Chudobná Madlenka

Ako biedu s matkou mala, ale ako tajomná biela ruka jej zlatý poklad dala a ona potom neustále na neznámeho rytiera myslieť musela, až si život vzala

Chebský hrad nad vlnami rieky Ohře stál už po stáročia a sídlili tu falcgrófi. Ale nielen páni tu žili a umierali, raz sa kuchárke narodila aj dcéra Madlenka. Pani purkrabina sa sama ponúkla za krstnú matku, hoci otec sa stratil vo svete skôr, než sa dieťa narodilo. Tak dostala Madlenka bohatú krstnú matku a mama ju mohla brať so sebou do služby. Dieťa bolo dobré a celé dni spalo na peci v hradnej kuchyni. Keď podrástlo a batolilo sa, často ho brala pani purkrabina k sebe, aby sa s Madlenkou pohrala, lebo vlastné deti nemala.
Keď bolo dievča väčšie, pomáhalo matke v kuchyni a z dlhej chvíle ho pani naučila vyšívať na bielom plátne i na hodvábe.
„Nech sa aspoň niečomu odo mňa priučíš,“ hovorievala, keď videla, ako sa dievča usiluje. „Snáď ti to raz v živote príde vhod a lepšie sa uživíš.“
„Pán Boh zaplať, pani krstná! Niekedy sa ani nemôžem dočkať, kedy zasa vezmem ihlu do ruky. Vždy vidím lístok alebo púčik už vyšitý,“ ďakovala úprimne Madlenka.
„Však som si všimla, že najradšej vyšívaš, čo ťa napadne, a to nevie každá. Niekedy sa tým však pani nezavďačíš. Čo si ktorá objedná, musíš vždy urobiť.“ Pani purkrabina viedla dievča ku skromnosti. Raz si od nej dala vyšiť zlatý čepiec a išla v ňom do mesta. Všetky panie jej ho závideli a pýtali sa, odkiaľ ho má. Purkrabina nezamlčala, akú dobrú vyšívačku má, a zobrala ich k sebe na návštevu. Doma už mala od Madlenky rôzne pekné vyšívanie. A ony sa radi prišli pozrieť. Keď im pani otvorila truhlicu, dlho sa prehrabávali v Madlenkinom vyšívaní a jedna cez druhú vzdychali nad tou krásou. Každá potom chcela, aby aj im dievča niečo vyšilo.
„A prečo by Madlenka nevyšila?“ zasmiala sa pani purkrabina. „Len jej povedzte, čo ktorá potrebujete, ona vám rada poslúži.“
Potom poslala slúžku po dievča do kuchyne a s chebskými paniami všetko dohovorila. Odvtedy vyšívala Madlenka celé dni a dobre sa im s matkou darilo. Dlho však ich šťastie netrvalo. Matka nečakane ochorela. Pani purkrabina radila to i ono, ale nič tej úbohej nepomáhalo. Musela si ľahnúť a Madlenka namiesto nej varila v kuchyni. Doma potom upratovala a prala, ale na vyšívanie jej už nezostal čas. Pretože prácu nemohla včas odovzdať, niektoré panie sa hnevali a iné si našli za ňu vyšívačku. „Ako mám ja úbohá všetku tú prácu zvládnuť?“ nariekala Madlenka tajne. Pani krstnej nemohla pomoc odmietnuť a matka celé dni len ležala a nariekala. Na felčiara peňazí tiež neostalo, a tak jej Madlenka dávala to i ono, čo práve kto poradil.
„Len sa nebojte, mamička! Zajtra vám bude iste lepšie a ja zasa nejakú tú šatku vyšijem a potom vám zavolám felčiara.“
„Opováž sa, dievka, takto míňať peniaze! Ak je mi súdené, že musím umrieť, umriem aj bez jeho pomoci. Už som prechorľavela pol zimy,“ povedala smutne matka a rozplakala sa.
