Siváčik

Bol raz jeden chudobný sedliak a ten mal syna, ktorého vychovával počestne, ako sa na kresťana patrí. Ako chlapec rástol, bol mu otcov dom príliš tesný a rád by išiel do širokého sveta. Otec z toho vôbec nebol nadšený a zaprisahával ho, aby sa držal pri zemi a poctivo sa živil, ale nepomohlo to, syn trval na tom, že sa poobzerá po svete. Tak sa otec napokon nahneval a vykríkol: „Nech by si tri dni a tri noci bežal a nemohol sa zastaviť!“ Ako povedal, tak sa stalo. Synok musel tri dni aj noci bez zastavenia utekať. Cez deň ho pálilo slnko a v noci mu bola zima a kropila ho studená rosa, trápil ho hlad aj smäd, ale nič nepomohlo, otcova kliatba neodletela s vetrom, musel bežať až do konca tretieho dňa. Potom sa vyčerpaný a na smrť zmorený zváľal na zem; kde zoženie niečo na jedenie, nevedel, lebo sa ocitol v divokom a pustom lese. Tu k nemu zrazu pribehol malý sivý mužíček, zastal a pýtal sa, čo mu chýba. „Ale,“ odvetil chlapec, „mám taký strašný hlad a smäd, že to už dlhšie nemôžem vydržať.“ „Ak je to všetko, čo ťa trápi, to ti ľahko pomôžem!“ povedal siváčik. „Poď so mnou a budeš mať toľko, koľko si budeš priať.“ Tak pozbieral posledné sily, vstal a išiel za mužíkom.

O malú chvíľu dorazili k nesmierne veľkému čiernočiernemu zámku, vošli dovnútra a po širokánskom schodisku vystupovali hore, kde obrovskými dverami vošli do rozľahlej a vysokej siene. V celom zámku nebolo vidieť ani počuť živú dušu, všade bolo hrobové ticho. V sieni stál obrovský prestretý stôl, obklopený vysokánskymi stoličkami. „Dáme si chutiť!“ povedal siváčik. „Ale rýchlo, nesmú nás tu pristihnúť!“ Vyšplhali sa, ako najrýchlejšie vedeli, po nohách stoličky hore na stôl, kráčali po ňom medzi tanierami a misami a jedli a pili do sýta. Potom sa zase po nohách stoličky skĺzli dolu, zbehli po schodisku a dverami vybehli von. Bol práve najvyšší čas, lebo dvere za nimi s veľkým treskotom zapadli, až chlapcovi odrezali kus podrážky na päte. Ten bol ale zase veselý a spokojný a na všetky trampoty predošlých troch dní hneď zabudol. Poskakoval za sivákom do lesa, stále hlbšie a hlbšie až na jedno poriadne zarastené miestečko. Tam mu dal starček paličku a povedal: „V tom zámku žijú traja obri, sú to ľudožrúti. Len čo sa vrátia domov a uvidia, že im niekto ujedol z ich misiek a upil z ich pohárov, prídu do lesa a budú nás hľadať. Keď nejaký príde a nájde ťa, musí sa zohnúť, aby ťa mohol zodvihnúť a zjesť. Ty ale buď pripravený a tou paličkou ho udri po hlave, hneď sa zvalí a bude po ňom.“ Mladíkovi div že nepadlo srdce až do nohavíc a mužíka prosil: „Zostaň so mnou, nebudem sa tak báť.“ Ale siváčik povedal: „Báť sa nemáš naozaj čo, oni ti nič neurobia, keď urobíš to, čo som ti povedal. Ja tu nesmiem zostať, inak by to všetko bolo nadarmo.“ A vkĺzol do skrýše, ktorú mal opodiaľ, a tam vyčkával, čo sa bude diať.

Čoskoro nato v lese zapraštalo a zaburácalo, zahučalo a zalomozilo, to bol jeden z obrov, ktorý prichádzal, musel si najprv urobiť miesto, a tak stromy pred sebou rozhŕňal rukami nabok. Keď prišiel k chlapcovi, zreval: „Mám ťa! To si jedol z mojej misy! Tak teraz zjem ja teba!“ A zohol sa, aby ho schmatol, ale ten ho praštil paličkou po čele a žuch! Obor v tej chvíli ležal nohami hore a bolo po ňom! V okamihu tu bol siváčik a volal: „Rýchlo! Rýchlo! Musíme ho skryť skôr, než dorazia tí dvaja druhí!“ Schmatli obra za vlasy, zatiahli ho hlbšie do podrastu a tam ho prikryli lístím. Chvíľu nato to v lese zašuštalo a zasvišťalo, zaburácalo a zapraskalo, akoby sa privalila búrka. Ale bol to druhý obor, ktorý prichádzal, nebol rozhorčený o nič menej ako ten prvý. Keď chlapca našiel, zreval: „Mám ťa! To si jedol z mojej misy! Tak teraz zjem ja teba!“ S týmito slovami sa zohol, ale chlapec ho trafil priamo do čela, preto sa obor zvalil a už nevydal ani hlásku. A hneď tu bol zase siváčik a volal: „Rýchlo s ním preč, kým príde ten tretí.“ Tak ho za vlasy odtiahli k jeho kamarátovi a nahádzali naň suché lístie, aby z neho človek nezazrel ani špičku nosa. Siváčik mal pravdu, keď sa tak náhlil, lebo sotva ležal obor pod suchým lístím, ozval sa lesom divý krik a hrmot, veľké lomozenie a burácanie a lámanie, to vám bol ten tretí obor a ten mal krok taký ťažký, že sa pod ním chvela zem. Keď chlapca našiel, zreval nahnevaný bez seba: „Mám ťa! To si jedol z mojej misy! Tak teraz zjem ja teba!“ Keď sa ale zohol, aby ho schmatol, trafil ho chlapec svojou paličkou rovno medzi oči, a tak sa ľudožrút zosunul k zemi a už ani nepípol. Siváčik celý šťastný vyskočil zo svojho úkrytu a volal: „Tento tu môže zostať ležať, ten bol posledný. Teraz pôjdeme späť do zámku, sme jeho páni. Ale skôr mi musíš sľúbiť, že ma budeš vo všetkom verne nasledovať, čo ti poviem alebo uložím. Uvidíš, že ti to bude na úžitok.“ Chlapec mu to s radosťou sľúbil a nasledoval mužíčka k tomu čiernočiernemu zámku.

