Etovia

„Kozmický objekt v silovom poli planéty. Pozor! Všetkým na vedomie! Kozmický objekt v silovom poli planéty…“ Tak nejako zaznel prvý signál na Našej, keď sa poškodená raketa dostala do jej blízkosti. ŠFŠK sa napojil na všetky bytosti planéty. „V objekte známky života. Rozhodnite! Zničiť? Zachrániť?“ V tej chvíli viseli dva ľudské životy na vlásku. Zničiť? Zachrániť? Bytosti planéty Našej sa vyjadrili. Bolo to nerozhodne. ŠFŠK vylosoval zo zoznamu Barbulíka: „Ty rozhodni!“ Barbulík odpovedal okamžite: „Zachrániť!“ ŠFŠK usmernil silové pole na zostupnej dráhe: „Sú tvoji. Ručíš za to, že nové živé jednotky nenarušia tunajší život.“ Tým sme sa dostali do rúk, no skôr do chápadielok nášho nového kamaráta Barbulíka. On vlastne nemá žiadne ľudské meno, ale pri prvom pohľade naňho som si okamžite spomenul na strašidielko Barbuchu z jednej detskej knižky. Bol práve taký škaredý a zároveň nesmierne sympatický, že som si ho pre seba takto pomenoval. Barbulík nám zachránil život. Mal by som však začať rozprávať odinakiaľ… Mojím domovom je planéta Zem, ale nikdy som tam nebol. Narodil som sa vo vesmíre medzi Druhým a Tretím sektorom. Vychovali ma v ústave, kam ma rodičia odložili pred svojou poslednou cestou. Už sa nikdy nevrátili. No čo? To sa v ľudskom živote stáva. Bolo nás tam takých viac. Zdravý život… Pravidelný režim… Nebyť Etov, mohol som teraz študovať na pilota diaľkových lodí alebo sa dať na biogeológiu. Oboje by ma bavilo. Lenže všetko sa zmenilo v jedinom okamihu. Práve sme sa vracali z výletu a pristávali na kozmodróme. Motory jeden po druhom utíchali. Potom našu raketu zmietla obrovská sila mimo plochy. Vypadol som trhlinou. Odfúklo ma to omnoho ďalej než raketu. Potom to bouchlo. Prišlo mi zle. Dodnes vidím v spomienkach okolo všetkého hmlu. Utekal som preč. Mozog mi úplne vypol, nedokázal som premýšľať. Bolo mi jedno, kam bežím, prečo bežím, nevnímal som ani, ako dlho bežím. Potom som asi omdlel. (O ceste do neznáma rozpráva Ben.) „Bob?“ „Som tu, Ben, hneď za tebou.“ Keby sa niekto pozeral z výšky, uvidel by dvoch mužov, ako sa krčia v betónovom kanáli a majú čo robiť, aby sa do úzkeho priestoru zmestili. Údržbárske kombinézy plasticky obopínajú trochu širšie partie okolo brucha. „Musíme to prebehnúť.“ „Jo. To teda musíme, ale že by sa mi práve chcelo vystavovať sa na tejto ploche, to sa mi teda nechce.“ „Jo, kamarát, inadiaľ to nejde. Ťfuj, ťfuj, zlom väz. Si starší, tak máš prednosť.“ „Naraz,“ zavrčal Bob, ale pritiahol sa k okraju plochy. Opatrne sa vysunul a na svoju hrúbku až neuveriteľne hbito prebehol nekrytú plochu. Skotúľal sa do ďalšieho betónového koryta. Za malú chvíľu do neho skĺzlo aj moje telo. „Dávaj pozor, kruci, nevidíš snáď?“ „Preboha, kde sa tu vzal? Žije?“ Sklonili sme sa nad tvárou malého chlapca. „Počkaj, pusti ma, ja som kedysi robil zdravotníka.“ „Jo, ale to sa ešte nelietalo ani na Mesiac.“ „Hele, nerýpaj a radšej mi ho tuto podrž.“ Po chvíli oživovacích pokusov začal malý pacient javiť známky života. Tiché vzdychy sa začali meniť na stonanie, končatiny sa mu začali trhavo zvíjať. „Tak čo, čo na to hovoríš, Bob? Nie je on v posledných ťahoch?“ „Po tvojej zdravotníckej starostlivosti by to nebolo divu. Ale možno je v šoku.“ Chlapec zrazu vytreštil oči a začal kričať. „Tak to nie, kamarát, to by nešlo,“ precedil pomedzi zuby Bob a napchal chlapcovi do úst svoju šatku. „Čo teraz s ním?“ „Nechať ho tu!“ „Bezvadný nápad, na to by som sám neprišiel!“ Z diaľky sem doľahlo niekoľko výbuchov, ale v blízkom okolí bolo pusto, nikde sa nič nehýbalo. Chlapec sa už trochu upokojoval. Vytiahli sme mu pokusne šatku z úst. Už ani nestonal. Len trochu nepravidelne oddychoval. Zdalo sa, že začína vnímať. „Tak čo, Tom, rozumieš mi?“ „Ja… ja nie som Tom.“ „No, sláva. Hlavne, že sa dohovoríme. Kde si sa tu vzal?“ Chlapec začal premýšľať a potom sa v jeho očiach objavila hrôza: „Raketa… oni vybuchli… všetci tam…“ Vzal som ho za plecia: „Pokoj. Pokoj. Upokoj sa. Zatiaľ žiješ. Zatiaľ ešte žijeme…“ Bob medzitým opatrne prezeral plochu kozmodrómu. „Zatiaľ v poriadku. Mali by sme vyraziť. Vieš chodiť, Tom?“ „Ja nie som Tom.