Toho dňa Madlenka vzala z komory posledný košík hrachových strukov a začala ich na stole prebierať. Ako struky otvorila a hrach vysypala do misky, vtom sa škárou starého muriva znenazdajky pretiahla biela ruka a nastavila dlaň.
Madlenka sa toho zjavenia tak zľakla, že vykríkla. Rýchlo sa obrátila k matke, no tá spala tvrdým spánkom. Nechcela ju teda budiť, biela ruka však stále naťahovala k nej svoju dlaň. Madlenka vzala hrsť hrachových strukov a zľahka ich na ňu položila. V tú chvíľu ruka zmizla v stene a nebolo po nej ani stopy.
Keď sa matka vyspala, cítila sa lepšie a pýtala sa, čo bude na jedlo. Madlenka jej dala trochu uvarenej kaše a kúsok chleba, čo si doniesla tajne z purkrabstva. Sama veľa nezjedla. Chcelo sa jej strašne spať, ale matka povedala:
„Mala by si, Madlenka, aspoň na chvíľu sadnúť k vyšívaniu! Keď šatku vyšiješ, môžeš ju zajtra predať v meste.“
„To pôjde asi ťažko, mamička! Ruky mám od hrubej práce samý mozoľ a na hodváb sa ani nemôžem dotknúť. Ale skúsim vyšiť niečo na kúsok plátna.“ S povzdychom vytiahla z truhlice ihlu a nožnice a z kusa plátna odstrihla na šatku. Neodvážila sa matke odvrávať. Sadla si k stolu a pri zapálenej sviečke sa dala do práce. Hoci mala ruky zhrubnuté, kvietky jej na leme šatky samy rástli a do polnoci bola šatka hotová. Keď ju ukázala matke, tá sa úprimne podivila: „Vidíš, Madlenka! Dobre som ti poradila. Pred večerom som mala taký divný sen. Snívalo sa mi o bohatom rytierovi, ktorý ťa odtiaľto odviedol. Snáď sa už predsa len všetko na lepšie obráti.“
Madlenka sa zasmiala a spomenula si na bielu ruku, ale pretože nechcela matku postrašiť, nič o nej nepovedala.
„Možno že sa raz aj pre mňa nájde ženích. Ja budem však chudobná nevesta. Nemám nijakú výbavu, len tie dve ruky, ktoré vedia dobre zaobchádzať s ihlou.“ Toho večera v starej veži chebského hradu zaspala matka s dcérou spokojne, ale na druhý deň im starostí neubudlo.
Keď chcela Madlenka uvariť matke raňajky, spomenula si na tie hrachové struky. Doniesla ich z komory a začala lúpať jeden struk za druhým. Sotva padli prvé hrachy do misky, biela ruka sa pretiahla starou stenou a nastavila prázdnu dlaň. Madlenka sa síce nezľakla, len si spomenula na to, čo matka rozprávala o bohatom rytierovi. Sotva do dlane nasypala plnú hrsť hrachových strukov, biela ruka zasa zmizla. Madlenka chcela niektorý z kameňov v stene odsunúť, ale žiadny sa ani nepohol.
Matka zasa tvrdo spala ako predchádzajúceho dňa, tak dievča navarilo kaše a bežalo do služby. Popoludní poprosila pani purkrabinu, aby ju pustila do mesta predať vyšívanú šatku.
„Len choď, Madlenka! Už dávno si nič nevyšila a veľmi ma to na teba mrzelo. Panie mi vyčítali, akú som im zohnala zlú vyšívačku. Musíš čo najskôr všetku prácu urobiť, inak by som s nimi nevyšla.“
Márne sa Madlenka ospravedlňovala. Pani krstná bola prísna a nesmelo sa jej odvrávať. Dala Madlenke na cestu niekoľko rád a prepustila ju.
Dievča sa rozbehlo do mesta a chodilo od obchodu k obchodu, ale nikde jej bielu vyšívanú šatku nechceli kúpiť.
