Bezruká dievčina

Býval raz jeden mlynár a tomu sa nedarilo, upadal do čoraz väčšej chudoby, až mu neostalo nič okrem jeho mlyna a na dvore veľkej jablone. Raz išiel do lesa, aby doniesol nejaké drevo, keď tu k nemu pristúpil nejaký starý muž, akého ešte nikdy nevidel, a povedal: „Čo sa tu trápiš paberkovaním, mlynár? Urobím z teba boháča, ak mi sľúbiš to, čo stojí na dvore tvojho mlyna.“ „To môže byť len tá jabloň,“ pomyslel si mlynár a povedal: „Áno,“ a tomu cudziemu mužovi sa upísal. Ten sa potom diabolsky zasmial a povedal: „O tri roky prídem a to, čo mi patrí, si odvediem!“ a zmizol. Keď prišiel mlynár domov, išla mu jeho žena v ústrety a povedala: „Ach, muž môj, odkiaľ sa znenazdajky vzalo v našom dome to bohatstvo? Všetky truhlice a skrine sú plné, bez toho, aby tam človek niečo znosil, neviem si predstaviť, ako sa to mohlo stať.“ Mlynár odvetil: „To pochádza od jedného cudzinca, ktorého som stretol v lese, ten mi tie obrovské poklady zaobstaral, len som mu za to musel sľúbiť a upísať to, čo stojí na našom dvore, budeme mu musieť dať našu jabloň.“ „Ach, muž môj!“ vykríkla žena zľaknuto: „To bol sám diabol! Ten nemal na mysli jabloň, ale našu dcérku, ktorá stojí na dvore a zametá.“

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Mlynárova dcéra bola krásne a zbožné dievča, ktoré tie tri roky žilo v bázni Božej a bez hriechu. Keď uplynul určený čas a nastal deň, keď si ju mal diabol odviesť, tu sa čisto umyla a krieda okolo seba nakreslila kruh. Čoskoro nato sa zjavil pekelník, ale nemohol sa k nej priblížiť, a tak nahnevane povedal mlynárovi: „Odstráň z domu všetku vodu, aby sa zajtra nemohla umyť, lebo inak nad ňou nemám žiadnu moc.“ Mlynár sa bál, a tak to urobil. Na druhé ráno opäť prišiel diabol, ale dievča si svoje biele ruky umylo slzami, takže bola opäť čistá a on sa k nej opäť nemohol ani priblížiť, nesmierne rozhnevaný povedal mlynárovi: „Tie ruky jej odtni, inak si zajtra odvediem teba!“ Vtedy sa mlynár zhrozil a povedal: „Ako by som mohol svojmu jedinému dieťaťu odtať ruky?!“ Ale diabol naň zlostne dorážal a reval: „Ak to nespravíš, budeš môj a odvediem do pekla teba!“ Z toho mal otec strach, a tak diablovi sľúbil, že ho poslúchne. Išiel k dcére a povedal: „Moje dieťa, ak ti neodtnem ruky, tak ma diabol odvedie, pekla sa bojím, a tak som mu to sľúbil. Pomôž mi a odpusť, čoho strašného sa na tebe dopustím.“ Dcéra odvetila: „Milý otec, urobte, čo zamýšľate, som vaše dieťa.“ A položila pred otca svoje biele ruky a ten jej ich odťal. Diabol síce prišiel aj po tretí raz, ale dievča si tak dlho slzami krvavé pahýle umývalo, že boli čisté, a on od nej musel upustiť, pretože na ňu peklo stratilo právo. Mlynár dcére povedal: „Skrze teba som získal veľký majetok, moje dieťa, za to ťa budem po celý život opatrovať ako oko v hlave.“ Ale ona odvetila: „Ja tu nezostanem, otec, ale odídem, lebo to, čo potrebujem, mi dá každý milosrdný človek.“ A tak jej pahýle rúk priviazali na chrbát a ona sa s východom slnka vydala na cestu.

Putovala celý deň, až nastala noc a prišla ku kráľovskej záhrade. V jasnom mesačnom svetle videla, že záhrada je plná ovocných stromov, ale nemohla dnu, pretože okolo záhrady bola vodná priekopa. Po celodennom putovaní, keď nemala v ústach ani sústo, ju veľmi trápil hlad, a tak si pomyslela: „Keby som tak mohla dnu, zjedla by som niečo z toho ovocia, takto tu zahyniem od hladu.“ Padla na kolená a vrúcne sa modlila k Bohu, keď tu sa pred ňou zjavil anjel Pánov, mávol nad vodou rukou a priekopa bola v okamihu suchá a ona mohla prejsť na druhú stranu. Vošla do záhrady a anjel kráčal s ňou. Pristúpila k jednému krásnemu stromu a bola to hruška; aby utíšila hlad, začala jesť jednu hrušku priamo zo stromu, až ju celú zjedla. Celý čas ju pozoroval záhradník, ale pretože vedľa nej stál anjel, bál sa a myslel si, že je to nejaký duch, a tak sa na ňu neodvážil zavolať ani prehovoriť. Keď hrušku zjedla, a tak sa nasýtila, zmizla v húštine.