“ „No dobre. Ako sa teda voláš?“ „Ja… ja neviem.“ „To nevadí. Kým si nespomenieš, budeš Tom. Vieš chodiť? Skús to.“ O chvíľu sme sa už všetci traja plazili kanálom. Všade naokolo sa chvelo neprirodzené ticho. Život akoby odumrel. Okrem pár trosiek bol kanál bez problémov priechodný. Za necelú hodinu sme dorazili k starej časti letiska. Dávno nepoužívané rakety tu trčali v stojanoch. Nikto toto opustené múzeum nestrážil. Ako údržbári sme sa tu perfektne vyznali. Niekoľkokrát sme tu renovovali staré historické unikáty. Niektoré z nich boli dokonca funkčné. Stačilo by uvoľniť blok stojana a pri troche šťastia… Zrazu sa Bob zarazil a všetci sme sa prikrčili k zemi. „Dúfam, že už nie sú aj tu,“ znejistel som. „Nie, nie sú to Etovia,“ obrátil sa a zašepkal Bob, „sú to ľudia. Ale mali rovnaký nápad ako my.“ „Do prúdnic, aby som nekliaľ, dúfam, že si nevyberú tú našu.“ „Pokoj, Ben, zdá sa, že sú pri éskach. Tvarovo sú oveľa modernejšie.“ „Nemali by sme sa s nimi spojiť?“ „Do érka by sme sa nezmestili a éskom letieť nechceme. Navrhujem počkať. Kúsok sa vrátime, aby nás nezasiahli štartovacie jazyky.“ V bezpečnej vzdialenosti sme sa všetci traja usadili a snažili sa urobiť si pohodlie. Chlapec sa oprel o moje plece a o chvíľu sa mi vyčerpane zosunul do lona. Vo sne sebou občas mykol. Nebolo to príjemné čakanie. Obloha sa potiahla rudožltými pruhmi. Tu sa pod nami zachvela zem. „Počuješ? Štartujú.“ Chvenie zeme zosilnelo a prebudilo aj chlapca. Hľadeli sme do rudnúcej oblohy a čakali na vzlet rakety. Nechajú ju Etovia odštartovať? A budú mať ešte čas vypraviť ďalšiu raketu? Chlapec na tom bol ešte najlepšie. Nič nevedel o ťažkých pochybnostiach nás dospelých, zveril sa do našich rúk a dôveroval nám. Vtom sa vzduch zahmlil a raketa sa zdvihla od zeme. „Podarilo sa im to,“ chcel povedať Bob, ale nedopovedal. Zrazu obrovská sila odhodila raketu z dráhy a tá po pol minúte ešte vo vzduchu explodovala. „Tak toto vyzerá dosť bledo. Ja neviem, ako ty, Ben, ale ja by som dal prednosť luxusnej turistickej triede s plným zaopatrením.“ „Lenže k dispozícii sú už len tri vstupenky do pekla.“ „Tak poďme na to, nie?“ Znova sme sa plazili k starému kozmodrómu. Stále tu ešte bolo dosť kozmických lodí na výber. Zrazu sa Bob zarazil. „Nápad! Dostal som nápad. Počúvaj, Ben. Ja to riskujem na Jestřábovi a vy dvaja skúsite tieňový štart. Čo ty na to?“ Zamrazilo ma: „Prvá koľaj má peklo isté, Bob.“ „Viem. Ale stojí to za risk. Zosynchronizujeme si čas. Máš? Prima. Štart hodíš naplno a potom pridusíš jeden motor. Érko to vydrží.“ „Bob, to je… Čo keby sme to skúsili spoločne?“ „Nezmysel. A ty to vieš. Tak zlomte väz. Štart dohodneme na vlne 115.“ Bob sa dotkol môjho ramena a ja jeho, potom sa prudko otočil a vyrazil k sektoru jednomiestnych lodí. Vzal som chlapca za lakeť: „Poď, Tom, ideme na to.“ „Myslíte, Ben, že sa to podarí?“ opýtal sa roztrasene. „Jasné. Chce to len trochu šikovnosti.“ Keby chlapec vedel, ako málo verím v úspech, zamrzol by mu úsmev na perách. Vyrazil som tak rázne, že mi sotva stačil. Raketa bola úplne iná než súčasné turistické. Na vstup sme museli vyšplhať po rebríku. Vnútri som chlapcovi hodil kozmický odev a nechal som ho, nech si s obliekaním poradí, ako vie. Pustil som sa do oživovania vnútorných systémov rakety. Chlapec si s obliekaním poradil veľmi rýchlo a hoci sa vo veľkom obleku pohyboval ťažko a nemotorne, o chvíľu mi už pozeral cez plece. Keď sa prebudili všetky ciferníky na prístrojovej doske, obliekol som sa do skafandra aj ja. Pozreli sme sa s Tomom na seba, zhlboka som sa nadýchol a stlačil kód na 115. vlne. Na displeji nám naskočil čas štartu. Desať, deväť, osem… v kresle za nami zaklapla posledná spona… tri, dva, jedna. Za oknom zahorel záblesk Bobovej rakety a vzápätí sme odštartovali aj my. Zaplavil nás pocit, že sa nám v bruchu poprehadzovali vnútornosti. Pridusil som jeden motor. Vtom čosi za oknom explodovalo a veľká sila odhodila našu raketu zo smeru. Znova som pustil oba motory naplno. Bol to príšerný okamih. Loď sa zhojdla, potom však zabrala a čoskoro prerazila do kozmického medzipriestoru. Opatrne som prepol všetky systémy na automatiku. Bolo až prekvapujúce, že to všetko doteraz funguje. Zdalo sa, že sme z najhoršieho vonku. S úľavou sme zhodili skafandre. „A kam to vlastne teraz letíme, Ben?