„Čo s takou bielou handrou, tá je dobrá len do hrobu.“
Keď ju všade odbavovali, zašla Madlenka k bohatým paniam, ale každá nad jej šatkou ohrnula nos. S plačom utekala Madlenka domov a márne rozmýšľala, ako si pomôže z núdze. „Ako si pochodila?“
„Zle, pani krstná! Nikto nechcel šatku kúpiť. Ak sa vám trochu páči, vezmite si ju odo mňa na pamiatku.“ Purkrabina si ju prezrela, ale šatku si nevzala. „Nerozdávaj len tak lacno, Madlenka! Tú si nechaj pre seba. Takú v celom meste nekúpiš a raz ti ju budú všetky panie závidieť.“
Madlenka šatku uložila znova do košíka a s pani krstnou sa úctivo rozlúčila. Načo jej bola všetka krása, keď doma nemali peňazí a zo dňa na deň bolo horšie. Sama sa najedla v kuchyni, ale šetrná purkrabina jej len zriedka čo dala pre matku. Toho dňa bolo matke lepšie a Madlenka si s radosťou sadla večer k práci, aj keď pre slzy na plátno ani veľmi nevidela. Do rohu šatky vyšila venček z vŕbového prútia, a keď ho matke ukázala, tá sa podivila.
„Toto je šatka pre pannu do hrobu a nie na svadbu. Musíš sa, Madlenka, vzchopiť a vyšívať kvietky, lístky a vtáčiky okolo lemovania. Uvidíš, že také šatky budú bohaté panie kupovať.“
„Kto vie, načo je to všetko dobré,“ povzdychla si Madlenka, keď upratovala vyšívanie do truhlice pod okno. Neverila, že sa chebské panie obmäkčia a niečo kúpia. Ráno vstala skoro a zakúrila na ohnisku, aby matke uvarila raňajky. Sotva sa dala do práce, objavila sa v stene biela ruka a naťahovala otvorenú dlaň. Madlenka sa obzrela po matke, ale tá prebierala na lôžku ruženec a nič nevidela. Skočila rýchlo do komory a doniesla zvyšok hrachových strukov. Všetky ich dala bielej ruke a pozerala, ako zasa mizne v starej stene. Vtom sa škára v stene znova rozovrela a začali z nej padať na stôl hrachové struky zo zlata. Zlatý kov zvonil a cinkal, až sa matka na posteli obrátila a zavolala:
„Madlenka, nepočuješ nič? Akoby sa niekde peniaze presýpali.“
„Počujem, mamička, počujem! Len sa pozrite, aké tu máme obdarovanie!“ volala veselo a ukazovala na hromadu zlatých strukov.
Koľko Madlenka dala bielej ruke obyčajných hrachových strukov, toľko sa jej dostalo späť, ale boli celé zo zlata. Keď struky prestali padať, škára v stene sa stratila a všetko bolo ako predtým. Rýchlo pozbierala poklad do košíka a ukázala ho matke. Tá sa od radosti rozplakala. Potom jej povedala, aby zaniesla pár strukov ukázať aj pani krstnej.
Madlenka poslúchla, tri zlaté struky vzala do šatky a bežala za pani purkrabinou. Aj tak už bol čas, aby v kuchyni roztopila ohnisko. Hneď ako sa pani objavila, úctivo jej pobozkala ruku a podala struky.
„Pani krstná, pozrite sa, aké šťastie nám zo starej steny napadalo doma na stôl!“ Purkrabina sa veľmi čudovala a dievča jej muselo do podrobna povedať, ako to bolo. Potom ju zaviedla k purkrabiovi, aby aj jemu všetko úprimne povedala a nič nezamlčala. Ten sedel za stolom a slúžka mu práve obúvala topánky.
„Ty hovoríš, Madlenka, že to bola biela ruka, čo ti ten poklad dala?“ pýtal sa neveriacky a prísne sa na dievča zadíval.