Kráľ, ktorému tá záhrada patrila, na druhý deň prišiel a ovocie prepočítaval a spoznal, že jedna hruška chýba, a tak sa pýtal záhradníka, prečo hruška neleží pod stromom a celkom zmizla. Záhradník odvetil: „Predošlej noci vošiel do záhrady duch, nemal ruky a ústami tu hrušku jedol priamo zo stromu.“ Kráľ povedal: „Ako by ten duch prešiel cez vodu? A kam sa podel, keď tú hrušku zjedol?“ Záhradník odvetil: „Z nebies zostúpil anjel Pánov a zastavil vodu, takže prešiel priekopu suchou nohou. A pretože tu bol anjel, tak som sa bál, že som nevydal ani hláska. Keď tú hrušku zjedol, zasa odišiel preč.“ Kráľ povedal: „Ak je to tak, ako vravíš, budem túto noc strážiť aj ja.“ Keď sa zotmelo, prišiel do záhrady a vzal so sebou jedného kňaza, aby s tým duchom prehovoril. Všetci traja sa posadili pod strom a dávali pozor, čo sa bude diať. Okolo polnoci vyšlo z krovia dievča a išlo rovno ku stromu a opäť začalo ústami jesť jednu hrušku; vedľa nej stál anjel v snehobielom rúchu. Vtedy k nim pristúpil kňaz a povedal: „Prišla si z onoho sveta alebo z tohto? Si duch alebo človek?“ Dievča odvetilo: „Nie som duch, som len úbohý a ľuďmi opustený človek, len Boh ma neopustil.“ Vtedy kráľ povedal: „Ak si opustená celým svetom, ja ťa neopustím.“ A vzal ju na kráľovský zámok, a pretože bola taká krásna a zbožná, z celého srdca si ju zamiloval, dal jej vyrobiť strieborné ruky a vzal si ju za ženu.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Uplynul rok a kráľ musel vyraziť do vojny, svoju mladú ženu zveril do ochrany svojej matky a povedal: „Keď na ňu príde ťažká hodinka, dobre sa o ňu staraj a hneď mi podaj správu.“ Kráľovná porodila krásneho chlapčeka a kráľovná matka hneď napísala kráľovi, aby mu tú šťastnú novinu oznámila. Ale posol sa cestou posadil na brehu jedného potôčika, aby si odpočinul, a pretože bol tou dlhou cestou celý zmorený, zaspal. Vtedy sa tam zjavil diabol; aby zbožnej kráľovnej spôsobil nejaké trápenie, vymenil kráľovniným list za iný; v tom stálo, že priviedla na svet podvrhnuté dieťa. Keď kráľ list čítal, veľmi sa zľakol a zarmútil, ale napísal v odpovedi, že o kráľovnú majú do jeho návratu dobre sa starať. Keď sa posol s kráľovým listom vracal, odpočíval na tom istom mieste a opäť zaspal. Vtedy mu diabol do tašky vložil list, v ktorom stálo, že majú kráľovnú aj s dieťaťom zabiť. Stará kráľovná matka sa veľmi zľakla, keď ten list dostala, nemohla tomu uveriť, a preto napísala kráľovi ešte niekoľkokrát, ale odpoveď bola stále rovnaká, pretože diabol poslovi zakaždým podsunul iný list, a v tom poslednom dokonca stálo, že mu matka má ako znamenie uschovať jazyk a oči mladej kráľovnej.

Stará kráľovná matka veľmi plakala, veď ako môže preliať nevinnú krv! Nakoniec dala v noci priviesť labuť, aby jej vyrezali jazyk a oči. Potom dievčaťu povedala: „Nemôžem ťa dať zabiť, ako kráľ prikázal, ale dlhšie tu nemôžeš zostávať, vydaj sa s dieťaťom do širokého sveta a nikdy sa už nevracaj späť.“ Dieťa jej priviazala na chrbát a ona so zaplakanými očami kráčala preč, až prišla do jedného hlbokého čierneho lesa, kde klesla na kolená a obrátila sa k Bohu. Vtedy sa jej opäť zjavil ten istý anjel Pánov a zaviedol ju do chalúpky, na ktorej visel štít s nápisom: „Tu je každý slobodný.“ Z chalúpky vyšla žena v snehobielych šatách a povedala: „Vítam ťa, kráľovná,“ a zaviedla ju dnu. Tam jej odviazala chlapca z chrbta a priložila jej ho k pŕsiam, aby pil, a potom ho položila do krásne ustlanej postieľky. Dievča sa spýtalo: „Odkiaľ vieš, že som kráľovná?“ Veštica odvetila: „Som anjel poslaný naším Pánom, aby zaopatril teba aj tvoje dieťa.“

