Kocúr v čižmách

Bol raz jeden mlynár a ten mal na tomto svete troch synov, k tomu mlyn, osla a kocúra a bolo mu to na úžitok. Synovia pracovali v mlyne, osol prinášal vrecia s obilím a odnášal vrecia s múkou a kocúr? No, ten predsa chytal myši! Keď mlynár zomrel, rozdelili si synovia dedičstvo, ten najstarší dostal mlyn, ten prostredný osla a ten najmladší? No, ten predsa dostal kocúra! Nič iné naň aj tak nezostalo!
„Takéto dedičstvo by nikomu neprinieslo radosť. To som dopadol,“ povedal si ten najmladší. „Dostal som to najhoršie! Najstarší brat má mlyn a môže mlieť, prostredný má osla a ten je mu tiež na úžitok, ale čo si ja počnem s kocúrom? Nechám si z jeho kožušiny urobiť palčiaky a bude to!“
„Počúvaj,“ ozval sa kocúr, ktorý rozumel všetkému, čo sa povedalo, „kvôli tomu, aby si mal z mojej pelichavej kožušiny pár zlých rukavíc, ma zabíjať nemusíš. Nechaj mi radšej urobiť pár čižmičiek, aby som dobre vyzeral a mohol sa ukázať medzi ľuďmi, a hneď ti budem na úžitok.“
Mlynárov synček sa veru podivil, že kocúr hovorí, ale keďže popri mlyne práve išiel obuvník, zavolal ho dovnútra a dal kocúrovi odmerať mieru na pár čižmičiek. Keď boli hotové, kocúr si ich natiahol, vzal vrece obilia, hore uviazal šnúru, akoby ho chcel ťahať po zemi, potom si ho hodil na chrbát a išiel po dvoch nohách ako človek do lesa.
Tých čias vládol v tej krajine kráľ, ktorý jedol na smrť rád jarabice, ale na trhu ich bolo tak málo, že to bolo na trápenie. Kráľovské lesy boli jarabíc plné, ale boli také plaché a opatrné, že to nebolo ani na lov, ani na nástrahy, a lovci sa vracali s prázdnymi rukami. Ale kocúr sa rozhodol pustiť sa do toho od lesa. Keď prišiel na čistinu, položil vrece na zem, otvoril ho a rozsypal časť obilia do trávy. Slučku, ktorou bolo vrece zaviazané, viedol za jeden krík, kde sa sám ukryl a čakal a čakal. Za nejakú chvíľu pricupitali zvedavé jarabice, našli zrno a dali sa do zobania zob! zob! a jedna po druhej vliezla za obilím až do vreca. Keď kocúrovi prišlo, že ich je vnútri už pekný rad, utiahol slučku a bolo to! Uväzneným jarabiciam potom jednej po druhej zakrútil krkom, vrece si hodil na chrbát a vybral sa rovno cestou na kráľovský zámok. Tam sa mu do cesty postavila kráľovská stráž:
„Stoj! Kam?“
„Ku kráľovi,“ odvetil.
„Ty si mi vtipkár! Kocúr a ku kráľovi?“ smial sa strážca.
„Len ho nechaj ísť,“ povedal druhý vojak a potom takmer zarýmoval: „Pán kráľ má často dlhú chvíľu, možno ho hovoriaci kocúr trochu rozptýli.“ A bolo to!
Pred kráľom sa kocúr hlboko poklonil a povedal:
„Môj pán, gróf,“ k tomu titulu pronesol ešte akési dlhé a urodzené meno, ktoré si už nikto nepamätá, „sa pánovi kráľovi odporúča a posiela mu jarabice, ktoré práve ulovil.“
Kráľovi sa zbiehali slinky, keď okrúhle vtáčiky spevavé uvidel, a nedal inak, než že musia tomu kocúrovi z pokladnice naložiť do vreca toľko zlata, koľko len unesie.
