Zvieratká a Petrovští

Bol raz jeden chudobný vdovec, mal malú dcérku Zdeničku. Bývali v chalupke so záhradkou, sadili si zemiaky na políčku za humnami, v lete zbierali haluzinu, paberkovali po poliach, v zime sedával otec za krosnami a Zdenička pletala koše. Ale dva roky sa nerodilo, práce nebolo, nebolo odkiaľ vziať na živobytie, ani čím zaplatiť daň, až prišli páni z úradu a dali vybubnovať, že zajtra sa bude predávať chalupa, záhradka, pole, domáce zvieratá, všetko. Tak to kedysi bývalo. Otec teda sedel podvečer v izbe smutný, hlavu v dlaniach, Zdenička plakala, išla sa rozlúčiť so svojimi zvieratkami, vyžalovať sa im. Ovečke uviazala na krk červenú pentličku s mosadzným zvončekom, kačičke, pani Linduške, nalila do válova vody a nasypala nasekanej žihľavy so zemiakmi, kohútovi Kokrháčovi nasypala zrno, trojfarebnému Mackovi vylial mliečko z jej večere do misky, pozrela sa aj do chlievika, kde býval capko Nebojsa, dala mu tam čerstvé lístie a potom si sadla pri Voriškovej búde, hladkala ho po krku, odviazala ho, ľutovala, akého pána dostane nasledujúci deň, hovorila s ním, až slnko zapadlo a bolo treba podať večeru. Voriško, múdry pes, obehol stavenie, ovoniaval vrátka, zabrechal na vrabce v baziovom krovisku, potom zdvihol zástrčku na capkovom chlievku a zavolal aj Macka na dvor – na poradu. Keď sa všetci zišli, povedal im, čo počul, čo ich čaká. Ovečka ľutovala, že jej nikto nebude dávať soľ oblizovať, kačička sa starala, či nový gazda nedá mláky na dvore vysušiť, Macko mal zasa starosť, kto ho bude držať na kolenách, dávať mu namočenú žemľu na desiatu, tak sa každý o niečo bál, len capko – odjakživa bol rebel – vyhlásil, že on proti takémuto predávaniu protestuje, že bude lepšie zobrať sa a ísť do sveta, a hneď si aj vzal chlpatú perinu zabalenú do remeňov a urobil si na cestu uzol. Voriškovi bolo ľúto, že nikto nespomenul gazdu a Zdeničku, vyčítal im, že nie sú vďační, ale nakoniec aj on vyhlásil, že radšej pôjde preč, než by mal slúžiť novému pánovi. Tak sa všetci pripravili na cestu, kačička si vzala mošničku, ešte po starej mame, Voriško zviazal do uzlíka všetky kosti, čo mal pri búde zahrabané, nachystané pre kmotru príhodu, a skôr než sa celkom zotmelo, už boli na ceste do lesa. * Voriško vpredu hľadal cestu, capko poskakoval od veselosti, trhal lístie, ovečka cinkala zvončekom, pásla sa v tráve, kocúr sa plazil mladinou, striehol na vtáky, kohút s kačičkou sotva stačili držať s nimi krok. Ale spustil sa dážď, lejak, búrka, Voriško stratil cestu, nevedeli, kadiaľ kam. Tak capko vraví: »Kokrháč, vyleť na strom, pozri sa, kde svieti svetielko.« Kohút vyletel, obzeral sa po čistinách, lesoch, hvozdoch, dolinách, zrazu zakikiríkal – uvidel svetielko. Zletel na tú stranu a hneď sa všetci vybrali touto cestou hľadať nocľah. Prídu na pustatinu, tam stojí chalupka, z okienka svieti svetlo do tmy. Radili sa, čo a ako, až sa dohodli, že capko Nebojsa je udatný, dočiahne do okna, nech sa teda ide pozrieť, čo je to tam za jednu. Capko sa zdvihol a išiel, už neposkakoval, ale predsa došiel, postavil sa na zadné nohy, hľadel do izby. Čo vidí, zbojníci tam sedia – Petrovští. Na stole kopy zlatých mincí, okolo stola jeden väčší zbojník ako druhý, fajčia a pijú, kričia, až ten v čiapke s ušami tresol päsťou do stola a vraví: »Nech ma v tej rane čert vezme, ak to nie je zlodejské delenie!« Capko sa zľakol, ako chlap tresol do stola, trkol do okna, až sa sklo rozsypalo, a do izby hľadí chlpatá tvár, dlhá brada, hrubé pery, vyguľené oči a dva rohy – hotový diabol. Zbojníci ani nečakali, kým príde po nich do izby, stratili sa v tme ako para. Capko sa spočiatku ukryl, ale keď videl, že chalupa je prázdna, nič sa nehýbe, išiel a oznámil, že je to dobré bývanie, dá sa tu prenocovať. Vošli dovnútra, každý sa usadil, ako sa mu hodilo. Ovečka si ľahla hneď pri dverách, kačička vliezla do ošatky vedľa pece, Voriško sa zvinul pod lavicou, kohút si vyletel na bidlá, sedel tam ako na hrade, capko zaliezol pod stôl a Macko si ľahol rovno na stôl na vrecúška so zlatými mincami. Tak boli všetci dobre uložení, pred búrkou ukrytí, ale milí zbojníci klepkali vonku zubami, triasla ich zima a mali strach, čo sa deje. Napokon sa všetci zasa našli v Starej rokline, rozložili oheň, uvažovali, čo to len mohlo byť, čo ich mohlo vyľakať. Zdalo