Vošli dovnútra a prechádzali komnatami, až vošli do jednej, kde na stene visel veľký, ostrý a žiariaci meč. Tu mužík povedal: „Zlož ten meč dolu!“ A keď to chlapec urobil, siváčik pokračoval: „Teraz mi zotni hlavu!“ „Ach, ako by som mohol?! Nič zlé si mi predsa neurobil!“ zvolal mladík. Ale mužík sa nahneval a zvolal: „Tak mi zotneš hlavu, alebo mám zotnúť ja tvoju?!“ Tak mu nezostávalo nič iné, než aby vzal do oboch rúk meč a odťal sivákovi hlavu. Keď ale hlava spadla dolu, spadli aj jeho sivé šaty a ako sa motýľ vyliahne zo škaredej kukly, tak sa pred chlapcom zjavila panna taká prekrásna, že od samého úžasu a očarenia zo seba nemohol vypraviť slovko. Myslel si, že je to len krásny sen, ale dievča mu podalo ruku a povedalo: „Teraz vidíš, že si dobre urobil, že si ma poslúchol.“

Potom mu rozprávala celý svoj príbeh a bolo to smutné rozprávanie. Pred mnohými rokmi prišli do tejto krajiny, kde vládol ako gróf jej otec, títo traja obri. Zámok napadli a všetkých, ktorých našli, zjedli, celú jej rodinu, dvoranov aj čeľaď, len ju samu si nechali, pretože bola taká krásna. Chceli ju zadržať pri sebe, ale pretože im s pomocou božou neustále unikala, napokon ju premenili na sivého mužíčka a zámok zakliali do čiernoty. Potom pokračovala: „Ale vyslobodil si ma iba spolovice, ani zámok ešte nie je vyslobodený, preto musíš svoje dielo dokončiť. V lese rastie obrovský dub, ktorý musíš vyhľadať. Na jeho kmeni je sedem dutín, jedna nad druhou, v tej siedmej sedí holubica na dvoch vajíčkach, ktoré musíš priniesť a rozbiť mi ich o hlavu.“ Chlapec urobil, čo mu prikázali. Našiel obrovský dub so siedmimi dutinami a v tej najvrchnejšej dutine holubicu a pod ňou dve vajcia, ktoré priniesol a hodil ich panne na hlavu. V tom okamihu to v celom zámku zapraskalo, akoby mal byť koniec sveta, a zámok bol biely ako sneh, akoby ho práve postavili. Mladík potom slávil s krásnou grófkou svadbu, najal si fúru sluhov a ten krásny zámok celý ožil ako kedysi.

A čas bežal, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Po roku sa malo šťastie tých dvoch završiť, lebo grófka cítila, že čoskoro porodí dieťatko. A keď na ňu prišla ťažká hodinka, porodila namiesto dieťaťa sivý oblázok. Mladý gróf bol zúfalstvom celý bez seba, ale žena ho tešila a povedala: „Toto je ešte následok zakliatia, ktoré na mňa zoslali obri, ale upokoj sa, lebo nám môžeš ľahko pomôcť. Zanes ten kameň do pivnice a rozsekni ho tým mečom, ktorým si mi vtedy odťal hlavu, keď som bola ešte sivákom.“ Tak splnil jej želanie, a keď meč prešiel cez kameň, vytryskla z neho krv, čoho sa veľmi zľakol, nechal kameň kameňom a bežal za svojou ženou, aby ju o tom informoval. Ona však povedala: „Dobre si urobil, teraz počkáme sedem dní a potom choď do pivnice a uvidíš.“ Srdce grófovi sotva bilo, keď za sedem dní otváral dvere pivnice, ale to bolo zrazu radosti, keď uvidel na mieste krvácajúceho kameňa prekrásne dievčatko, ktoré sa naňho múdro usmievalo a naťahovalo k nemu ručičky. Zodvihol ho a radostne bežal k svojej žene.

Keď boli zase v poriadku, vydal sa gróf domov, aby obdaroval svojho chudobného otca i celú dedinu. Každému roľníkovi daroval kus lesa, ktorý si mohol vymýtiť a vyklčovať a potom obrábať. So svojou ženou potom žil šťastne a spokojne ešte dlho, predlho.