“ „Jo, chlapče, to keby som vedel…“ „A čo Bob? Možno, že sa z toho tiež dostal.“ „Nedostal. Jestřáb explodoval hneď po štarte.“ Zahľadeli sme sa do okna, v ktorom sa vzďaľovala nebezpečná planéta, a chvíľu nám nebolo do reči. „Čo sme tým Etom urobili, že nás tak nenávidia? A ako vôbec vyzerajú? Ben, vy ste sa s nimi stretli?“ „Stretol, Tom, stretol. Našťastie si ma nevšimli.“ „A ako vyzerajú?“ „No, trochu ako my, lenže sú obrnení šupinami, nedajú sa zničiť našimi zbraňami, nerozumejú, čo im hovoríme, a likvidujú nás ako burinu.“ „Ale prečo?“ „Jó, kamarát, ja som sa ich na to nepýtal.“ „Ben, ja sa bojím. Nemohli by sme letieť na Zem?“ „Nemohli, Tom. Nemáme dosť zásob a tento krám by tam letel dvadsať rokov. Skúsime to na niektorej prestupnej stanici. Snáď tam ešte nebudú.“ Počas štrnástich dní letu sme sa s chlapcom veľmi zblížili, ako by aj nie. Rýchlo sa učil. Prevádzku rakety ovládal za týždeň a živo sa zaujímal o vesmírne mapy. „Ben! Prečo je v tých mapách toľko bielych miest?“ „Na to si snáď dokážeš odpovedať sám, nie?“ „Jasné. Nikto ich ešte neprebádal.“ „Nezabudni, Tom, že táto raketa je vybavená dobovou výstrojou.“ „To je škoda. Ja som myslel, že niektoré miesta budeme môcť preveriť ako prví. Lenže takto možno vyskúmame niečo, čo je už dávno známe. To ma nebaví.“ Chlapec znechutene zaklapol mapy a obzrel sa, čo robím. „To máš márne, Ben, aj tak to neopravíš, anténa je na franforce.“ „To viem tiež.“ „Prečo sa s tým teda mordueš?“ „Bez vysielačky a príjmu sme ako bez rúk. Letíme neznámou oblasťou, nemáme možnosť sa s nikým dohovoriť. Do parabol s tou prácou. To nie je možné, aby sa to nedalo nejako nahradiť. Čo keď na Terebe vletíme Etom priamo do náručia, no? Čo potom?“ „Ty, Ben, ja mám nápad. Čo by si povedal na toto?“ Chlapec začal hrotovou ceruzkou skicovať na obrazovke jednoduchú schému. Pozorne som ho sledoval. Jasné, je šikulka. Vzal som mu ceruzku, zmazal polovicu nákresu a doplnil schému trochu inak. „No, nerád by som ťa prechválil, ale… skrátka to skúsime. Poď so mnou do skladu, musíme sa tam porozhliadnuť.“ Trápili sme sa s tým obaja celý týždeň. Nebolo to ľahké. Zastaralé vybavenie historickej lode poskytovalo len veľmi obmedzené možnosti. Niektoré dôležité súčiastky úplne chýbali, s inými sme si zase nevedeli rady, ďalšie popraskali pri zapojení. Už sme toho mali obaja plné zuby. Tom s tým už stokrát tresol, ale nedokázal na to nemyslieť a stále prichádzal s novými a novými nápadmi, ktoré však zatiaľ neviedli k očakávanému výsledku. „Tom, poď sa najesť.“ „Nejdem, nemám hlad.“ „Tom…“ „Veď dobre vieš, že už túto hnusnú tabletovú stravu nemôžem ani cítiť. Ako sa tým preboha mohli živiť dlhší čas? Mne je už zle, len keď sa na to pozriem.“ „Tom…“ „No jo. Veď už idem.“ Ale sotva prehltol dve tablety, vyštartoval z jedálne. „Niečo ma napadlo, musím to ísť nakresliť, kým na to nezabudnem.“ No jo, ja ho chápem, mne to tiež dvakrát nechutí, lenže vtesnať takémuto vrtichvostovi všetky potrebné živiny a vitamíny, to je fakt nevďačná práca. A čoskoro budeme mať aj ďalšie starosti. Biolinka tu nie je a zásoby na dlhší let nevystačia. Ak nevyjde pristátie na Terebe, bude všetka snaha márna. Plášť rakety tiež značne trpí, kto vie, ako to všetko dopadne. No, o týždeň budeme múdrejší alebo už možno nebudeme vôbec. „Ben, Ben, poď sem rýchlo. Ja už to možno mám.“ „Vieš čo, kamarát? Najprv sa príď dojesť, jo?“ „Ben, ja už naozaj…“ „Tom!“ „No jo. Veď už idem.“ O ďalší týždeň nám Tereba začala rásť pred očami. Vyzerala pusto a nevľúdne. Tom sedel pri prístrojovej doske a striedavo zapájal rôzne druhy signálov. Vlastne takto sedel už tretí deň. Odmietal chodiť spať a občas vo svojom kresle upadal do milosrdného mikrospánku. Aj ja som mal plné ruky práce. Pripraviť túto historickú rachotinu na pristátie bolo oveľa zložitejšie než odštartovať. Vydrží žiaruvzdorná vrstva plášťa? Majú skafandre dosť vzduchových zásob? Funguje nastavenie pretlaku v komore? Máme sa spoľahnúť na automatiku alebo na ručné manévrovanie? Nájdeme navádzací lúč kozmodrómu? Občas som zavítal do centra k Tomovi. K obežnej dráhe nám zostávala už len hodina. „Ben, asi to spojenie nevyjde. Stále nič. Čo urobíme?