre tú diaľku, jednak pre ich švábčinu, pretože sám hovoril trevírskym nárečím, a zavolal na nich:
„Čo? Čo chcete?“
Teraz zase oni zle rozumeli jemu, a pán richtár tvrdil, že im určite hovorí:
„Brod, brodte sa.“ A keďže bol stále na čele, začal sa aj prvý zbierať na cestu a vošiel do rieky. Za chvíľu zapadol do blata a čoskoro ho pohltili dotierajúce vlny v hlbine. Ale vietor hnal jeho veľký, široký klobúk cez vodu na protiľahlý breh a nejaká žaba si k nemu sadla a kvákala:
„Kvak, kvak, kvak.“
Ostatných šesť to cez vodu počulo ako:
„Tak, tak, tak,“ a vraveli si:
„Náš predák, pán richtár, na nás volá. Keď sa môže prebrodiť on, môžeme aj my.“ A hneď všetci naraz naskákali do vody a utopili sa. Tak šiestich pripravila jedna žaba o život a žiadny zo siedmich Švábov sa už domov nevrátil.