sa im to byť predsa len čudné, kde by sa dnes na svete vzal čert, tak sa dohodli, že sa Janko má zobrať, vrátiť sa k chalupe, vyzvedieť, čo sa tam deje, Janko nebol odvážny, ale odjakživa bol ku všetkému povoľný, natiahol si vrece na hlavu a išiel. Príde k chalupe, dážď len crčí po streche a vietor tluče okenicami, ale v chalupe tma a ticho. Tak si pomyslel: to je dobrá vec, stiahol vrece z hlavy, opatrne vzal za petlicu a vošiel dovnútra. Ale len čo za ním zavrzgali dvere, bolo zle, nastal taký rámus, že mu sluch odchádzal. Ovečka, ako na ňu potme stúpil, zabečala: Bé, bé, bé, niekto tu je! Kačica, ako to začula, v ošatke spustila: Kač, kač, kač, čo je to len zač? Janko skočil do izby, ale kohút sa zobudil, zatriasol krídlami, zletel z bidiel rovno Jankovi do vlasov a zakikiríkal: Kykyrykí, zlodej, to sa vie! Voriško bol tiež hneď hore, zabrechal: Hafy, hafy, haf, podaj mi ho! Raf! a už držal Janka za lýtko, až Janko vykríkol, padol rukami na stôl, rovno Mackovi do kožucha. Macko vykríkol, zaťal mu všetky štyri pazúry do tváre, capko spod stola strašne zameketal, od strachu vyletel von a nabral milého Janka na rohy a tak ním pred chalupou udrel, až mu kosti chrastili, a skákal po ňom ako divý. Janko, úbožiak, sa sotva dopotácal do Starej rokliny. Keď tam došiel, všetci sa zhrozili, aký bol roztrhaný, doškriabaný, zakrvavený. Dali mu vody, prosili ho, aby im povedal, aký čert to tam na chalupe vyvádza. Ale Janko sa poškriabal na hlave, vravel: »Bratia milí, ach, čo čert, o toho by nešlo, ale kdeže – celý súd sa nám tam usadil – a aký! Do najdlhšej smrti som nevidel takého vysokoblahorodého pána sudcu, a čo som už súdov prešiel a väzníc poznal. Ako ten to má usporiadané a ako ten všetko hneď rozsúdiť vie – a nič zatvárať, všetko hneď hotovo vyplatiť, bez rečí! Však to vidíte na mne, čo vás tam čaká, ja som už svoj diel dostal! Keď som došiel, všade ticho, vojdem slušne do dverí, ale tam už sedí vrátnik v chlpatom kožuchu, hlási mocným hlasom: »Niekto tu je!« Ani sa nenazdáš, už je tu pisár, má pier ako vták v krídlach, pýta sa, čo si zač. Ale ešte som ani nepozdravil, už tam stál husár, ostrohy na nohách, vzadu šabľu, furažku na hlave, zakričí: »Zlodej, to sa vie,« a chmat, už ma drží za vlasy! Chcem prosiť o odpustenie, že som obťažoval, ale hneď druhý pandúr mi dal nohu do želiez a marš pred vysokoblahorodého pána. Ach, ten vysokoblahorodý pán! Fúzy mal ako kyrysník a očami svietil ako kocúr a všetky peniaze už mal u seba. Sotva som povedal: »Prosím, milosťpane,« nič nechcel počuť, všetko vedel vopred, vletel mi rukami do tváre, zaucho za zauchom len pršali, zakričal na mňa po nemecky čosi ako mňau, vau, lau, mňau, nerozumel som mu ani slova, zato mu rozumel jeho hajduch. Nič iné to nemohlo znamenať, než – poriadne vyšibať. Zareval na mňa po maďarsky: »Mek, mek, mek,« pretiahol ma palicou, div mi chrbát neprerazil, celé telo mi rozbodal hneď dvoma šabľami naraz a vonku si na mne ešte zatancoval čardáš – ani neviem, ako som sa odtiaľ k vám dostal. Ak sa niekomu ešte chce tých peňazí, zbohom. Ale mne sa zdá, že sme už odsúdení. Ja tam už nevleziem ani za nebeské kráľovstvo.« Ostatným sa tiež nechcelo ísť k vysokoblahorodému pánovi sudcovi po tie peniaze, radšej dbali, aby odtiaľ čo najskôr zmizli. * Zvieratká spali zvyšok noci pokojne. Zavčasu ráno, keď sa zobudili, videli na stole vrecúška so zlatými mincami a chalupu celkom prázdnu. Tak Voriško rýchlo nabral tých dukátov do uzlíka, naložil ich kačičke do mošničky, capko si ich nabral do periny a dali sa klusom späť domov. Došli, slniečko už stálo vysoko na oblohe, gazda na dvore chodil s pánmi z úradu, mal im odovzdať majetok, a zvieratiek nebolo. Zdenička sedela v záhradke pri kope nábytku, čo si mali vziať so sebou, a plakala. Tu pribehne ovečka, priletí kohútik, prikolíše sa kačička, Macko vyskočí na lono, napokon capko s Voriškom nesú vrecia dukátov. Zdenička sa hneď rozbehla k otcovi, otec hneď zaplatil daň, páni z úradu hneď odišli, zdvorilo sa porúčali, už zas bolo všetkým dobre. Voriško si vliezol do búdy, kohút vyletel na hrad k sliepkam, Macko si ľahol na slniečko a priadol, ovečka sa pásla v záhrade, kačička sa kúpala v mláke, už bolo v chalupe peňazí hojnosť, otec so Zdeničkou mali po starostiach, tak zvieratkám poďakoval, do smrti ich dobre choval