“ „Stočíme to na obežnú dráhu, ďalej sa uvidí.“ Ale ani po ustálení režimu okolo planéty sme neboli múdrejší. Všade bol až podozrivý pokoj. „Nedá sa nič robiť, skúsime pristáť,“ rozhodol som a natiahol ruku po riadiacu páku. V tom okamihu nás zarazil silný akustický signál. Tom si strhol slúchadlá, aby neprišiel o ušné bubienky. „Dekodér, zapni dekodér,“ naťahoval som sa k nemu, ale to sa už spamätal a bol rýchlejší než ja. Obaja sme upreli oči na monitor. „… varovanie – varovanie – nepristávať – letieť ďalej – nepreložiteľná časť – varovanie …“ Text sa opakoval stále dokola. Znova som uchopil riadiacu páku a jediným posunom som stočil loď preč od planéty. Od stropu na nás zablikala červená kontrolka. „Zatvor skafander, Tom, máme poškodený plášť. Idem to opraviť.“ Chlapca to príliš z rovnováhy nevyviedlo. Nebolo to prvýkrát, čo sme museli záplatovať plášť. Sotva som odišiel, rozžiarila sa ďalšia kontrolka. Bola to jedna z tých, ktoré sme nedokázali zaradiť. Na čo slúži? Tom začal prepínať kamery v rôznych častiach lode. Všade všetko ako obvykle. Čo to môže byť? Možno niečo mimo lode. Meteority? Kontakt s neznámou látkou? Zrazu oko vonkajšej kamery zavadilo o čosi podozrivé. To čosi sa pohybovalo za nami rovnakým smerom i rýchlosťou. Tom ľahko pohol riadiacou pákou a raketa poslušne nabrala nový smer. Uprene sledoval podozrivé teleso. Reagovalo takmer súčasne rovnakou zmenou kurzu. Nepatrne sa priblížilo. Pohol pákou znova a všetko sa do najmenších podrobností zopakovalo. „Čo tu vyvádzaš?“ Osopil som sa naňho hneď, ako som sa vrátil. Chlapec mlčky kývol k obrazovke. Sledovaný objekt sa pomaly, ale viditeľne približoval. „Môžeme letieť rýchlejšie, Ben?“ „Jedine tak do pekla, kamarát. Plášť s námahou vydrží už túto rýchlosť.“ „A čo ak sú to Etovia?“ „Aspoň uvidíš, ako vyzerajú.“ „Možno sa s nimi dá dohovoriť.“ „Obávam sa, že sa o to o chvíľu môžeš pokúsiť.“ „Ben, Ben! Čo to je?“ Raketa sa otriasla, akoby ju pohltili vodné pereje. „Oni na nás útočia, Ben.“ „Nie, Tom, toto neboli oni, to je niečo iné.“ „Ben, prežijeme to?“ „A ľahšiu otázku by si pre mňa nemal?“ Chvenie rakety neustávalo, ale trochu sa zmiernilo. Zovrel som v dlani riadiacu páku. „Dočerta, vôbec ma to nepočúva.“ „Ben! Oni zmizli. Vyhrali sme, ušli sme im! Ty nie si rád? Čo sa tak mračíš?“ „Už si niekedy počul o medzigalaktických prúdoch?“ Chlapec pozrel na prístroje, potom z okna, potom zase na prístroje a potom na mňa. „Ty myslíš? No jo, ale…“ Slová sa mu zadrhli v hrdle. Raketu unášal silný prúd kamsi do neprebádaných končín vesmíru. Obaja sme sa dlhú chvíľu pozerali von a nehovorili. „Nejaká nádej predsa byť musí, nie?“ prerušil konečne ticho Tom. Neodvážil som sa naňho pozrieť. Ako mám preboha tomuto ľudskému mláďaťu vysvetliť, že na väčšie manévre už nemáme dosť energie a kto vie, ako je na tom plášť lode v tejto chvíli. A aj keby sme to dokázali, aj tak by sme nemali šancu doletieť do civilizovaných končín. O jedle už ani nehovorím. Táto hra je skrátka bez nádeje na víťazstvo. Lenže môžem to vôbec povedať nahlas? „No tak, Ben! Ja viem, že je to s nami mizerné. To je predsa jasné už od začiatku, nie? Ale niekde som čítal o spánkovom režime v núdzi. Niečo také by tu nebolo?“ Zamyslene som naňho pozrel. Koniec koncov to nie je zlý nápad. Snáď to tu bude fungovať. A ak nás nikto nenájde, smrť príde vo sne. Vlastne to tomu chlapcovi myslí lepšie, než by som od neho čakal. Netreba mu nič vysvetľovať. „Máš pravdu, Tom. Nepatrný kúsok nádeje v tom je. Skúsime to. Nájdi v informačnom kóde návod, ja zatiaľ pripojím vysielačku na automat. Možno nás niekedy niekto stretne a porozumie.“ „Ja tomu verím, Ben. Určite sa zobudíme, uvidíš!“ Otočil som sa, aby som rozohnal dojatie, ktoré mi zaplavovalo oči. Teraz nie je dobrá chvíľa na city, musíme všetko pripraviť, na nič nezabudnúť… Pripútali sme sa v kreslách, utiahli posledný pásik, poklop. „Tak to stlač, Ben. A nezabudni, čo sa ti bude snívať, potom si to povieme.