„To zanes svojmu pánovi a poďakuj mu mnohokrát za darček.“ Však kocúr tiež nečakal nič iné a pochodoval rovno do mlyna, kde sedel ten najmladší pri okne v chalupe s hlavou v dlaniach, pretože si robil výčitky, že posledný groš minul na to, aby zadovážil čižmičky pre kocúra, svet väčšieho hlupáka nevidel! Z toho zamyslenia ho vytrhol kocúr, ktorý mu zhodil k nohám vrece, a keď ho rozviazali, bolo v ňom samé zlato.
„Tu máš niečo za tie čižmičky, pán kráľ ťa nechal pozdraviť a mnohokrát ďakuje.“
Z takej reči mládenec nezmúdrel, ale to zlato ho potešilo, nech sa vzalo, kde sa vzalo. Kým si kocúr po ľudsky sťahoval čižmičky, rozprával mu všetko, čo a ako bolo, a nakoniec povedal:
„No, zlata máš teraz síce dosť, ale pri tom nemôžeme zostať! Ráno si zase natiahnem čižmičky a poobzerám sa, ako z teba urobiť niečo iné. Veď som pánovi kráľovi povedal, že si gróf.“
Na druhý deň sa kocúr vydal opäť na lov a kráľovi priniesol bohatú korisť. Tak to išlo aj tretí deň a štvrtý aj ten desiaty a každý deň priniesol domov zlato a nielen to, kráľ si kocúra v čižmách obľúbil, mohol sa chodiť aj motkať po zámku, ako chcel, a nebolo nikoho, kto by mu chcel skriviť vlások. Raz sa zase kocúr vyhrieval pri peci v kráľovskej kuchyni, keď tu prišiel kočiš a nadával:
„K čertovi s kráľom aj s princeznou! Chcel som ísť do krčmy, dať si niečo na pitie, zahrať si karty a namiesto toho s nimi musím k jazeru!“ Ako to kocúr počul, utekal do mlyna a povedal svojmu pánovi:
„Ak chceš byť bohatý a k tomu gróf, poď so mnou von k jazeru a vlez do vody.“
Mladík nevedel, čo si s takým nápadom počať, ale keďže bolo zatiaľ všetko, čo kocúr urobil, na dobrý úžitok, poslúchol a šiel s ním. Pri jazere sa vyzliekol a skočil do vody. Kocúr vzal jeho šaty a niekam ich ukryl. A už tam bol kráľ aj princezná, prišli v krásnom koči a pod kolesá sa im vrhol kocúr, ktorý nariekal a ponosoval sa:
„Ach, najurodzenejší kráľ, bol tu zlodej a môjmu pánovi, urodzenému grófovi, ktorý sa tu v jazere kúpal, ukradol šaty! Teraz je úbohý gróf vo vode a nemôže von, a ak tam ešte nejakú chvíľu zostane, určite prechladne a umrie.“
Len čo to kráľ započul, dal zastaviť a jeden z jeho ľudí musel na zámok, aby doniesol kráľovské šaty. Keď si pán „gróf“ tie nádherné šaty obliekol, vyzeral skutočne na svet, to sa páčilo kráľovi aj princeznej a nedali inak, než že si musí sadnúť k nim do koča.
Kocúr bežal po svojom napred a ocitol sa na jednej obrovskej lúke, kde vyše sto koscov kosilo seno.
„Čia je tá lúka, ľudkovia?“ spýtal sa.
„Jedného mocného kúzelníka,“ odvetili mu.
„Počúvajte, čoskoro tadiaľto pôjde kráľ, a keď sa vás bude pýtať, komu patrí tá lúka, radšej mu odpovedzte, že pánovi grófovi, inak sa kráľ nepozná od hnevu a všetkých vás zabijú.“
Potom bežal kocúr ďalej a dorazil na obrovské ražné pole, kde žalo dvesto žencov obilie.
„Komu patrí to žito, ľudkovia?“ spýtal sa.
