Medvedia koža

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden mladý vojak. Kým trvala vojna, nestaral sa, čo bude zajtra robiť. Ale keď bolo po vojne, povedali mu:
„Choď si, kam chceš.“
Rodičov už nemal, remeslo nevedel, pracovať zabudol. Len puška mu zostala. A tak sa s ňou vybral do sveta.
K večeru prišiel na veľkú čistinu. Uprostred čistiny stál dub a pod ním svieža tráva. Vojak si sadol do trávy, pušku položil vedľa seba, odpočíval a mädlil si bradu. „Taký kúsok pečienky alebo koláča, alebo aspoň krajec chleba by neuškodil...“ hovoril si.
V konároch duba zašumelo a zahučalo a nevedno odkiaľ sa pred vojakom zjavil chlapík v zelenom kabátiku, pekne urastený, len na jednej nohe mal kopyto.
„Ja viem, vojačik, čo ti chýba,“ spustil chlapík hneď, „a prišiel som, aby som ti dal peňazí, koľko si budeš priať. Len by som rád vedel, či sa aj ty bojíš.“
„Vojak a báť sa? Ako sa to rýmuje?“ odvetil vojak. „Ničoho na svete sa nezľaknem.“
„Hneď si ťa vyskúšam,“ povedal ten prezlečený čert, „obzri sa.“
Vojak sa obzrel a vidí medveďa, ako sa s hrozným bručaním ženie rovno na neho.
„Oho,“ zvolal vojak, „hneď ti pošteklím papuľu, že ti prejde chuť bručať.“
Zdvihol pušku a vystrelil. Medveď sa zvalil, ani sa nepohol.
„Čo sa týka toho, nebojíš sa, to vidím,“ povedal čert, „ale kým dostaneš peniaze, musíš mi ešte niečo sľúbiť.“
„Von s tým,“ zavelil vojak.
„Musíš mi sľúbiť, že sa sedem rokov nebudeš umývať, že si nedáš ostrihať ani fúzy, ani vlasy, ani nechty. Dám ti kabátik a plášť a sedem rokov ich musíš nosiť. Ak v tom čase umrieš, budeš môj, ak sedem rokov prežiješ, dám ti slobodu aj bohatstvo.“
„A prečo nie,“ povedal vojak, „smrti sa nebojím, ale od hladu by som nerád umrel.“ A sľúbil, čo čert chcel. Dostal za to zelený kabátik.
„Kedykoľvek siahneš do vrecka, vždy vytiahneš hrsť plnú peňazí,“ vykladal čert. Potom stiahol medveďovi kožu a povedal:
„Táto koža bude tvoj plášť aj posteľ, na nej budeš spať a vo dne v nej budeš chodiť.“
Vojak si obliekol zelený kabátik a hneď siahol do vrecka. Vytiahol hrsť dukátov.
„To je mi živobytie,“ zasmial sa a obzeral sa po čertovi. Ale ten už zmizol. Vojak si prehodil medvediu kožu a ponáhľal sa do najbližšieho hostinca.
Od toho dňa sa vojak nevyhýbal ničomu, čo škodilo peniazom. Načo šetriť, keď mu dukáty rástli vo vrecku! Len keby sa mu nemenil vzhľad. V prvom roku to ako-tak išlo, ale v druhom vyzeral už ako huňatá obluda. Vlasy mu padali do tváre, fúzy vláčil po zemi, na prstoch mal pazúry a od špiny sotva videl. Tak chodil vojak po svete v medvedej koži a sám už vyzeral ako medveď.
Kde ho ľudia poznali, volali ho Medvedia koža. Kde ho ešte nepoznali, utekali pred ním a nechceli s ním nič mať. Len chudobní ľudia sa k nemu hlásili, pretože ich nikdy nenechal odísť s prázdnymi rukami. Po štyroch rokoch prišiel podvečer do hostinca, kde ešte nikdy nebol. Hostinský nechcel ani počuť, že by čudnému huňáčovi dal nocľah. Ale Medvedia koža vytiahol z vrecka dukáty a vopred ich vysypal na stôl. Teraz hostinský nič nenamietal a odviedol Medvediu kožu do izbičky, doniesol jedlo a pitie a prosil, aby z izbičky nevychádzal.
Nešťastný vojak si sadol vo svojej izbičke a zo srdca si želal, aby už mal tých sedem rokov za sebou. A čo to? Vedľa niekto plakal a nariekal. Vojak vstal a šiel sa pozrieť. V susednej izbe sedel starý muž, hlavu si držal v dlaniach a ničoho si nevšímal.
„Čože vás postihlo zlé?“ opýtal sa vojak.
Muž otočil hlavu, a keď zbadal, kto za ním stojí, vyskočil a chcel utekať.
„Nebojte sa,“ upokojoval ho vojak, „som človek ako vy a rád vám pomôžem.“
Kto tak milo hovorí, nemôže byť zlý, myslel si muž a rozhovoril sa o svojom trápení.
„Nech si ktokoľvek, ako by si mi mohol pomôcť! Prišiel som v obchode o všetky peniaze a čaká ma bieda a núdza. Neviem, čo budem robiť a čo si počnú moje dcéry. Teraz nemám ani peniaze, aby som zaplatil hostinskému účet. Keď zajtra ráno nedostane odo mňa peniaze, dá ma zavrieť do väzenia.“
„Tým sa trápiť nemusíte,“ povedal vojak. Dal zavolať hostinského, zaplatil mu a starcovi nadelil zo svojho čarovného vrecka toľko dukátov, že bol bez starostí. Starec bol bez seba od radosti a chcel zarastenému vojakovi ukázať, aký je mu vďačný.