“ „Prima, Tom. Tak ideme na to…“ Stlačil som gombík, ihla prenikla pod kožu a hmlisté krídlo spánku nám pomaly zakrylo oči. Stará poškodená kozmická loď pípala svoje signály do priestoru a niesla ďalej dvoch ľudských tvorov v ústrety neznámym končinám a možno aj životu. (O planéte Našej rozpráva Peter.) Všade naokolo presvitala zelená. Menila odtiene od tej najsvetlejšej až po sýto tmavozelenú. Bolo to príjemné. Pozeral som sa dlho, kým sa mi zaostril zrak. Potom som sa odvážil pohnúť hlavou. Do záplavy zelenej farby vystrelili strieborné hviezdičky bolesti. Zavrel som oči. Pokúsil som sa pohnúť prstami na rukách, potom na nohách. Išlo to. Zhlboka som sa nadýchol. Na hlave som pocítil chladný závan. Znova som otvoril oči. Dotýkali sa ma hebké zamatové chápadielka. On bol škaredý, ale vôbec ma nenapadlo báť sa ho. Po celom tele sa mu ligotali drobné lesklé korálky – asi oči alebo čidlá. „Nehýb sa. Telo potrebuje byť ešte chvíľu v pokoji.“ „Ako to, že ti rozumiem?“ „Mne rozumie každý.“ Jeho chápadielka mi prechádzali po rukách, tele a nohách. „Vítam ťa na Našej. Zástupcu tvojho druhu tu ešte nemáme. Dúfam, že tu nikomu neublížiš.“ „Nikdy som nikomu neublížil.“ Trochu sa stiahol: „Si trochu nedokonalý, vnímaš len obmedzene, môžeš ublížiť, aj keď sám nechceš.“ „Naozaj? Čo mám teda robiť?“ „Budeš počúvať ŠFŠK. Všetko sa dozvieš.“ ŠFŠK – nedokážem ten výraz preložiť. Bol to pojem niečoho absolútneho na tejto planéte – niečo ako život alebo mozog pre ľudské telo. Chvíľu sme sa odmlčali. Pokúsil som sa pretiahnuť. Už to bolo lepšie, bolesť sa nedostavila. Opatrne som sa dotkol svojho spoločníka. „Vieš čo? Budem ti hovoriť Barbucha. Nie! Barbucha nie! Barbulík. Budem ti hovoriť Barbulík. Môžem?“ Jedno jeho chápadielko sa mi presunulo na čelo a príjemne chladilo. „Áno. Oslovuj ma, ako ti to vyhovuje. A teraz, ak chceš, môžeš pomaly vstať.“ Skúsil som to. Hmota pode mnou, o ktorej som si myslel, že je to lôžko, sa sformovala do podoby kresla a podopierala ma v pohodlnom polosede. Pomaly sa mi začala vybavovať minulosť. Barbulík sa ku mne pritúlil a položil mi na čelo ešte jedno chápadlo. „Mysli na niečo pekné,“ prikázal mi. Vybavilo sa mi skleníkové poschodie školy. Bolo tam tiež veľa zelene. Rastliny dovezené z planéty Zem tam nádherne voňali, na listoch sa mihotali kvapky vody. Niektoré z rastlín farebne rozkvitali. Dokonca okolo lietal opeľovací hmyz. Vžil som sa do tej spomienky natoľko, že som takmer cítil opojnú vôňu. Upadal som do príjemného polospánku. Neviem, ako dlho som spal, ale keď som sa prebudil, Barbulík bol stále stulený vedľa mňa. „Čo sa stalo s Benom?“ spýtal som sa ho. Ľahko odsunul zelený záves, či čo to bolo, a za ním som uvidel spiaceho Bena. Chrápal. Chrápal pekne nahlas. „Je v lepšej kondícii než ty. Môžeš ho zobudiť.“ Barbulík sa zviezol na zem a smiešne hopkavými poskokmi sa stratil. „Ben, Ben, zobuď sa! Ja som taký šťastný, že sme to prežili. No tak, Ben…“ Musel som s ním zatriasť. Ešte párkrát chrochtol a posadil sa. Odpočívacia hmota sa opäť snaživo prispôsobila jeho telu. „Kde to sme?“ „To neviem. Ale žijeme. To je prima, nie?“ „Jasné, Tom, lenže…“ „Ale ja nie som Tom. Už viem, ako sa volám, na všetko som si spomenul. Som Peter.“ „Tak Peter? Asi sa mi to bude chvíľu pliesť, Tom – teda chcem povedať – Peter. Hrom do lode, nejako mi to myslenie zhrdzavelo.“ „To nič, o chvíľu to bude dobré, Ben.“ „Dúfajme. To je zvláštne, všetko tu vidím zeleno. Kde to vlastne sme? Niekto nás zrejme zachránil. Ale kto? Povedz mi, Peter, sú tu ľudia?“ Mädlil si oči, akoby sa chcel ešte raz prebudiť. „Neviem. Žiadneho som nevidel. Myslím, že nie sú, okrem nás dvoch.“ Pozrel sa na mňa. Najprv sa mu usmiali oči, potom celá tvár. Pritiahol si ma a posadil vedľa seba. Hmota sa pod nami prepadla, asi sme na ňu boli príliš ťažkí. „Je to prima, že sme to obaja prežili, máš pravdu, Peter. Si narodený na šťastnej planéte. Vlastne si trikrát o vlások unikol smrti. A ako sa cítiš teraz?“ „Fajn.