„Kto iný, pán krstný? Veď sa mi tam trikrát objavila a až potom tie zlaté struky padali,“ odpovedala Madlenka.
„Na to sa musíme ešte dnes pozrieť. Čo si dostala, to si nechaj! To ostatné z pokladu, čo nájdeme v stene, pripadne falcgrófovi. Vezmem pár ľudí a stenu musia rozkopať. Ty nám len ukážeš, kde sa to zjavenie objavilo!“
Prosila ho, aby k nim nijakých ľudí neposielal, lebo je matka ešte chorá, ale on len mávol rukou a zvolával pacholkov. Madlenka ich potom zaviedla do veže a na starej stene ukázala to miesto.
Pacholci vylamovali kameň po kameni, ale nijakú tajnú chodbu ani poklad nenašli. Keď rozbili pol steny, nariadil purkrabia kopať v pivnici pod vežou. Madlenka ich so slzami vyprevádzala a mala čo robiť, aby po nich tú spúšť upratala. Toho dňa našli dolu v starej veži zamurovanú kostru neznámeho rytiera, ktorá mala jednu bielu ruku a vedľa nej ležal veľký vzácny meč. Madlenka sa pribehla pozrieť a nemohla od nej oči odtrhnúť.
„To bol iste nejaký bohatý princ,“ hovoril jeden z pacholkov. „Alebo nejaký rytier lupič,“ tvrdil iný. „Tých tu bolo vždy dosť.“ Madlenka mala oči plné sĺz. A keď videla, že tomu nebožtíkovi kopú vedľa veže hrob, zabehla domov po bielu vyšívanú šatku.
„Dajte mu ju do hrobu!“ prosila purkrabiu. „Nebyť jeho dobroty, zle by sa nám s matkou viedlo.“
„Ako chceš, dievča! Ja by som sa s takýmito kúzlami nič nezačínal,“ varoval ju purkrabia, ale potom prikázal pacholkom, aby bielu ruku previazali vyšívanou šatkou. Bolo z toho veľa reči a dlho si na chebskom hrade i v meste rozprávali o tajomnom rytierovi, ktorý dal chudobnej slúžke zlatý poklad. Madlenka od toho dňa chodila ako telo bez duše. Matka zasa pomáhala na purkrabstve v kuchyni, dievča však nemalo pri práci nijaký pokoj. Sotva niečo vyšilo, už sa túlalo dolu popri rieke. Na hrob neznámeho rytiera nosilo prvé prvosienky, ktoré rozkvitli na lúke, a denne sa tam zastavovalo.
Purkrabina jej domlúvala, nech sa radšej stará o svoju prácu, lebo teraz každá pani chcela mať od Madlenky nejaké vyšívanie. Ale ona stále myslela len na toho rytiera a jeho bielu ruku. Jedného dňa ju našli v rieke utopenú.
„To ju ten mŕtvy zavolal k sebe,“ rozprávala purkrabina so slzami v očiach. „Proti takýmto kúzlam a čaramiam niet nikomu pomoci.“ Potom prosila purkrabiu, aby dal Madlenku pochovať pod vežou.
Pacholci vykopali nový hrob, vedľa toho prvého. Matka dala Madlenke okolo hlavy bielu šatku s vyšívaným venčekom ako neveste. V tichosti ju pochovali vedľa zakliateho rytiera a odvtedy sa v starej veži nič nedialo. Stará matka sa čoskoro nato odsťahovala do mesta a dobre sa jej darilo.
Zlaté hrachové struky predala zlatníkom, kde z nich majstri vyrobili prstene, retiazky a iné šperky. Vtedy tiež urobili náušnice so zlatými hráškami a tie sa robia odvtedy dodnes. Nikto však už nevie, že kedysi v starej veži chebského hradu napadali zlaté hrachové struky chudobnému dievčaťu na stôl, lebo sa podelilo s bielou rukou o posledné sústo.