„Jednému mocnému kúzelníkovi,“ odvetili.
„Počúvajte, čoskoro tadiaľto pôjde kráľ. Keď sa vás bude pýtať, komu patrí to pole, radšej mu odpovedzte, že pánovi grófovi, inak sa kráľ nepozná od hnevu a všetkých vás zabijú.“
A bežal ďalej, až dobehol do hustého čierneho lesa, kde rúbalo tristo drevorubačov mohutné buky.
„Komupak patrí ten les, ľudkovia?“ spýtal sa.
„Jednému mocnému kúzelníkovi,“ odvetili.
„Počúvajte, čoskoro tadiaľto pôjde kráľ. Keď sa vás bude pýtať, komu patrí ten les, radšej mu odpovedzte, že pánovi grófovi, inak sa kráľ nepozná od hnevu a všetkých vás zabijú.“
Kto by odporoval kocúrovi, ktorý chodí svetom v čižmách a k tomu ešte aj rozpráva?
Kým sa ľudia radili, čo to všetko má znamenať, dorazil kocúr do čarodejovho zámku a hneď sa hnal dovnútra. Čarodej sa tváril nevľúdne a povýšenecky sa pýtal, čo tu hľadá. Ale kocúr sa ujal úklony a lichôtky:
„Počul som, že sa vieš premeniť na hocijaké zviera, aké ich na svete je, vraj na psa, líšku alebo vlka. No, tomu by som aj veril! Ale premeniť sa na slona, to sa mi zdá celkom nemožné, a preto som prišiel, aby som sa sám presvedčil.“
Kúzelník povedal pyšne:
„To je pre mňa maličkosť.“ A bol tu slon!
„Hm, to je dobré! A čo tak na leva? To by si tiež vedel?“
„To tiež nič nie je,“ ušklbol sa čarodej a bol tu lev! Kocúr zostal od strachu bez seba a zvolal:
„To je neuveriteľné a nevídané! Niečo také by som si ani vo sne nepomyslel. Ale čo na malé zvieratko, napríklad myš, to by si tiež dokázal? To by si bol potom naozaj ten najväčší čarodej na svete!“
Čarodeji si radi prihýbajú z pohárov lichôtok a tento bol takmer opitý:
„Ó áno, milý kocúrik, to viem tiež.“ A bola tu myš! No, nie nadlho. Kocúrovi stačil jeden skok a bolo po nej, len sa oblizol, ako to už kocúri robia.
Tá vybraná spoločnosť zatiaľ prišla k lúke.
„Komu patrí to seno, ľudkovia?“ spýtal sa kráľ.
„Pánovi grófovi! Pánovi grófovi!“ volali nakoniec všetci, ako im kocúr poradil.
„Máte pekný kúsok zeme, pán gróf,“ povedal kráľ. Potom prišli k ražnému poľu.
„Komu patrí to obilie, ľudkovia?“
„Pánovi grófovi! Pánovi grófovi!“ znelo jednohlasne.
„Máte veľký a krásny lán, pán gróf,“ povedal kráľ.
A pri lese to bolo podobné.
„Komu patrí to drevo, ľudkovia?“ pýtal sa kráľ.
„Pánovi grófovi! Pánovi grófovi!“ volali všetci. Kráľ sa podivil ešte viac a povedal:
„Vy musíte byť naozaj bohatý muž, pán gróf, nemyslím, že ja sám mám taký nádherný les.“
Konečne prišli k zámku, kocúr stál na schodoch, a keď dolu zastavil koč, otvoril dvere a povedal:
„Pán kráľ, prišli ste na zámok môjho pána, je to pre nás tá najvyššia pocta.“
A ten zámok bol väčší a krajší než kráľovský zámok, a tak kráľ urobil to najlepšie, čo mohol, a dal grófovi princeznú za ženu.
Keď kráľ umrel, stal sa gróf kráľom a kocúr? No, ten bol predsa jeho prvým ministrom!