“ „Si celý zelený…,“ obaja sa rozosmiali, lebo tu hralo do zelena úplne všetko. Zrazu Ben stíchol a prekvapene zažmurkal. Do izby totiž práve prihopkal Barbulík. „ŠFŠK vás chce vidieť. Ale musíte si obliecť obleky, zloženie tunajšieho vzduchu vášmu dýchaniu nevyhovuje. Poďte za mnou, tu táto chodba vedie priamo do vašej rakety. Keď sa oblečiete, vráťte sa, počkám tu na vás.“ Naozaj. Na konci chodby sme sa pretiahli do nášho kozmického telesa. V boku rakety bol vyrezaný otvor a naň bol prilepený priechod. Vyspelá technika, skutočne, ale že raketa má dvere a ako sa otvárajú, na to neprišli. No, hlavne, že nám dokázali vytvoriť priestor, kde môžeme dýchať. Napadla ma otázka, či by sme my, ľudia, vedeli vytvoriť pre votrelca prostredie, kde môže prežiť a dokonca ho v núdzi zachrániť. Kto vie? Snáď. V lodi zostalo všetko na svojom mieste. Ben ešte kdesi vylovil trochu jedla, ktoré sme pri obliekaní rýchlo zhltli. No jo, ako sa my tu vlastne budeme stravovať? Ale čo. Necháme to na ŠFŠK, ten je tu asi najmúdrejší. Čakal som, že nájdeme Barbulíka tiež v skafandri, ale asi žiadny nepotreboval. Hopkal pred nami a zaviedol nás do výťahu. Možno to výťah nebol, to neviem, ale podobalo sa mu to. Hoci sme necítili žiadny pohyb, premiestnilo nás to do ďalšieho zvláštneho uzavretého priestoru. Podlahu to malo hebkú ako koberec a steny tiež. Skoro som mal pocit, že sú živé. Chveli sa a menili povrch. „ŠFŠK vás zdraví,“ tlmočil Barbulík. „Ale my nikoho nevidíme,“ čudoval som sa. Benovi sa moja odpoveď zdala nezdvorilá, lebo mi takmer skočil do reči: „Ale to nevadí. My ho zdravíme tiež a ďakujeme za záchranu.“ „Zložte si rukavice a položte ruky na toto miesto,“ ukázal nám Barbulík, „síce nič neuvidíte a nepočujete, ale budete ho vnímať.“ Mal pravdu. Keď som zavrel oči, cítil som ľahké mravčenie v prstoch a zrazu som uvidel celú tunajšiu planétu. Bolo tu toľko rôznych foriem života, že to bolo nad všetku predstavivosť. Zaujali ma drobní kvetomotýle – boli takí roztomilí – ale hneď som vedel, že by som sa ich nesmel dotknúť, lebo energia môjho tela by ich zabila. Videl som skaly – nerudné, bez pohybu, ale živé. Na nich pulzovala kolónia podobná mydlovým bublinám. Nedokážem to všetko opísať. U každého druhu života mi však bolo hneď jasné, aké potrebuje životné podmienky, ako sa množí a zaniká. Všetci tu žili v úžasnej znášanlivosti. Potom som uvidel jazero – zelené – pochopiteľne. Na hladine plávali riasy a ja som vyrozumel, že toto bude naša tunajšia potrava. Ešte nám ŠFŠK ukázal priestor, v ktorom sa smieme pohybovať. Platí tu pre všetkých jeden prísny zákon: kto sa neprispôsobí ostatným, musí z planéty preč alebo je zlikvidovaný. Zákon je to tvrdý, ale praktický. No, čo sa dá robiť, vyberať si nemôžeme. Ale žiť tu trvale? Zrazu som sa zase vrátil späť k Benovi a Barbulíkovi. Zložil som ruku z hebkej steny. Barbulík sa ma dotkol: „ŠFŠK si s vami nevie rady. Zatiaľ sa tu všetkým veľmi páčilo a chceli tu zostať. Vám sa tu nepáči. Chcete preč. Ale vlastnými silami to nedokážete. ŠFŠK pre vás bude hľadať východisko, zatiaľ sa musíte prispôsobiť.“ Tým bola audiencia skončená a my sme zase nastúpili do výťahu. Konečne sme sa mohli opäť vyzliecť, bola to úľava. Uvelebili sme sa v rakete, predsa len sme sa v nej cítili viac doma. Trochu nás návšteva u ŠFŠK rozladila. Sklamali sme ho. A on nám chce pomôcť. Lenže ako nám môže pomôcť hmota, ktorú ani nevidíme? Ani Benovi, ani mne nebolo do reči. Barbulík niekam zmizol, len zelené svetlo sa votieralo cez okná rakety… (Teraz zase kúsok rozpráva Ben.) Spočiatku sa to tu zdalo beznádejne všedné a nudné. Blúdili sme s Petrom po vymedzenom priestore, nikde nič na práci. Čo už Peter, ten mal stále čo rozprávať s tou svojou chlpatou chobotnicou, ale čo taký starý praktik ako ja? Raketa sa opraviť nedá, inam nás k žiadnym strojom nepustia… Nie že by som to neskúsil, ale ŠFŠK má snáď špehov všade. Hneď ma hnali späť. Ešte že to Peter nevidel, potrhal by sa od smiechu pri pohľade, ako starý dedko uteká pred strážnymi svetielkami. Našťastie mi potom Barbulík priniesol zvláštny malý žiarič. Asi týždeň som ho mal v rakete a neodvážil sa ho použiť. Potom mi ho tá chlpatá potvora zapla sama. Od