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

V tom dome mladučká kráľovná býval celých sedem rokov a bolo o ňu aj o chlapca dobre postarané a vďaka Božej milosti jej opäť narástli odtaté ruky. Medzitým sa kráľ vrátil z vojny domov a jeho prvou starosťou bolo vidieť ženu a dieťa. Vtedy sa kráľovná matka dala horko plakať a povedala: „Ty si naozaj zlý človek, čo si mi to napísal, aby som dve nevinné duše pripravila o život?!“ A ukázala mu všetky listy, ktoré diabol vymenil, a pokračovala: „Ja som urobila, čo si prikázal.“ Ako dôkaz mu ukázala oči a jazyk. Vtedy sa kráľ dal nad svojou úbohou ženou a synčekom nariekať a plakať ešte srdcervúcejšie ako kedysi sama kráľovná matka, ktorej sa ho nakoniec zželelo, a povedala mu: „Upokoj sa, azda ešte žijú. Dala som tajne zabiť labuť a z nej pochádzajú tie dôkazy. Tvojej žene s dieťaťom priviazaným na chrbte som prikázala, aby sa vydala do širokého sveta a už sa sem nikdy nevracala, pretože by si sa nahneval.“ Kráľ povedal: „Pôjdem aj na samý koniec sveta, pôjdem až tam, kde sa modré nebo dotýka zeme, nebudem jesť a nebudem piť, kým svoju milovanú ženu a dieťa nenájdem!“

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Celých tých sedem rokov kráľ chodil svetom a hľadal vo všetkých škárach, skalných puklinách a jaskyniach, ale nenašiel nič, a tak si už myslel, že dávno zahynuli. V tom čase naozaj nič nepil, ani nejedol, ale náš Pán ho udržiaval pri živote. Konečne jedného dňa prišiel do čierneho hlbokého lesa a našiel tam chalúpku, na ktorej visel štít so slovami: „Tu je každý slobodný.“ Vtedy vyšla von veštica, vzala ho za ruky a povedala mu: „Vitaj, kráľ!“ a pýtala sa ho, prečo sem prišiel. Kráľ odvetil: „Už skoro sedem rokov chodím svetom a hľadám svoju ženu a dieťa, ale nájsť ich nemôžem.“ Anjel mu ponúkol jedlo a pitie, ale on si z toho nevzal nič a chcel si len chvíľu odpočinúť. Uložil sa na spánok a cez tvár si položil šatku. Anjel šiel zatiaľ do izby, kde bola kráľovná so synčekom, ktorého nazývala Sedembolestný, a povedal jej: „Vyjdi aj so svojím dieťaťom von, prišiel tvoj manžel.“ Tak šla k miestu, kde ležal kráľ, ktorému sa šatka zošmykla z tváre. Vtedy povedala: „Sedembolestný, zdvihni šatku svojho otca a prikry mu opäť tvár.“ Dieťa šatku zdvihlo a prikrylo kráľovi tvár. Kráľ jej slová započul a nechal šatku z tváre spadnúť ešte raz. Vtedy sa chlapec rozhorčil a povedal: „Milá matka, ako môžem prikrývať tvár svojmu otcovi, veď ja na tomto svete žiadneho otca nemám! Môj otec je na nebesiach, sama si ma tú modlitbu učila! Môj otec je náš milý Pán, ako môžem poznať tohto tuláka? To nie je môj otec!“ Keď to kráľ započul, zdvihol sa a opýtal sa, kto sú. Dievča odvetilo: „Ja som tvoja žena a to je tvoj syn Sedembolestný.“ Kráľ uvidel jej živé ruky a povedal: „Moja žena mala strieborné ruky.“ „Z Božej milosti mi moje ruky opäť narástli.“ A anjel šiel do izby a priniesol jej strieborné ruky a ukázal ich kráľovi. Vtedy kráľ konečne vedel naisto, že je to jeho milovaná žena a jeho dieťa, celý šťastný ich pobozkal a povedal: „Zo srdca mi spadol ťažký kameň.“ Naposledy sa spoločne nasýtili Božím pokrmom a potom sa vydali domov k starej kráľovnej matke.

Na zámku zavládla obrovská radosť a kráľ s kráľovnou slávili ešte raz svadbu a od tých čias žili šťastne a spokojne až do konca svojich dní.