„Poď so mnou,“ pozval Medvediu kožu, „moje dcéry sú krásne ako hviezdy, vyvoľ si jednu z nich za ženu. Až započuje, čo si pre mňa urobil, nebude žiadna z nich váhať. Pravda, vyzeráš trochu čudne, ale to sa dá zase do poriadku.“
Medvedia koža šiel so starcom rád. Tak dlho ho už nikto nikam nezval.
Keď najstaršia dcéra uvidela Medvediu kožu, vyľakala sa, až vykríkla, a bežala preč. Druhá neutiekla, poobzerala si ho od hlavy po päty a povedala:
„Ako si môžem vziať za muža niekoho, kto nevyzerá ako človek? To by som sa radšej vydala za medveďa, ktorého tu ukazoval medvediar. Ten mal aspoň husársky kabát a biele rukavice.“
Ale najmladšia dcéra povedala:
„Milý oco, iste je dobrák, keď vám pomohol v núdzi. Sľúbili ste mu nevestu, dodržím vaše slovo.“
Medvedia koža od radosti až zčervenal. Škoda, že mal tak zarastenú a zašpinenú tvár, inak by jeho radosť všetci videli. Hneď stiahol z prsta zlatý prsteň a rozlomil ho na dva kusy. Do jednej polovice prsteňa vpísal meno dievčaťa, do druhej svoje. Kus prsteňa so svojím menom dievčaťu daroval a prosil ju, aby ho opatrovala. Druhú polovicu sám dobre uschoval.
„Musím ešte tri roky putovať,“ povedal. „Ak sa o tri roky nevrátim, nevrátim sa nikdy. Mysli na mňa, nech tie tri roky prežijem.“ Povedal a rozlúčil sa.
Mladá nevesta si obliekla čierne šaty, a kedykoľvek pomyslela na ženícha, zaliali sa jej oči slzami. Sestry sa posmievali.
„Dávaj pozor,“ hovorila najstaršia sestra, „medvede majú radi sladkosti, keď sa mu budeš zdať sladká, zožerie ťa.“
„Musíš pekne robiť všetko, čo bude chcieť,“ vykladala druhá, „inak začne bručať.“
A druhá dodávala:
„Ale svadba bude veselá, medvede dobre tancujú.“
Nevesta mlčala a myslela na ženícha. Medvedia koža zatiaľ putoval po svete od dediny k mestu, od mesta k dedine, a kde mohol, robil dobro.
Konečne nadišiel posledný deň siedmich dlhých rokov. Vojak sa vrátil na čistinu a posadil sa pod dub. Nesedel dlho a v konároch duba zašumelo a zahučalo a nevedno odkiaľ sa pred vojakom zjavil zase ten chlapík a hrabal kopytom.
„Daj mi zelený kabátik,“ zabublal, „a nech ťa už nevidím.“
„Tak ďaleko ešte nie sme,“ odpovedal Medvedia koža, „keď som vyhral, musíš ma najprv očistiť.“
Čertovi sa veľmi nechcelo, bublal a brblal, ale nakoniec doniesol vodu, vojaka umyl, ostrihal mu vlasy, fúzy a nechty a učesal ho. Za chvíľu vyzeral vojak ako človek a nikto by v ňom nespoznal Medvediu kožu.
„Tu máš, čerte, svoj kabátik,“ hodil vojak kabát ďaleko od seba. Bol rád, že unikol peklu.
Čert schmatol kabát a v okamihu zmizol.
Vojak mal peňazí dosť. Kúpil si zamatový oblek, sadol si do koča a dal sa so štyrmi bielimi koňmi odviezť k neveste. Otec nevesty sa díval z okna a čudoval sa, že k nemu ide vznešený pán v koči. Kdeže by mu napadlo, že je to Medvedia koža! Kým zišiel do dvora, pán vystupoval z koča.
„Chcem sa oženiť,“ povedal, „a prišiel som si po vašu dcéru.“
„Ale po ktorú?“ klaňal sa otec, „mám tri dcéry a najmladšia si už muža vybrala.“
Akonáhle staršie sestry započuli, že prišiel nápadník, išli do komory a obliekli si najlepšie šaty. Každá si myslela, že ona je tá vyvolená. Najmladšia dcéra sa starala o pohostenie. Naliala vína a vojak ju vyzval:
„Pripime si na zdravie a na to, aby sa šťastlivo vrátil ten, na koho čakáte.“
Nepozorovane vhodil do pohára polovicu prsteňa a pohár podal neveste. Napili sa a dievča našlo v pohári polovicu prsteňa so svojím menom. Vojak sa usmial a vraví:
„Áno, som tvoj ženích. Medvediu kožu som navždy odložil a nikdy sa už do takých spolkov púšťať nebudem. Prišiel som si po teba a svadba musí byť čo najskôr.“
Vtom sa vrátili aj sestry, vystrojené ako na muziku, a keď videli a počuli, čo sa stalo, zozelenali od zlosti. Veru, nevypláca sa merať iba podľa kabáta.
A chcete vedieť, aká bola svadba vojaka s najmladšou dcérou? Choďte sa pozrieť sami, ešte prídete načas. Ale musíte oklikou, aby ste si nabehli.