toho dňa ma už nič iné nezaujímalo. Malo to príťažlivosť drogy. Vlastne to bola televízia na sny a spomienky. Všetky predstavy sa tak podobali skutočnosti, že som žil v úplne inom svete. Znova som prežil detstvo, mladosť, množstvo nádherných dobrodružstiev. Zrazu mi tu bolo nesmierne dobre. Len Petrovi sa to nepáčilo. Dokonca som ho raz prichytil, ako sa snaží prístroj poškodiť. Myslím, že to bolo prvýkrát, čo som ho udrel. Potom som ho niekoľko dní nevidel, ale nijako mi to nevadilo. Však on sa nestratí. Všetko bolo také jednoduché. Čas letel medzi samými príjemnými snami. Asi by to tak zostalo až do konca môjho života, nebyť onoho nešťastného maléru. Ako vznikol? Z nudy. Ako inak. Peter sa tu skrátka nudil. Ani som si nevšimol, že sa pustil do stavby silnej vysielačky. Tu a tam sa ma prišiel na niečo opýtať. Normálne by som hneď vedel, o čo ide, ale v opojení svojej drogy som odpovedal automaticky, bez ďalšieho záujmu. A potom prišiel ten deň, na ktorý doteraz nerád spomínam. (O prúseri a ako to dopadlo rozpráva Peter.) Barbulík sa so mnou ako každý deň vrátil z výletu po planéte a potom zmizol niekam, kde zrejme dočerpával stratenú energiu. Aj na mňa čakalo jedlo. Bolo o niečo lepšie ako v rakete, ale tiež žiadny zázrak. Okrem toho mi už len pohľad na jeho trvale zelenú farbu bral chuť. Ben sa prišiel najesť tiež, ale jeho pohľad bol stále čudne rozostrený, síce na otázky odpovedal, ale neprejavoval už o nič ani najmenší záujem, len o ten svoj žiarič na sny. Stále som ešte cítil na tvári facku, ktorú mi Ben uštedril, keď som sa ten krám pokúsil zničiť. Je vôbec možné, aby sa človek takto zmenil? A potom sa Barbulík diví, že tu nie som šťastný. Vstal som od nedojedeného jedla a zavrel sa do kabíny v rakete. Dnes. Dnes prvýkrát vyskúšam svoju supersilnú vysielačku, ktorú tu tajne vyrábam. Predsa nie je možné, aby nás niekto vo vesmíre nepočul. Toto predsa nie je život! To je už lepšie zaspať naveky niekde v rakete. Škoda, že tu Ben nie je so mnou, cítil by som sa lepšie. Pripojil som vysielačku na raketový zdroj, snáď ešte nie je príliš vyhasnutý. Otočil som pomaly spínačom a začal vyklopkávať prvé signály svojho posolstva ľuďom. Lenže ešte než som stihol odvysielať polohu tunajšej planéty, začali sa diať čudné veci. Zdroj energie začal vynechávať a v priebehu niekoľkých sekúnd vyhasol. Zároveň sa okolo rakety rozžiarilo intenzívne nazelenalé svetlo. Začala sa ma zmocňovať ťažká malátnosť. Ruka sa mi sama zosunula z vysielačky a nahmatal som Barbulíka. Vnímal som, ako mi hovorí: „Urobil si zlú vec, Peter. Nič už nebude ako bolo. Musíme ísť, poď. Vezmi si skafander.“ Počúval som Barbulíka ako vo sne. Až u ŠFŠK sa moja myseľ vyjasnila. Uvidel som Bena a uvedomil si, kde sme. „Položte ruku na toto miesto,“ povedal nám ako prvýkrát Barbulík. Poslúchli sme. Ale tentokrát to nebolo príjemné. Pred nami sa objavil obraz skazy, ktorú spôsobila moja vysielačka. Jedna kolónia neprežila, dve boli ťažko poškodené vysielanými vlnami. „Toto som nechcel,“ túžil som vykríknuť, ale nešlo to. A potom som začal vnímať aj rozsudok nad nami. Budeme odvezení na prvú planétu, kde budú pre nás vyhovujúce podmienky. Barbulíka už neuvidíme. Bol ručiteľom za naše skutky. Nezvládol to a ako príslušník tejto planéty za to zaplatí. To som už nevydržal. Odtrhol som ruku od živej hmoty a začal do nej búchať päsťami, až zozelenala takmer do čiernej farby. „To nesmiete, to nie! Barbulík je priateľ, nedovolím, aby ste ho zabili. Počujete? Rozumiete? On je priateľ! Chcem, aby tu bol!“ „Som tu, upokoj sa,“ pocítil som na ruke Barbulíkovo chápadielko. Zovrel som ho do náručia. „Nepustím ťa, budeš stále s nami.“ „Nejde to, Peter, nemôžem porušiť zákony na Našej.“ „Zomriem teda s tebou,“ rozhodol som sa. Do pulzujúcej miestnosti vstúpil ďalší živý tvor, ktorého sme doteraz na planéte nestretli. Benov pohľad akoby sa vrátil z cudzích krajov. Zrazu bol ľudský a jasný. Bolo v ňom niečo veľmi ľudské – strach. „Et, to je Et,“ vydýchol prekvapene. Nový prišelec sa trochu podobal ľuďom stavbou tela, len bol trochu vyšší. Kožu mu pokrývali hladké šupiny s kovovým leskom a oči mal zložené z rôzne farebných častí. „Prišiel si po mňa,“ stručne mi oznámil Barbulík a chcel vykĺznuť z môjho náručia. „Nie, ja ťa nepustím. Buď nikto, alebo obaja.