Kmotra líška Eliška

Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna celkom malá líštička. Mala ryšavú kožušinku s bielou náprsenkou, chlpatý chvostík, dve múdre očká a dve bystré ušká. Volala sa Eliška. Dostala meno po svojej praprababke, ktorá bola kráľovského rodu a volala sa Elizabetha. A naša Eliška po nej zdedila nielen meno, ale aj vznešenú chôdzu a vybrané správanie.
Bývala preto pozývaná na rôzne večierky a recepcie, bola ozdobou každého banketu i rautu, nesmela chýbať na žiadnej významnej ani nevýznamnej, malej ani veľkej spoločenskej udalosti. Minulý rok na jeseň ju dokonca požiadali, aby pomohla pripraviť výročný ples medveďov. A to už je čo povedať, pretože medvede si len tak od niekoho radiť nedajú. A obzvlášť nie od líšok.
Jedného rána priletel k Zrzkounkom bocian a priniesol so sebou malého líška Toníka. To bola radosť! Veď bol prvým potomkom prastarého a váženého rodu. Zápisy z líščích kroník dokonca hovoria, že rodina Zrzkounkov bola jednou z piatich zakladajúcich rodín lesa! A aj keď kronikárom sa nedá veriť všetko, v jednom sa zhodli ..... bez Zrzkounkov si les Pukles nikto nevedel predstaviť.
Toho slávneho dňa, keď sa Toník narodil, zišla sa líščia rada rodu. Prišli staré líšky aj starí líškovia, aby vybrali, kto sa stane malému benjamínkovi kmotrom. Rokovanie bolo dlhé, predlhé. Niektorí navrhovali havrana Krákoru.
„Toho nie, má smutný frak a je to smutný patrón. Krstiny majú byť veselé.“ Iní navrhovali zajaca Aloisa.
„Toho tiež nie, hneď je tu, hneď tam. Kým by krstiny skončili, obehol by trikrát les.“ Dokonca sa objavil aj návrh, aby sa kmotrom stal tchor Bořek. Ale to nikto nebral vážne. A keďže rokovanie nebralo konca a už sa chýlilo k večeru, rozhodli sa, že pôjdu spať. Rada starších sa potom znova zíde na druhý deň ráno. Každý si mal potom pozorne zapamätať, čo sa mu tú noc bude snívať. Pretože sny sú niekedy múdrejšie ako plané reči.
Ráno, len čo slniečko vykuklo nad obzor, zišli sa líšky a líškovia opäť. Posadali si okolo veľkého stola a jeden po druhom postupne rozprávali, čo sa im snívalo. Boli to neskutočné príbehy. Niektoré viac, iné menej zmätené. Ale žiaden im odpoveď nedal. Líškovi Vojenovi sa dokonca snívalo o vode, a tak usudzoval, že kmotrou by mala byť niektorá z vážených rýb, napríklad sumec alebo úhor. Aj tento návrh bol zamietnutý veľkou väčšinou hlasov.
„Čo sa dá robiť, budeme musieť vyhlásiť voľby. Čo rodina, to jeden hlas,“ vraví najstarší líšok.
„Načo voľby? To prinesie len zlú krv,“ nesúhlasili ostatní. A spory nebrali konca. Padali návrhy a protinávrhy. Až nakoniec nikto nevedel nič a každý hlasoval proti všetkému. To už o tej hanbe vedel celý les. „Líšky sa nevedia dohodnúť,“ nieslo sa po lúkach, po chodníkoch aj v korunách stromov.
Ale Vy už určite viete, ako to dopadlo. No, o tej patálii sa dozvedela aj Eliška. Práve sa vracala z návštevy susedného lesa, keď na ňu zavolal komár. Otočila sa a on jej to všetko pošepkal. Rozhodla sa hneď. A tak hoci na to ešte zďaleka nemala vek, dostavila sa pred slávnu radu, že sa chce malému Toníkovi stať kmotrou ona. Najprv bolo chvíľu ticho, ale potom všetci prepukli v jasot:
„Áno! To je nápad!“ A volali aj:
„Nech žije Eliška! Nech žije Eliška.“ A malý Toník nakúkal dverami a hovoril si:
„Tá sa ma určite zastane, keď si natrhnem v lese nohavice.“
A bol rád, že bude mať takú múdru a rozhodnú kmotru.