O jablku, osách a hamižnosti

Jedného dňa na tábore priviezol strýko Saša z dediny zásielku jabĺk. Boli to veľké zelené jablká, extra šťavnaté a sladké, trieda Luxus Plus Delikatisimus. Bolo horúco a na jablká sa zbiehali sliny. Ako rozdeľovačka som si pohotovo prisvojila jedno obzvlášť vydarené jablko, ktoré vyzeralo, akoby práve vyhralo cenu Přemka Podlahy. Voňalo, priam zvádzalo na zahryznutie. Ale keďže som vedela, že popoludní ideme na náročný výlet až do mestečka Domašov, odolala som a schovala jablko na horúcu cestu, kde také šťavnaté osvieženie iste príde vhod. Pokiaľ som videla, väčšina táborníkov takéto múdre myšlienky nemala, pretože jablká zbaštili hneď, čo malo potom na výlete nepriaznivé následky. Ten výlet bol vôbec veľmi vydarený. Najprv z ničoho nič vyskočila z krovia veľká kobylka, pristála na Jáji, len tak sa do nej zahryzla a skočila preč, potom sme zablúdili, pretože drevorubači vyrúbali strom s turistickou značkou, Ondra stratil v lese hodinky, v Domašove sme sa nemohli nájsť a ešte nám ušiel vlak. Ale udalosť, o ktorej vám chcem rozprávať, sa stala na začiatku výletu. Ako som hovorila, sluníčko pražilo, ako keby za to bolo platené, a tak sa po prvom kilometri objavila únava a smäd. A celý ten čas na mňa jablko z batohu volalo: „Už je čas, už je čas na skvelé osvieženie!“ Pred očami sa mi vznášal obraz zeleného jablka, až som v lese takmer vrazila do stromu. Lenže nebolo to také jednoduché, vytiahnuť jablko a zjesť ho, pretože stále za mnou niekto chodil s hláškou: „To je horúčava! Teta, nemáš niečo na pitie alebo tak?“ „Tak to teda nie, žrúti, sami ste si jablká zjedli hneď, hoci som vám hovorila ‚nechajte si ich na výlet‘, a teraz by chceli moje, ktoré si s takým vypätím síl šetrím. Taká nespravodlivosť!“ A keďže otázky nemali konca a ja som mala na jablko už strašnú chuť a nechať si doň hrýzť sa mi naozaj nechcelo, začala som sa nenápadne strácať na koniec zástupu, aby ma nikto nevidel, ako si jablko vytiahnem a s potešením zjem. „Hmm, konečne všetci predo mnou,“ pomädlila som si ruky a vytiahla jablko. Najprv som ho pretiahla pred nosom. To to voňalo! A chrum a hryz, slastná chuť šťavnatého ovocia sa rozliala po jazyku. A potom niekde niekto zakričal, obrovská rana do ruky, jablko vyletelo ako z katapultu a zapadlo do krovia. Ešte s kusom jablka v ústach, vlastne jediným, čo som z celého jablka mala, som bola strhnutá hromadným úprkom dolu svahom. Čo sa stalo? Niekde vpredu v kolóne táborníkov sa niekto rozhodol, že správny cestovateľ musí mať palicu. A tak si ju zaobstarali všetci. Ale keďže len ísť a o palicu sa opierať je strašná nuda, začali ňou čoskoro odpaľovať kamene, pichať do pňov a strkať do myších dier, ktorých bolo v lese plno. A v tom bola práve naša skaza. Jedna z tých myších dier totiž nebola myšou dierou. Hneď ako do nej dotyčný strčil konár, začali liezť žltočierne odborníčky na letecké útoky bodavého typu. „Osy!!! Utekajte!!!!“ zareval pohotovo Ondra, ktorý si po svojich bohatých skúsenostiach pruhované kamarátky už dobre poznal. Nemusel kričať dvakrát. Bzučiaci roj primäl aj najväčšieho pohodára k bleskovému obratu a úteku zo svahu dolu, preč od osí. A pri takom úteku sa nejaká teta stojaca s jablkom v ústach ľahko prehliadne, a tak do mňa vrazili. A tak som nemala ani jablko, ani uhasený smäd, len bodnutie od osy. A to, prosím, celkom nevinne!