“ Et natiahol šupinatú ruku k Barbulíkovi. Zrazu sa však spamätal Ben. Odstrčil nás oboch a postavil sa Etovi do cesty. Et rýchlo stiahol ruku, aby sa Bena nedotkol. Barbulík sa zavrtel. „Pusť ma, Peter. Jeho to veľmi vyčerpáva. Vo svojej blízkosti musí mať svoju energiu…,“ chvíľu zaváhal, ako hľadal prijateľný zrozumiteľný výraz, „musí ju mať skratovanú, inak by aj jeho pohľad vás zabil.“ „Vážne? A ako to robí na tunajšej planéte?“ začudoval som sa. „Vôbec nevychádza. Nemôže. Len ŠFŠK ho znesie. Naučil sa ovládať svoju energiu, ale nie úplne. Pusť ma. Už to dlho nevydrží a zabije nás všetkých.“ „Aj tak nemáme čo stratiť,“ ozval sa tentoraz Ben, „tak nech si poslúži. Žiadne jednoduchšie riešenie ani neexistuje.“ Lenže ako natiahol dlaň k Etovi, ten sa otočil a zmizol v záhyboch chodby. Ben ma vzal okolo pliec a chcel vyraziť za ním, ale chodba zmizla. Bezradne sme sa po sebe pozreli. Barbulík sa chvel a mlčal. „Ruku,“ kývol Ben a obaja sme zase vložili ruky na miesto dorozumievania. Chvíľu trvalo, kým sme pocítili, že s nami ŠFŠK nadviazal spojenie. – Odletíte s Etom v jeho rakete. Barbulík môže s vami. Choďte okamžite, podmienky sú pre vás vhodné. Ste príliš nestáli a nedisciplinovaní pre Našu. Nevracajte sa, už by ste neboli prijatí. Tak sme porozumeli konečnému oznámeniu ŠFŠK. Výťah nás tentoraz odviezol k neznámej vesmírnej lodi. Otvorené vstupy nám vyznačili cestu až do kabíny. Potom sa za nami zatvorili. Eta sme už nezazreli. Natiahli sme si na kuklu skafandra pripravené čelenky, Barbulík sa spredu pripichol mojej kombinézy a stuhol. Viac už neviem, pretože sme okamžite zaspali. Trochu ma bolela hlava, keď som sa prebudol. Barbulík sa ma držal a vyzeralo to, že ešte spí. Že by už bol čas odštartovať? Mrkol som po Benovi. Práve sa naťahoval, ale veľmi vyspato sa netváril. Tak ako ma predtým niečo nabádalo, aby som si čelenku navliekol, tak aj teraz mi niečo hovorilo, aby som ju stiahol. Odložil som ju teda a pošteklil Barbulíka na chápadielkach. Chvíľu trvalo, kým sa prebral, ale potom povyliezol, odopol mi prilbu a obtočil mi okolo čela svoje chápadlo. Bolo veľmi príjemné a upokojujúce. „Nemôžeš sa opýtať Eta, kedy odštartujeme?“ Barbulík sa zavrtel: „Už sme odštartovali a už sme aj pristáli. Môžeme vystúpiť.“ „Čože?“ Nemohol som pochopiť, ako by to bolo možné, keď o ničom neviem. „Sme na mieste, odkiaľ vaša pôvodná raketa odštartovala, môžeme vystúpiť,“ opakoval Barbulík. „Ale tu boli Etovia a všetko zničili,“ namietol Ben nedôverčivo. „Už je to v poriadku. Etovia sa nakoniec s ľuďmi dohodli a z tejto planéty odišli. Nechceli vám ublížiť, len neodhadli svoju energiu.“ „Ako ja na Našej,“ povzdychol som si. „Ale ako je možné, že sme sa počas letu nezobudili?“ „Et zastavil váš život do tejto chvíle.“ „A ako to všetko vieš?“ „Hovoril som s ním.“ „Kedy?“ „Stále s ním môžem hovoriť, kým je nablízku.“ „A o čom ste ešte hovorili?“ „Et nemohol pochopiť, kde také nedokonalé bytosti, ako ste vy, vzali toľko sily.“ „Akej sily?“ „Tej, čo ste použili u ŠFŠK, keď ma mal odviesť.“ „Nie som si vedomý, že by sme použili silu…“ „Ale áno. Vyžarovalo z vás toľko sily, že ste zmenili rozhodnutie ŠFŠK a to sa za dobu, čo ja pamätám, ešte nikomu nepodarilo. Aj ja tú silu u teba cítim, Peter.“ „To je sranda. A ja o tom nič neviem.“ „Nechajte už to rozprávanie,“ prerušil nás Ben, „a poďte sa radšej pozrieť von.“ „Môžeme Etovi nejako poďakovať?“ spýtal som sa ešte, ale Barbulík povedal, že nie. Potom som už pospiechal za Benom. Bolo to tak. Pristáli sme na veľkom kozmodróme hneď vedľa raketového múzea. Zostúpili sme na podzemný pohyblivý chodník, ktorý už teraz fungoval, a kým sme dorazili do nástupnej haly, Etova loď už bola preč. Ani sme sa nestihli poobzerať a hneď nás všetkých troch šmarili do karantény. No čo, musíme to chvíľu vydržať. Hlavne, že tu nie je zelená strava. Po záverečných vyšetreniach nás vraj pošlú zotaviť sa na Zem aj s Barbulíkom. Už sa na to všetci veľmi tešíme.